hradieb vzdialená severne asi jeden kilometer. Jej najvyššie položené miesto má nadmorskú výšku 313 m.

Prvá zmienka o Prešove pochádza z roku 1247. V roku 1299 mu kráľ Ondrej III. (1290 - 1301) udelil výsady kráľovského mesta. O 15 rokov neskôr si Prešovčania zvolili prvého mestského richtára Hanusa, ktorý bol aj sudcom pre všetkých občanov, bez rozdielu národnosti. V roku 1324 sa Prešov vymanil spod stoličnej moci Šarišského hradu. Uhorský kráľ Ľudovít I. - Veľký udelil v roku 1374 Prešovu právo meča a tým aj oprávnenie súdiť všetky previnenia spáchané na teritóriu mesta. Žigmund Luxemburský (1387 - 1437) z tejto právomoci vyňal šľachtické stavy.

Na udržiavanie poriadku mestský magistrát vypracoval reguly, pri porušení ktorých sa v meste tvrdo trestalo. Krutosť bola veľká a dnes si ju už ani nevieme predstaviť. Často, za malé previnenia sa udeľovali veľké a neprimerané tresty. Neprihliadalo sa na výchovnú stránku súdnictva, ale tresty mali vzbudzovať strach a poslušnosť obyvateľstva. Hrdelné tresty sťatím hlavy sa v meste uskutočňovali na viacerých miestach, medzi kamennými hradbami - pred mestským žalárom pri Hornej bráne, na námestí pri dnešnom pamätníku Immaculaty, aj na iných miestach.

Najpotupnejšia bola smrť obesením. Za arpádovských kráľov sa to dialo na košatých stromoch, vždy za hradbami mesta. Po nadobudnutí práva meča sa na potupnú popravu občanov mesta vybral spomínaný kopec, ktorý podľa toho, čo sa tam odohrávalo, si dodnes zachoval názov "Šibená hora" (Galgenberg). Z nej bola nádherná viditeľnosť na stredoveké mesto, do údolia Torysy a Sekčova, ale aj opačne, z nich na Šibenú horu. Okolo nej viedli obchodné cesty z mesta do údolia Veľkej Svinky, Torysy, Sekčova a Tople. Po týchto cestách prichádzali ľudia do mesta, aj z neho obchádzali a Šibená hora im pripomínala, čo by ich mohlo čakať za porušenie mestských regulí. Po obesení telo popraveného spočiatku muselo visieť dovtedy, kým samo nespadlo na zem. Neskoršie tam viselo len do západu slnka a potom ho mohli pochovať. Pri hrdelných trestoch v meste boli aj výnimky. Pri "prešovských krvavých jatkách" v roku 1687, po neslávnom Caraffovom súde sa telá odsúdencov najskôr kruto stínali, potom rozštvrťovali a nakoniec aj vešali na stĺpy okolo ciest smerujúcich od Prešova k Nižnej Šebastovej, Veľkému a Malému Šarišu a pri Dolnej bráne pri ceste z Prešova do Košíc.

Pri popravách obesením sa dodržiaval ceremoniál od vynesenia rozsudku až po obesenie. Museli sa na ňom zúčastňovať mestské cechy s určenými povinnosťami a nechýbali obyvatelia mesta a okolia. Popravu vykonával mestský kat.

Šibená hora sa zapísala do histórie Prešova aj inou formou a dokonca niekoľkokrát, ale najviac počas kuruckého povstania. V auguste roku 1682 sa v meste usadili kuruci a ich vodca I. Tököly mal v Prešove veľa priateľov a prívržencov. Tu študoval na evanjelickom kolégiu a mesto vtedy bolo pod jeho vplyvom. V roku 1684 do Prešova pritiahli cisárske vojská, ktorým prišiel na pomoc aj poľský kráľ Ján Sobiesky, ktorý sa s poľským vojskom zúčastnil na porážke Turkov pri Viedni. Kuruci boli na Šibenej hore porazení, ale nebola to ich definitívna porážka, ktorú utrpeli až o rok, kedy len z cisárskeho vojska padlo vyše päťtisíc mužov. Závery porážky sa neskoršie prejavili vo vyčíňaní generála A. Caraffu v roku 1687. Ten bol od roku 1686 hlavným veliteľom vojsk horného Uhorska so sídlom v Prešove.

Šibená hora vošla do dejín aj v revolučných rokoch 1848/49. Po bitke na Branisku pritiahlo povstalecké vojsko k Prešovu a práve na Šibenej hore povstalcov pomáhala likvidovať mohutná ruská armáda, ktorá vtedy kvôli tomu pritiahla do Uhorska. Porážka povstalcov sa skončila pri Világoši 13. augusta 1849. Padlí ruskí vojaci pri tejto udalosti sú pochovaní v spoločnom hrobe v areáli kúpeľov Išľa.

Na vrchole súčasnej Šibenej hory sú zásobníky pitnej vody pre Prešov, aj dve vykrývacie veže pre vysielanie programov STV a televízie OJ. Pomaly sa na smutnú minulosť Šibenej hory zabúda a domy sa posúvajú k jej vrcholu.