8. mája tohto roku si pripomenieme 60. výročie ukončenia 2. svetovej vojny a zároveň s tým aj oslobodenie našej vlasti od fašizmu.
Oslobodenie Československa, bývalej spoločnej vlasti Čechov a Slovákov ako aj ostatných národností žijúcich na tomto území po viac ako šesťročnej fašistickej nadvlády, bolo veľmi zložitým procesom a to po stránke politickej i vojenskej. Súčasne predstavovalo zložitým procesom a to po stránke politickej i vojenskej. Súčastne predstavovalo i vyvrcholenie nášho národnooslobodzovacieho boja proti hitlerovským okupantom.
Priame oslobodenie Československa, ktoré sa začalo v septembri 1944, skončilo v máji 1945. Celý tento zložitý proces trvajúci osem mesiacov, patrí teda do štvrtého obdobia 2. svetovej vojny. V jeho priebehu v dobe od začiatku roka 1944 do mája 1945 Červená armáda vyhnala okupantov zo svojho územia, postupne od fašistickej okupácie oslobodila ďalšie európske krajiny a v súčinnosti s vojskami západných veľmocí Anglicka a Spojených štátov amerických víťazne dokončila porážku hitlerovských fašistických vojsk. Do 2. svetovej vojny bolo postupne rôznym spôsobom vtiahnutých 61 štátov, zahrňovalo to celkom 1,7 miliardy ľudí, čo predstavovalo asi 80% ľudstva v tejto dobe. Do ozbrojených síl pritom bolo povolaných 110 miliónov osôb, prevažne muži v najproduktívnejšom veku. Ozbrojené akcie prebiehali na území 40 rôznych štátov a to na zemi, vo vzduchu i na vode.
Májové dni roku 1945 sa navždy vryli do myslenia národov hlboký pocit hrdosti i smútku. Hrdosť preto, že spoločným úsilím bola zničená fašistická mašinéria, ale i smútok, pretože víťazstvo bolo vykúpené nevyčísliteľnou cenou.
Svoju túžbu po svetovláde zaplatilo Nemecko celkom 13,6 miliónmi obetí a ich európski spojenci utrpeli cez 2 milióny strát. Podobne Japonsko utrpelo straty asi 2 milióny vojakov.
Víťazstvo si však vyžiadalo značné straty i na strane protifašistickej koalície. Najväčšie straty utrpel Sovietsky zväz - celkom cez 25 miliónov ľudí. Mimoriadne veľké straty malo Poľsko nad 6 miliónov, Juhoslávia vyše 1,7 milióna, Anglicko malo 375 tisíc padlých a 370 tisíc ranených, USA na všetkých bojiskách stratili 1,1 milióna ľudí, z toho asi 400 tisíc padlých, Francúzsko 500 tisíc, Československo 360 tisíc, Holandsko 200 tisíc a pomerne veľké straty mali škandinávske krajiny. Najmenšie straty malo Bulharsko - 20 tisíc.
Celkovo obete v 2. svetovej vojne predstavovali viac ako 50 miliónov ľudí.
Po odchode oslobodzovacích vojsk z východného Slovenska a skončení 2. svetovej vojny naskytol sa smutný obraz v tejto časti republiky. Po bojových operáciách bolo poškodených 2400 domov a iných budov, z čoho asi polovica bola úplne zničená.
Tisíce ľudí zostalo bez prístrešia, 169 dedín bolo úplne zničených a 300 ťažko poškodených. V zničených oblastiach asi 200 tisíc ľudí stratilo svoj majetok, ďalších 200 tisíc malo majetok na 50% zničený a tisíce ich zostalo bez akýchkoľvek prostriedkov.
Veľké škody boli napáchané aj na hospodárskych zvieratách, kde takmer 80% bolo zabitého alebo násilne odvlečeného plemenného dobytka ustupujúcimi nepriateľskými vojskami.
Po oslobodení Košíc 19. januára 1945 Povereníctvo SNR pre dopravu a verejné práce začalo organizovať obnovu vojnou zničeného východného Slovenska. Dôvodom tohto kroku bol pomalý priebeh obnovovacích prác a veľký nedostatok pracovných síl. Táto situácia vznikla tým, že ľudia z niektorých okresov boli pred postupujúcim frontom Nemcami nútené evakuovaní a ďalšie okresy v značnej miere boli zničené a vyľudnené. Ku príkladu okresy Snina, Medzilaborce, Svidník a Stropkov prevažne zostali ležať v troskách a v nich žijúci ľudia nemali kde bývať. Za ten čas väčšina postihnutých občanov problém bývania vyriešila tým, že svoje provizórne príbytky budovala v zemi, v tom čase známe "zemlianky", alebo ich stavala na sutinách pôvodných domov.
Dôležitú úlohu pri riešení existujúcich problémov v týchto okresoch zohrala vládna komisia pre pomoc východnému Slovensku. Zistila rad závažných nedostatkov, ktoré bolo potrebné neodkladne riešiť. Okrem zásobovania stále naliehavým problémom bola bytová otázka. Jej pomalé riešenie neuspokojovalo potreby občanov. Tento problém sa čiastočne podarilo zmierniť tým, že do okresov Svidník, Giraltovce, Sobrance bolo dovezených 75 obytných drevených barakov. Každý jeden z nich bol kapacitne stavený pre osem rodín. Ich výstavbu zrealizovali vojaci čs. armády.
Nepriaznivú situáciu na východe Slovenska v tom čase riešil aj zdravotnícky výbor Dočasného národného zhromaždenia, ktorý v prvej polovici januára 1946 uskutočnil prieskumnú cestu na východ republiky, aby spracoval prehľad o hospodárskych , sociálnych a zdravotníckych pomeroch v tomto kraji. Členmi parlamentnej delegácie boli zástupcovia všetkých politických strán, poslanci Dočasného národného zhromaždenia a zástupcovia ministerstva zdravotníctva. Z tejto cesty bola 16. januára 1946 v Národnom zhromaždení prednesená správa, kde sa okrem iného hovorilo: "Videli sme dediny, ktoré boli doslova zmetené z povrchu zemského. Tak napríklad v malej pohraničnej dedinke Palota zostalo zo 75 popisných čísiel iba jeden dom. Obyvateľstvo je úplne ožobračené. Žije v troskách svojich bývalých obydlí, ktoré si rôznym spôsobom poopravovalo. S pomocnou akciou bol vybudovaný jeden drevený domček, v ktorom býva niekoľko rodín. V tejto ťažko postihnutej obci niet hovädzieho ani ťažného dobytka, zostalo iba niekoľko kusov hydiny . . .".
Popri uvedených problémoch veľmi zložitá situácia na východe republiky bola v cestnej sieti, ťažko poškodenej ustupujúcimi vojskami. Na východnom Slovensku podľa štatistických údajov bolo zničených 264 cestných mostov, poškodených 197, dĺžka zničených ciest predstavovala 158 km, poškodených 522 km. Situáciou na východe republiky sa zaoberali aj vládne orgány, ktoré 25.januára 1946 z prostriedkov UNRRA pre pomoc východnému Slovensku vyčlenili 5 miliárd československých korún. Ich použitie bolo určené na rekonštrukčné práce v dopravnej sieti a pokrytie vojnových škôd, 200 miliónov korún bolo vyčlenených na odstránenie rumovísk zničených objektov a 50 miliónov korún bolo vyčlenených na nákup tovaru rôzneho druhu.
Postup všetkých rekonštrukčných prác zvlášť v zimnom období 1946 neprebiehal podľa plánu, lebo tunajšie obyvateľstvo sa nemohlo v plnej miere zapojiť do pracovného procesu, lebo chýbalo teplé oblečenie a potrebná obuv.
V dňoch 5.-7. februára 1946 uskutočnil minister národnej obrany gen. Ludvík Svoboda cestu do postihnutých okresov východného Slovenska, aby sa presvedčil, do akej miery plní armáda svoje úlohy, ktoré súviseli s pomocnou akciou obyvateľstvu. Navštívil okresy Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce a Sninu, aby sa stretol s miestnymi funkcionármi a obyvateľstvom.
Po ukončení cesty minister konštatoval, že následkami vojnových udalosti sú sociálne a zdravotné pomery v niektorých navštívených obciach okresov tak neutešené, že je nutná okamžitá pomoc. Na jeho príkaz sa zo skladov čs. armády vybralo všetko, čo mohla armáda postrádať z toho mála, čo bolo k dispozícii a čo mohlo len trochu zmierniť biedu a nedostatok obyvateľstva v tomto regióne.
Prvý vlak vojenskej pomoci s 24 vagónmi prišiel do Košíc 25. februára 1946. V zásielke bolo dodané 12 tisíc párov novej obuvi, veľké množstvo šatstva, 2 vagóny zdravotníckeho materiálu s kompletným vybavením pre 50 postelí poľnej nemocnice vo Svidníku. Okrem toho pre každý spomínaný okres boli dodané dve osobné autá a po jednej sanitke. V ďalších piatich vagónoch boli naložené diely pre skladacie drevené domy. Všetok materiál rozdeľovali príslušníci armády bez zástupcov štátnej správy. Pre okres Sninu z uvedeného zaslaného počtu vagónov bolo určených šesť, v ktorých bolo stolárske náradie, šatstvo a topánky, zostávajúce vagóny boli určené pre okres Medzilaborce. Veľmi zlá situácia v regióne bola aj v lekárskej starostlivosti o ľudí, počet lekárov bol tu obmedzený a nepostačoval pre vojnou zničený kraj. V okresoch chýbali nemocničné budovy, praktickí lekári nemali dostatok potrebných liekov, čo malo za následok, že lekárska služba sa vykonávala len v obmedzenom rozsahu.
Popri zlej sociálnej situácii ľudia v tomto regióne museli zápasiť aj s ďalším nebezpečenstvom akým boli míny, ktoré na každom kroku ohrozovali životy. Do februára nebezpečenstvom akým boli míny, ktoré na každom kroku ohrozovali životy. Do februára 1946 bolo tu výbuchmi mín zabitých viac ako 700 ľudí, invalidov a zranených bolo ešte viac. Preto bolo potrebné, aby aspoň v jednej obci bola kvalifikovaná sila, ktorá by sa starala o vojnových a povojnových invalidov, ktorí následkom výbuchov vojnovej munície stratili ruky, nohy a zrak. Ústretovo sa k tejto otázke postavil minister národnej obrany gen. L. Svoboda, ktorý prejavil ochotu pomôcť postihnutým. Vydal pokyn, aby na voľné miesta vo vojenskej invalidovni v Prahe boli na hospitalizáciu prijímaní občania, ktorým zranenie spôsobila vojnová munícia a v ťažkých prípadoch, kde došlo k amputácii nôh, zabezpečilo ministerstvo obrany potrebné protézy. Počas hospitalizácie armáda pre týchto ľudí zabezpečila preškolenie na iné profesie, aby sa mohli uplatniť v ďalšom spoločenskom živote.
Celkový obraz situácie na východnom Slovensku dokresľuje už spomínaná správa komisie zdravotného výboru Dočasného národného zhromaždenia zo 16. 1. 1946: "...Celý kraj je posiaty zničenými tankami sovietskými nemeckými. Polia sú plné mín a mŕtvol. Na ceste, po ktorej sme sa viezli a ktorá bola pokrytá zmrznutým bahnom, sa nachádzajú ešte stovky mŕtvol i nevybuchnutých mín, o čom najlepšie svedčí to, že keď pred krátkou dobou pred našim príchodom snažili sa odtiahnuť pancierový voz traktorom, vyletelo pri zabraní traktora všetko do vzduchu. Situácia je taká, že Nemci podmínovali i svojich mŕtvych. Počet nepochovaných ľudí sa odhaduje v okrese Svidník na 6000 osôb...". Veľmi zlá situácia po skončení vojny pretrvávala pri zásobovaní potravinami, ktorá sa vypuklo prejavila v zimnom období koncom roka 1945. Následkom extrémneho zimného počasia okresy Svidník, Bardejov, Medzilaborce, Snina, Stropkov zostali izolované od ostatných regiónov východného Slovenska. Orgány sociálnej a zdravotnej starostlivosti konštatovali, že v dôsledku nedostatku chýbajúcich potravín je obyvateľstvo podvyživené čím je možný nárast ochorení a úmrtnosti na tuberkulózu. Najviac boli ochoreniami postihnuté deti. Touto situáciou sa zaoberali aj vládne orgány, ktoré rozhodli, že päťtisíc detí z postihnutých regiónov bude prevezených do vojnou nepoškodených okresov, neobsadených rekreačných zariadení a do voľných zdravotných stredísk. Deti, pre ktoré nebolo miesto v uvedených zariadeniach a zostali v zničených okresoch, boli pojaté do prídavkového stravovania a ich počet bol stanovený do hranice 10 tisíc. Medzi týmito deťmi bolo veľa sirôt, preto bolo potrebné zriadiť väčší počet sirotincov, prípadne uskutočniť celoštátnu akciu pre adoptovanie detí.
V tom čase veľmi zložitá situácia bola v oblasti vzdelávania obyvateľstva, kde neboli vyriešené otázky školstva a v mnohých dedinách sa nezačalo s riadnym vyučovaním. Chýbali školské budovy, ktoré boli vojnou zničené a v niektorých školách došlo k improvizácii, keď triedy zriaďovali vo farských budovách a v drevených barakoch. Pri takomto riešení chýbalo vnútorné zariadenie. Preto z mnohých obcí školopovinné deti boli adoptované do rodín v Čechách a ďalšie, ktoré mali zdravotné problémy, ,museli byť prevezené do Vysokých Tatier na liečenie. Popri uvedených ťažkostiach vojnou postihnutých okresov pretrvávala tu aj nedoriešená otázka funkčnosti štátnej administratívy. Chýbali kvalifikovaní ľudia, ktorí by riadili jednotlivé oddelenia na okresoch, v dôsledku čoho sa spomaľoval proces obnovy východného Slovenska. Obyvateľstvo sa sťažovalo na nevybavené žiadosti a dochádzalo aj k tomu, že sa na ne vôbec neodpovedalo. Rozhorčene vytýkalo, že Bratislava sa o východné Slovensko nestará, zanedbáva ho a že tam posiela nekvalifikovaných úradníkov za trest.
O nič lepšia nebola ani situácia v poľnohospodárstve, lebo tu bola nízka úrodnosť poľnohospodárskych plodín a k tomu ešte veľké množstvo zamínovanej ornej pôdy. Preto sa uvažovalo s presídľovaním ľudí z východoslovenského regiónu do úrodnejších krajov. Na takýto spôsob riešenia štátnych orgánov bolo obyvateľstvo už aj pripravené.
Z obce Habura v Medzilaboreckom okrese boli obyvatelia ochotní vysťahovať sa kamkoľvek do Čiech alebo na Moravu, kde by sa osídlila celá dedina. O presídlenie žiadali aj mnohí občania z okresu Snina, čo v niektorých prípadoch predstavovalo až 70% obyvateľov. Ako príklad možno uviesť obec Starina zo Sninského okresu odkiaľ sa obyvatelia hlásili o presídlenie na južné Slovensko.
Takýto bol smutný obraz pri pohľade na východné Slovensko po skončení 2.svetovej vojny. Preto udalosti, ktoré sa odohrali pred 60. rokmi nesmú v súčasnosti zapadnúť do minulosti bez povšimnutia. Boli jednými z tých, ktoré v rozhodujúcej miere utvárali celé novodobé dejiny nášho národa. Sú a zostanú živým odkazom padlých bojovníkov za našu slobodu. Pripomínať si toto výročie a brať z neho pučenie, nesmie byť záležitosťou len pri tomto slávnostnom dni. Musí to byť súčasťou nášho života, nášho národného povedomia. Bolo by tragédiou, keby národ zabudol, čo sa dialo v rokoch 2. svetovej vojny a pri našom oslobodzovaní od fašizmu. Bola by to smutná vízia do budúcnosti.
Záverom ešte jedna myšlienka s poučením, že človek žije pokiaľ žije pamäť a preto všetci padli vojaci v týchto bojoch za naše oslobodenie ostanú v mysliach všetkých generácii navždy živí.
Autor: Dr. Jozef RODÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
