sa na Slovensku vyvíjali od malých neorganizovaných zbierok.
Takéto malé zbierky boli už v období Veľkomoravskej ríše, jednu z nich priniesli v roku 863 Konštantín a Metod. Na Slovensko sa dostali ešte v predveľkomoravskom období v období christianizácie kódexy (codex je kniha, zbierka zákonov) v rukopisnej podobe. Obsahovali aj prvé slovanské literárne pamiatky po príchode vierozvestcov. Po začlenení do uhorského štátu sa na Slovensku rozšírili kódexy písané takmer výlučne v latinčine.
V 13. a 14. storočí sa knihy prepisovali a sústreďovali ich pri cirkevných inštitúciách - kostoloch, kláštoroch, farách, kapitulách. V tomto období sa knihy dostávali najmä do kapitulských biblioték (knižníc) zásluhou vzdelancov, ktorí študovali na európskych univerzitách. Títo prinášali aj kódexy s textami z práva, filozofie, teológie, prírodných vied a antickej spisby. Od 14. storočia v rozvíjajúcich sa mestách sa popri prepisovačoch, pisároch (skriptoroch) cirkevných inštitúcií rozrastal počet laických pisárov, vzdelaných bakalárov. Z tohto obdobia sa zachovali exempláre prepísaných kódexov v Košiciach, Bratislave, Kremnici, Martine, Dolnom Kubíne, Jasove aj v iných mestách.
Vráťme sa k zbierkam kníh, k prvým knižniciam u nás. V 13. storočí mali knižnicu košickí dominikáni aj kartuziáni na Skale útočišťa v Lechnici. Základom zbierky kníh Spišskej kapituly v r. 1273 sa stala zbierka kníh prepošta Muthamera. V zbierke Bratislavskej kapituly v r. 1425 bolo 82 rukopisných kódexov, v polovici 19. stor. sa rozrástla zbierka na 248 kódexov z 13. až 15. storočia. Vznik kníh, ich rozširovanie a pôsobenie urýchlili humanizmus, renesancia a koncom 15. storočia a v 16. storočí vznik kníhtlače.
Zbierky kníh si zakladali vzdelanci, ktorí zbierali najmä diela antických autorov, tiež učitelia škôl - napr. V. Koch z Krompách, L. Fabinus, F. Fáber, J. Haunolt a veľa iných učiteľov. Podľa ich vzoru zakladali súkromné rodinné zbierky kníh bohatí mešťania a šľachta. Zbierka J. Derschwamma v Banskej Bystrici mala neuveriteľných 2 100 zväzkov. Súkromné zbierky sa stávali súčasťou školských knižníc najmä v 17. a 18. storočí, napr. ako významná knižnica z tohto obdobia, ktorá patrila prešovskému rektorovi tamojšieho kolégia J. Matthaeidesovi. Rozšírili sa aj knižnice lýceí v Kežmarku, Bratislave, univerzitná knižnica v Trnave - základom tejto bola knižnica jezuitského kolégia, ktorá mala v roku 1773 vyše 15 tisíc zväzkov, univerzitná knižnica v Košiciach (mala 4800 zväzkov). Pri Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici vznikla odborná knižnica.
V období národného obrodenia sa zvýšil import kníh zo zahraničia, vzrastala domáca knižná produkcia a Učené spoločnosti organizovali čítania pre členov. Známa je tým Windischova spoločnosť v Bratislave, Učená spoločnosť malohontská v Nižnom Skálniku. V knižniciach bola už "svetská" literatúra a knižné fondy dopĺňali odbornou literatúrou, zakladali knižnice na vyšších školách, vznikali verejné knižnice, knižnice, ktoré mali buditeľský význam. Taká bola Belopotockého verejná knižnica v Liptovskom Mikuláši založená v roku 1829. Gašpar Fejerpataky - Belopotocký (1794 - 1874) bol kultúrny pracovník, knihár a kníhkupec, popredný činiteľ národného hnutia. Pôsobil v Levoči, Košiciach, Lučenci, Pešti, Viedni, usadil sa v Liptovskom Mikuláši. V rámci šírenia osvety zriadil v roku 1829 "Slovenskú požičovaciu bibliotéku", ktorá sa stala vzorom aj pre iné slovenské mestá. Vydával "Nový i starý vlastenecký kalendár", ku ktorému pripájal prílohu "Slovenský pozorník", bol priekopníkom ochotníckeho divadla. O desať rokov v roku 1839 daroval V. Čaplovič Oravskej stolici rozsiahlu zbierku kníh známu ako Čaplovičova knižnica v Dolnom Kubíne. Z Rešetkovej a Humuljakovej knižnice vznikla Bibliotéka Matice Slovenskej, slovenská národná knižnica (vyše 10 tisíc zväzkov mala v roku 1875). Michal Rešetka bol literárny historik a vydavateľ (nar. 1794 v Bobote, zomrel r. 1854 v Hornej Lúči okres Trenčín). Zbieral slovenskú aj cudzojazyčnú literatúru rukopisnú aj tlačenú. Jeho knižnica poslúžila aj J. M. Hurbanovi pri písaní štúdie o Slovensku a jeho literárnom živote. Knižnicu daroval Matici Slovenskej. Martin Hamuljak bol významný kultúrny dejateľ (nar. 1789 v obci Oravská Jasenica, zomrel 1859 v Námestove), redaktor a vydavateľ, združoval Slovákov do kultúrnych spolkov, mal právnické vzdelanie a pôsobil ako radca v Kráľovskej miestodržiteľskej rade v Budíne. Vďaka jeho kontaktom s kultúrnym a vedeckým slovanským svetom mal bohatý archív a knižnicu. Pred smrťou ich daroval gymnáziu v Banskej Bystrici, odkiaľ sa dostala do Matice Slovenskej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
