použije. A ako majiteľ hovorí, čo je kovové, to je naše. Načo mu to všetko bude, najlepšie vie on. Haraburdím má zapratanú celú pivnicu, a to je jeho raj na zemi. Vždy tam nájde všetko, čo práve potrebuje a kumštíruje.
Každý má nejakú slabosť. Jeho celoživotnou láskou sú vláčiky, ktoré si sám skladá. A nie sú hocijké. Vytvára ich zo všetkých možných i nemožných prebytočností, ktoré iní vyhodia. Vdýchne im život a výsledok vyráža dych všetkým, čo jeho umelecké diela videli. Každý malý chlapec sníva o tom, aby mal doma vláčiky, ktoré by fujazdili po koľajniciach, so stanicami, železničnými mostmi, tunelmi a výhybkami. Malý Janko také šťastie mal a jemu sa detský sen vyplnil, teraz si ho plní sám. V bloku bol jediný, kto mal modelový vláčik a patrične bol na to aj pyšný, keď mohol ukázať kamarátom ako funguje. Má ho dodnes.
Na vine je teta, bývala pri depe
"Od malička som trpel na vláčiky ako väčšina mojich rovesníkov. Moja teta, ku ktorej som chodieval rád a často, bývala v Prahe hneď oproti rušňovému depu. Keď tam v noci odstavili parné rušne a pripravovali ich na ďalšiu jazdu, bolo počuť všelijaké vzlykanie, húkanie, klepanie, búchanie, syčanie, odfukovanie. To mi dodnes utkvelo v pamäti. Asi tam niekde sa to všetko začalo. Od malička som najviac obdivoval parné mašinky a stále som stál pri trati. Aj teraz, keď vidím parné lokomotívy, tak cítim akési zvláštne chvenie. Je to neopakovateľný pocit, taký chlapčenský. Kto nezažil dobu pary, o veľa prišiel. Vtedy jazdili jedna za druhou a najúžasnejšie bolo cestovať do Prahy rýchlikom, ktorý ťahal parný rušeň. To treba zažiť. Ťažko sa to opisuje," vyznáva sa pán Novák a je to zároveň odpoveď na to, čo ho inšpirovalo k nevšednému koníčku.
Povolaním sa svojej záľube minul. Aj keď to má s dopravou niečo spoločné, vydal sa inou cestou. Pracoval ako policajt na oddelení dopravných nehôd. Polícii zostal verný dodnes, aj keď už ako civilný zamestnanec. Ako hovorí, deti chcú byť zväčša lekármi alebo kozmonautmi a len málokedy im to vyjde.
Motýľ z kominárskych kľúčov
"Od malička mi bolo stále ľúto vyhodiť nejakú nefunkčnú vec, ktorá doslúžila. Ťažko som sa vedel rozlúčiť s magnetofónom, televízorom, mlynčekom na kávu, dáždnikom, písacím strojom, či vodovodným kohútikom. Stále som to odkladal, až sa to časom začalo hromadiť. Čo s tým urobiť? Zistil som, že každá haraburda má v sebe nejakú krásnu kovovú súčiastku, ktorá sa v inom prístroji neopakuje a začal som tvoriť." Spočiatku to boli motýle a chrobáky. Stačilo zobrať dva kominárske kľúče, položiť ich proti sebe a nechať pracovať fantáziu. Bol z toho motýľ. Keď chcel niekomu urobiť radosť, daroval mu obrázok. Cinoval, zváral, lepil, farbil, a tak vznikli prvé dielka.
Keď mali železnice 150. výročie, bol na prehliadke veľkých parných rušňov. "Vtedy vo mne skrsla myšlienka, že skúsim niečo iné. Veď mám doma toľko prebytočností, a tak som sa od plastických obrázkov dopracoval až na koľajnice. Začal som vytvárať parné lokomotívy, ktoré som mal od útleho detstva v pamäti. Nikdy som ich nerobil a ani nerobím podľa schémy alebo modelu, ale po pamäti a čo mi daná súčiastka dovolí. Keď nezapasuje, ide na kopu. Možno sa zíde inokedy. Láska je vo mne a nie v nákrese alebo na fotografii," prezrádza zo svojho kumštu Ján Novák.
"Nakupovať" chodí ku známym. Najlepšie supermarkety na náhradné diely majú kamaráti. Peťo má opravovňu písacích strojov, Milan je hodinár, Laci brašnár. Keď majú veľkú kopu, zavolajú mu a on si odnáša vzácnosti domov. Kto ho pozná a videl, aké nádherné lokomotívy z odpadu vytvára, spomenie si na neho, že on to určite potrebuje. A tak sa mu to kopí. V pivnici má už len malú uličku na prechod. Potrebuje prosto všetko. Len nech je to z kovu. Jemu je jedno, či je to rúčka z dáždnika, pracka z kabelky, vodárenské veci alebo súčiastka z auta. Kamaráti ho posielajú do kovošrotu, že tam si príde na svoje, ale to vraj nie je ono. Najväčšiu hodnotu má to, čo náhodou nájde na ulici. So šéfom Kositu ho ešte nikto nezoznámil.
Najradšej upratuje v pivniciach
"Úžasné veci sú ukryté na pôjdoch, v pivniciach, pod schodmi, v garážach. Keď mi niekto dovolí upratať, som vo svojom živle. Jednotlivé komponenty na mašinky nekupujem, ale hľadám. Investujem len do farieb a lepidiel."
V dome u Novákovcoch je to ako v skutočnom rušňovom depe, pokiaľ nie sú jeho čarovné lokomotívy práve na výstave. Rozdiel je len v tom, že jeho modely sú omnoho menšie. To, čo iní používajú ako obývačku, u nich je to o inom. Je to kráľovstvo výtvorov pána domu, výstavná sieň všetkého, čo doposiaľ spod jeho rúk vyšlo. Okrem modelov, ktoré niekomu daroval. Jeho diela sú na stenách, poličkách, na stole, všade, kde vám oko padne. A vlastne sú po celom obydlí.
Je radosť, robiť radosť
So svojimi lokomotívami sa ako autor predstavil prvýkrát na prebúdzaní Katky. Prišiel so štyrmi modelmi. Vzbudili veľký obdiv. Páčili sa aj jeho predchádzajúce dielka, ale presvedčili ho, že práve to je ono. Boli na koľajniciach. "Ľudí to zaujalo, ďakovali mi, a to ma zaväzovalo pokračovať v tejto záľube. Malo to zmysel. Je úžasné vidieť najmä deti, ako im svietia očká. Mám radosť, keď robím radosť. Dostal som uznanie aj od železničiarov od fachu. Neprekáža im, že to nie sú verné kópie skutočných lokomotív. Pri pohľade na parné mašinky musia prižmúriť jedno oko. Každá má, čo má mať, ale... Určite by som taký istý druhý model nezostrojil. Každý je originálny, iný. Súčiastky sú rozmanité a ja ich neprispôsobujem. Zapasuje, alebo nie."
Minister sa hral, zmeškal lietadlo
Pán Novák prirovnáva svojho koníčka ku droge, bez ktorej by nevedel existovať. Trávi pri ňom všetok svoj voľný čas, relaxuje, oddychuje a výsledok mohlo už vidieť mnoho návštevníkov výstav doma, ale aj v zahraničí. Ani sám presne nevie, koľko diel vytvoril, ale bol by z nich už dlhý vlak. Rušňov na koľajniciach bola možno polstovka a plastikových asi 150. Ani sám nevie, u koho niektoré skončili. Ukrajinského ministra dopravy zaujali natoľko, že sa od nich nevedel odtrhnúť a zmeškal lietadlo. Oplatilo sa mu to. Domov odletel s lokomotívou.
Autor sa nerád lúči ani s jedným exemplárom. Každý je iný a neopakuje sa. Najviac ho mrzí, keď musí zobrať poškodené rušne späť do svojho depa a opravovať. Vystavované kusy si chcú obdivovatelia ohmatať, poťažkať, zistiť ako jednotlivé súčastky držia pohromade. Sú ako po železničnej nehode. Nenaučili sa ich hladiť očami a nie rukami.
Ku Košickému zlatému pokladu môže priradiť Ján Novák svoje Košické zlaté lokomotívy. Sú naozaj zlaté a ľudia ich viac obdivujú, i keď ani ostatné krásou nezaostávajú. So svojou zbierkou už pochodil veľa a ako tvrdí, jeho výtvory hodnotia iní a keď sa viac páčia pozlátené mašinky, s tým nič nenarobí. Budú zlaté.
Ján Novák je artista
"Spomínam si na prezentáciu svojich diel v Turecku pred dvoma rokmi. Bol tam konkgres o EÚ, kde sa zúčastnili primátori európskych miest. Zasmial som sa, keď mi Talian napísal do knihy, že ďakuje artistovi Novákovi. Povedal som mu, že po povrazoch nechodím, tak aký som ja artista. To som nevedel, že mi tým vyjadril uznanie a nazval ma umelcom," zasmial sa J. Novák.
Lokomotíva môže byť aj zo sifónovej fľaše. Len ju treba vidieť inými očami. Kým pre niekoho je to nepotrebná vec, pre Jána Nováka má vysokú cenu a urobí z nej vec novú. Keď ho niektorá haraburda osloví, zatvorí sa v garáži a tvorí. A najradšej, keď všetci spia a nikto od neho nič nepotrebuje a nikoho nemusí počúvať. Ráno o pol štvrtej, a hoci aj skôr, je ten najvhodnejší čas. Vtedy sa v jeho hlave rodia tie najlepšie nápady. Keď príde z práce, opäť sa hrá. Mohlo by sa zdať, že dovolenka je pre neho trestom, keď si do kufra nemôže pribaliť aj svoj sklad súčiastok. Vtedy oddychuje pri hľadaní inšpirácie.
Výstupná kontrola sú vnučky
Jeho najväčšími obdivovateľkami sú vnučky. "Keď mám niečo hotové, vždy prídu a sú v údive. Kričia na mamu, aby sa rýchlo prišla pozrieť. Nekazia mi nič, práve naopak, zavše mi prinesú nejakú hrdzavú skrutku, čo nájdu. Vedia, že ju naisto budem potrebovať. Štebocú, pozri dedko, čo sme ti priniesli," pýši sa starý otec.
Kým na prvom prebúdzaní Katky z Čermeľa sa prezentoval so štyrmi lokomotívami, o rok muselo auto otočiť dvakrát, a tak sa to stupňuje. Zbierka sa utešene rozrastá a stále má dosť nápadov. Nechýba mu ani zmysel pre humor. Keď raz oslavoval so susedom, vojakom z povolania, jeho príchod z Lýbie, nechýbali zážitky. Zaujal ho škorpión na retiazke. Kamarát mu povedal, že takých živočíchov je v Afrike neúrekom a ako štípu. "Keby si videl, aké mám ja doma chrobáky, ktoré mi doniesol priateľ z Madagaskaru, to by si pozeral," doberal si ho. Nenechal si túto príležitosť ujsť. Ale keďže z fľaše ubúdalo, na prvý pohľad nezbadal, že sú kovové a ďakoval, že slúži na severe a veru by sa nerád nechal štipnúť takou potvorou. Napríklad roháčom zo súčiastok z písacieho stroja, ktorý mimochodom patrí k najobľúbenejším chrobákom.
Kto nevidel, neverí, kto uvidí, uverí. Možno opäť bude príležitosť prezrieť si nevšedné výtvory, ktoré sú ojedinelé a človek sa pri nich vracia do detských čias. Mašinky nejazdia, nedymí sa z nich, ale vždy uchvátia. "Niekto chodí do krčmy, niekto do pivnice. Parné rušne sú pre mňa všetkým. A keď sa páčia iným, ženie ma to dopredu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
