už tento líder zamotal do virtuálnej politiky javiskových kreácií.

Každý, kto má základný prehľad o scénickej realite, ovláda naspamäť, že návrh je bez šance prejsť. Situácia v parlamente je neprajná takejto iniciatíve z viacerých dôvodov, ktoré je otravné i trápne opakovať. Pre ilustráciu nezmyselnosti a škodlivosti návrhu sú ale vynikajúce aktuálne príklady od susedov. Hoci v Poľsku i Česku sa už v tomto volebnom období premiéri prestriedali, vlády zostali v starej politickej konfigurácii a vnútropolitická situácia sa permanentne zhoršuje. Z kľúčového dôvodu - s pádom vlády chodí ruka v ruke aj vypísanie predčasných volieb (alebo nástup podobnej - viď Taliansko a Berlusconi včera). To je však surrealizmus pre odpor tých poslancov, ktorí odchádzať pred vypršaním mandátu nechcú, lebo v ďalšom volebnom období sa už nevrátia a končia. V Poľsku sa podarilo predsunúť termín volieb len o pol roka, čo ešte tiež nie je celkom isté, a ak to aj vyjde, tak len zásluhou premiéra Belku, ktorý dá 5.mája demisiu bez ohľadu na mienku poslancov. A v Česku sa to nepodarí vôbec. Jednoducho tí, ktorí sú bez šance na návrat, si neodhlasujú predčasný koniec v politike. A bez nich sa nedá pohnúť.

Aj keby teda bolo povalenie vlády reálne, viedlo by iba k bezvládiu a chaosu. V Poľsku už dva roky, v Česku tri mesiace panuje absolútna anarchia. Toto chce Fico? Alebo si myslí, že pretlačí Dzurindu a vládu zostaví on? Čo to je za politiku, čo to je za zodpovednosť?

Ficovi ale môžete ukazovať, čo len chcete, sväté písmo i kameň mudrcov. On je slepý patrón, s klapkami okolo lebky, hnaný vášňami a pudom. On netuší, že aj keby uplatil všetkých nezávislých a sľúbil im miesta na kandidátke Smeru i dozorné rady, Dzurindu aj tak podrží Mečiar. Karty už do septembra premieša len zázrak. Teraz bude Fico organizovať opozíciu, zvolávať stretnutia a vypúšťať kúdoly mediálneho dymu akože "prečo neprišiel na schôdzku Mečiar" resp. "Martináková sa musí vyjadriť, či je opozícia". Mesiac bude Smer zabávať médiá, ktoré si o to menej budú všímať napr. korupciu, verejné obstarávanie, odmeny v Teplárňach či "štátnu pomoc", o čo jednoduchšie je zvyšovať sledovanosť a znižovať remitendy virtuálnou politikou bez obsahu a vkladu.

Fico a celý Smer sú absolútne jaloví preto, lebo opozičnosť sa v ich podaní redukuje na exces a krajnosť. To bolo referendum o predčasných voľbách, čo svet ešte nevidel. To sú reči o rušení reforiem, ktoré sa už rušiť nedajú, či výkriky o "krajne pravicovej vláde" (ktorej skladajú hold za reformy renomovanejšie celebrity ako Fico). Politikou krajnej vyšinutosti sú i propagandistické nákupy potravín u susedov, ktorými vedome skresľujú a blufujú, či citáty o Slovensku zo svetovej tlače, ktoré si z palca vycucali, či tisíckrát omieľané nezmysly o "kurzovej strate" a pod.

A excesom sú aj javiskové cirkusy s odvolávaním ministrov, ktorých nie je šanca odvolať. V parlamentných demokraciách také čosi nevidno (autor nepozná precedens), pretože každá opozícia so základnou inteligenciou si uvedomuje, že je opozíciou preto, lebo je v menšine. Odvolávanie ministrov sa vníma ako nástroj opozičnej politiky iba na Slovensku. Z neznámych dôvodov, keďže ten, kto návrh podá a prehrá, vyzerá ako blb, ktorý nevie ani počítať do 76. A nielen vyzerá - on blb aj je. No uznajte; ak viem, že nemám pokope dosť hlasov, ako môžem s čistým svedomím, pokiaľ nie som magor, míňať peniaze poplatníkov na divadlo, ktoré nič zmeniť nemôže? Toto je politika? Nie, to je bublina a prázdnota, deficit fantázie, intelektu a pravdepodobne i - psychická úchylka. (Pre objektivitu - robila to aj časť súčasnej koalície v rokoch 1994-98, i, samozrejme, HZDS. Vyslovovanie nedôvery ministrom je zástupná aktivita, keďže na Slovensku nefunguje bežný inštrument parlamentnej politiky, ktorá sa využíva všade vo svete - všeobecná politická rozprava).

Iróniou je, že medzi dôvodmi pre vyslovenie nedôvery, ktoré uvádza Smer, nie sú - výnimočne - všetky hlúpe. Hoci sa nedá do bodky súhlasiť, že Dzurinda "sa skrýva pred riešením problémov nahromadených v rezortoch atď (...)", fakt je ten, že v role lídra vlády, ktorý mal napr. už dávno zasiahnuť v kauze Fronc-Tóth, je neviditeľný. To je tiež slovenská deformácia - normálny premiér by si zjednal poriadok, keďže rozhádaní predstavitelia rezortov ničia obraz vládnutia. Podpísať sa ale dá formulácia, že "nereaguje a nerieši škandály (...)". Áno - tieto premiérove zlyhania sú dobrým terčom opozičnej politiky i sebaprofilácie potenciálneho následníka. I správne argumenty však znehodnocuje ich využívanie na happeningy, ktoré obohacujú verejnú politiku asi toľko ako Mojsejovci.