zúženia imunity poslancov NR SR". Naopak, bez komisie sa obišiel druhý ústavný návrh Daniela Lipšica, ktorý má rozšíriť pôsobnosť NKÚ pri kontrole samospráv. O tomto sa - pre zmenu - bude iba "konzultovať" vo vlastných kluboch.
Starý bonmot, že ak politici nevedia, kam z konopí, tak vytvoria komisiu, ktorá nechá problém "úspešne" uležať, môže byť zábavný raz alebo dvakrát. Keď to isté skúšajú po desiatykrát, nejde už o fór, ale o aroganciu a trápnosť. Poslanecká imunita i kontrola samospráv sú evergreeny, ktoré sú na stole fakticky od nástupu prvej Dzurindovej vlády. Do "veľkej" novely ústavy v r. 2001 sa nedostali - hlavným vinníkom bola vtedy údajne SDĽ. V druhej Dzurindovej vláde už SDĽ niet, obe záležitosti sú v programovom vyhlásení, ale sám vojak Lipšic sa napriek tomu doteraz namáhal bezvýsledne.
Konkrétne naposledy nepresadil úplne totožnú ústavnú novelu v júli 2004. A nielen preto, lebo koalícia nemá ani vzdialene 90 hlasov - návrh dokopy podporilo 40 poslancov, čo nie sú ani dve tretiny oklieštenej koalície. Téma sa skrátka diskutuje permanentne a neprešla v parlamente už viackrát. To je kontext, do ktorého treba zasadiť komisiu na imunitu a konzultácie na tému NKÚ-samosprávy. Politici si z verejnosti robia skrátka bláznov. Povedia, že "komisia" a "konzultácie" a predstierajú, že akože sa vec rieši.
Poctivé by bolo postaviť sa čelom k masám a jednoducho povedať - je nám ľúto, máme 68 hlasov, toto splniť nevieme. Presnejšie - ako si ukážeme nižšie - ani nechceme. Vecne by sme boli tam, kde budeme, až komisia a konzultácie skončia, nerobili by si z ľudí ale aspoň srandu. V stave nielen politického, ale aj morálneho rozkladu koalície sa nedajú naháňať ústavné zákony ani menej "citlivého" charakteru, ako je napr. imunita. To nie je kritika Lipšica, hoci ak zbytočne predkladá návrhy, na ktoré nie je "politická vôľa", vystavuje sa obvineniam z populizmu a ani sa nemôže účinne brániť. Zodpovední sú lídri, v tejto kauze predovšetkým Dzurinda a Bugár, ktorí nevedia vo svojich kluboch zariadiť podporu koaličnému programu. Občania by si mali dobre vryť do pamätí film, ktorý tu beží už viac ako rok - koaličné strany a lídri sa aktivizujú len vtedy, ak sú v hre ich stranícke priority alebo návrhy predkladajú ich rezorty. To sú chvíle, keď dupocú a dovolávajú sa programového vyhlásenia vlády, o ktoré okamžite strácajú záujem, keď sa začína hlásiť o podporu a dupotať niekto iný... Toto je marazmus a rozklad ako priamy dôsledok skutočnosti, že už viac než rok je koaličná zmluva iba zdrapom papiera.
V kauze imunity a kontroly samospráv však hrá ešte jeden faktor, ktorý nie je o nič radostnejší ako vyššie povedané; strany a ich reprezentácie sa správajú ako stavovské združenia (odborové organizácie). V oboch prípadoch totiž ide o zásahy do politického systému, ktoré by obmedzili priestor slobodného vyčíňania pre samotných politikov. Nie je ani náhodou náhodou, že odpútavacie manévre typu komisií a konzultácií sa opakujú najčastejšie v otázkach, ktoré sú síce voličsky atraktívne, lebo ide o obmedzenie privilégií politikov, práve preto sú ale aj - nepriechodné. Koalícia, ktorá vytvorila druhú Dzurindovu vládu, začala, rozbehla, či dotiahla do konca naozaj nevídané množstvo reforiem (so striedavými výsledkami). Existuje len jedna oblasť, v ktorej zmeny nielen neuskutočnila, ale zlý východiskový stav ešte zabetónovala - je to reforma politického systému. Teda oblasť, ktorá priamo nezasahuje životy voličov (nepriamo však veľmi výrazne), ale práve strán a ich reprezentácií.
Najčerstvejší príklad sú majetkové oznámenia politikov: Do zákona o konflikte záujmov, ktorý prijali minulý rok, si zabudovali taký deravý paragraf, aby nemuseli vyčísliť hodnotu hnuteľného a nehnuteľného majetku, ale iba fakt, či čosi vlastnia v cene nad 220-tisíc Sk. Dnes sa všetci tvária prekvapene, akože išlo o nedopatrenie. Nie, bol to úmysel a dnes je to zavádzanie; kto sleduje agendu vzťahujúcu sa k politickému systému dlhšie, nemôže už mať najmenšiu pochybnosť, že ide o vedomú postupnosť obštrukcií, "nedopatrení" a "omylov", ktoré koncepčné a demokraticky konformné riešenia odďaľujú či zmäkčujú.
V slovenskej politike je rozhádaný každý s každým, strany a lídri si nevedia prísť na meno, osobnými, programovými i ideovými konfliktami sýtia verejnosť takrečeno denne. Existuje medzi nimi iba jeden konsenzus, ktorý stojí nad všetkými nezhodami a nevraživosťami: Je to dohoda na spoločnej obrane výsad a výhod, o ktorých si sami rozhodujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
