rezortu môžeme pričleniť do radu argumentov, ktoré raz, vo vzdialenej budúcnosti, azda napomôžu najlepšiemu riešeniu problémov vzdelávania na Slovensku - zrušeniu štátnej regulácie školstva.
Výzva Martina Fronca, aby František Tóth odstúpil, je preležaná minimálne dva mesiace. Mala odznieť už najneskôr koncom februára, keď štátny tajomník na straníckej tlačovke ANO s veľkým apetítom kritizoval plnenie programového vyhlásenia vlády vo vlastnom rezorte. (Okrem iného vtedy napríklad povedal, že v oblasti základného školstva sa neurobilo nič mimo zavedenia povinného náboženstva.) Niežeby pán Tóth, ako každý občan SR, nemal právo na slobodný názor. Je však i za tou najvoľnejšou hranicou štábnej kultúry, ak názor presne opačný, ako má minister, VEREJNE hlása jeho najbližší podriadený. Akiste to nie je zakázané ani trestné, také čosi ale nevidieť v žiadnej trochu slušnejšej demokracii. A ak áno, bezprostredne za kritikou nadriadeného šéfa (či neplnenia programu) nasleduje dobrovoľná demisia - ako priamy politický dôsledok.
To je civilizované riešenie a správanie. V štátnom úrade totiž ešte väčšmi ako v súkromnom sektore musí platiť, že spory sa môžu viesť (sú, napokon, užitočné), ale nie medializovať. A ak je prímerie nemožné, tak funkčne nižšie postavený buď ustúpi, alebo odchádza. Je absurdné, ak Tóth dnes vykrikuje, že "na odchod nevidí dôvod". Verejný duel týchto dvoch, ktorý už dva mesiace sledujeme, totiž oslabuje, resp. deštruuje autoritu a dôveryhodnosť či rezortnej, či až vládnej politiky. Čo si majú myslieť všetci školopovinní, keď sa dvaja najväčší papaláši rezortu hádajú ako detičky na pieskovsku?
Fronc však Tótha zavčasu nevyzval k demisii (len mu sám cez médiá odkázal, že "keď sa presadzovali reformy, spal ako Šípková Ruženka"), čím otvoril priestor ďalším excesom. To, čo si dovolil štátny tajomník vo štvrtok, sa nevidí ani v lepšej džamahíriji. Na tlačovke, kde minister informoval o novom školskom zákone, sa František Tóth usadil medzi novinármi ako platený provokatér a zhodil pod zem všetko, čo jeho nadriadený (!!) vychvaľoval. "Zákon je taký zlý, že je až neopraviteľný", povedal.
Nedostatky, ktoré Tóth pomenoval, sú azda hodny diskusie. Daňoví poplatníci by sa ale mali predovšetkým pýtať, ako efektívne používa štát ich peniaze v úrade, kde dvaja najvyšší predstavitelia nielenže nespolupracujú, ale jeden pred druhým dokonca zatajuje obsahovú prípravu dôležitého zákona. Je to normálne od ministra, ktorý vie, že vláda je koaličná (a koalícia rozbitá) a ak nenájde konsenzus, tak môže vyšívať paragrafy do súdneho dňa, aj tak mu nič neprejde? Čím ospravedlnia priatelia politici, že z daňových príjmov sa v jednom rezorte financuje príprava normy, o ktorej je nad slnko jasné, že vyhorí na prvej koaličnej rade, na ktorej sa objaví?
Je zrejmé, že i sám minister sa správa hlúpo a nezodpovedne. Napokon, Tóthova obhajoba, že robí len to isté, čo bývalý štátny tajomník Fronc za ministra Ftáčnika, je síce absurdná, ale, asi tak na 30-40 percent, má čosi do seba. (Fronc mal s Ftáčnikom obsahové spory, o ktorých sa vedelo, ale boli ešte v rámci normy.) Svoj problém so štátnym tajomníkom mal Fronc už dávno posunúť vyššie - na politickú úroveň. Teraz sa tam aj tak dostáva, ale po tom, čo sa zbytočne strápnil, ukázal ako šéf bez autority a zosmiešnil vlastný rezort.
Je jasné, že jadro konfliktu nie je ani v Tóthovi, ale v komplikovaných vzťahoch KDH-ANO. A to je už vec celej koalície a najmä premiéra Dzurindu, ktorý nie je iba šéfom SDKÚ, ale aj vlády. Spory medzi stranami koalície sú bežné aj v zavedenejších demokraciách a riešia sa na príslušných dohadovacích úrovniach - dvojstranne či na koaličných radách. Práve preto, aby nesabotovali chod inštitúcií. Tie si daňovníci neplatia preto, aby politicky nominovaný či úradnícky personál zaťažoval hádkami verejnosť, ale preto, aby ticho fungovali a administrovali agendu, ktorú majú v náplni.
Keby tu existovala štandardná politická prevádzka, ANO by jednoducho štátneho tajomníka vymenila. Tóthovo konanie však nevychádza z jeho osobného rozmaru či indispozície fungovať v role podriadeného, ale priamo zo straníckej politiky ANO, ktorej osou je kultúrna vojna s KDH. Preto i dnešná koaličná rada nič nevyrieši a skončí patom, pričom na agendu školského zákona sa najskôr ustanoví nejaká ďalšia komisia. Zostáva len otázka, čo bude Tóth ešte na ministerstve robiť, keď mu Fronc odňal kompetencie, a či by nebolo vhodné, keby bol ďalej platený z rozpočtu ANO.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
