hospodársky stav v obnovujúcej sa ČSR.
Na zasadnutí vlády (aj za účasti prezidenta ČSR E. Beneša) a SNR v Košiciach vyhlásili tento programový dokument prvej povojnovej vlády spoločného štátu Čechov a Slovákov. Text programu na zasadnutí v Košiciach predniesol Z. Fierlinger. Šiestu kapitolu, ktorú charakterizovalo rovnoprávne postavenie Slovákov v rámci ČSR, prečítal Klement Gottwald. S tézami o novom aktuálnom prístupe a postavení slovenskej časti obyvateľstva v ČSR vystúpil L. Novomeský. Novovytvorená povojnová vláda ČSR mala 25 členov, z toho 9 Slovákov. Jej predsedom sa stal ľavicovo orientovaný sociálny demokrat, príslušník českého národa Zdeněk Fierlinger, jeho námestníkmi boli predsedovia ostatných politických strán, teda aj Klement Gottwald (KSČ), Viliam Široký (KSS) a Ján Ursíny (Demokratická strana). Vo vláde boli aj bezpartajní, a to Ludvík Svoboda, Zdeněk Nejedlý a Ján Masaryk.
Program charakterizoval vládu ČSR ako vládu ľudovodemokratického štátu budovaného na základe širokého politického spektra novovzniknutého Národného frontu Čechov a Slovákov. Zahraničná politika vychádzala z bilaterálnej zmluvy ČSR so ZSSR (12. decembra 1943). Vláda sa zaviazala budovať vzťahy medzi oboma národmi na princípe rovného s rovným. ČSR sa vládnym vzdala Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR. Program riešil problematiku školstva, kultúry, vzdelávania a v nemalej miere i hospodárstva. Vo výraznej miere sa program venoval problematike menšín a potrestaniu vojnových zločincov a kolaborantov. Program zakázal činnosť politickým stranám a inštitúciám, ktoré slúžili fašistickému režimu.
Maďarom a Nemcom žijúcim na území ČSR zrušili česko-slovenské občianstvo. Aj v súlade jaltských dohovorov veľmocí prijali princíp kolektívnej viny príslušníkov oboch národnostných menšín za kolaboráciu s fašizmom, preto malo dôjsť k ich vyhosteniu a prijatiu Benešových dekrétov. Košický vládny program na území Slovenska uvalil aj na základe kolaborácie horthyovského Maďarska s fašizmom, ktoré podľa Viedenskej arbitráže (v rámci Hitlerovej svojvôle) v roku 1938 zabralo časť územia Slovenska, na obyvateľstvo maďarskej národnosti kolektívnu vinu. Následkom toho odňali maďarským obyvateľom občianske práva. Ich civilný život a národnostné ponímanie to aj v súvislosti s ďalšími politickými udalosťami zasiahlo nasledovne:
- odňali im štátne občianstvo (na základe dekrétu prezidenta č.
33/1945)
- stratili právo pracovať v štátnych inštitúciách (v zmysle zákona č.
83/1946)
- stratili právo na dôchodok a skonfiškovali im nehnuteľnosti (v zmysle dekrétu prezidenta č.
108/1945)
- zrušili maďarské školy (na základe rozhodnutia SNR č. 6/1944)
- zakázali maďarské osvetové zariadenia (v zmysle zákona č. 81/1945) niekoľko desaťtisíc, podľa úradov fašistických kolaborantov a nespoľahlivých ľudí odvliekli na nútené práce (na základe dekrétu prezidenta č. 88/1945)
- na základe dekrétu prezidenta č. 137/1945, bolo nariadené zatknúť politicky nespoľahlivé osoby.
Kolektívna vina sa nemala týkať maďarských antifašistov.
V línii Košického vládneho programu a týchto ustanovení vydalo Povereníctvo vnútra 17. júna 1946 vyhlášku o reslovakizácii. Reslovakizácia v vychádzala z nariadenia z roku 1945, keď sa rozhodlo o odsune maďarského obyvateľstva zo Slovenska, respektíve o jeho výmene so slovenským obyvateľstvom z Maďarska. V druhej polovici roka 1948 vláda zmenila svoju politiku voči maďarskej menšine. Zrušila konfiškačné opatrenia voči malým a stredným roľníkom. Maďari odsunutí do českého pohraničia, sa mohli vrátiť na Slovensko. Príslušníkom maďarskej národnosti sa obnovilo štátne občianstvo a začali sa otvárať školy s vyučovacím jazykom maďarským. Väčšina reslovakizovaných (pôvodne ich bolo 326 000) sa opäť prihlásila k maďarskej národnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
