všetkých svetov si mnohí pamätajú dodnes. Momentálne má profesionálnu prestávku, aspoň tak to cítiť z médii. Jeho meno sa totiž neskloňuje v súvislosti s prácou ale s tragickou dopravnoou nehodu. Štefan Skrúcaný aj takýmto spôsobom platí za to, že šliapol na plyn viac ako dovoľovali predpisy. Dnes s ním prinášame rozhovor na tému práca, rodina, kolegovia. S odstupom času hovorí táto známa slovenská osobnosť aj o spomínanej nešťastnej udalosti a o vzťahu k novinárom.
Niet východniara, ktorý by nepoznal vašu manželku Zuzanu Tlučkovú, ktorá sa už ako tínedžerka preslávila účinkovaním v Zlatej bráne. Tento rozhovor tiež prebieha na východe republiky. Aký je váš vzťah k tejto časti Slovenska?
"Vzťah k východu mám veľmi srdečný a určite nie iba kvôli tomu, že Zuzana pochádza z Košíc. Mám tu veľa kamarátov. Okrem toho mám pocit, že ľudia na východe sú oveľa úprimnejší, uvoľnenejší a odviazanejší aj keď častokrát žijú v ťažších podmienkach. Možno práve to ich zbližuje a dáva im pocit spolupatričnosti, s ktorým sa nemusia pretvarovať. Sú prirodzení, vedia sa naplno baviť, ale aj smútiť. Všetko robia naplno. Preto sa ja na východnom Slovensku, a neberte to ako frázu, cítim lepšie ako v iných kútoch Slovenska."
Samé pozitíva na adresu východu. Nerozmýšľate nebodaj o sťahovaní?
"V Bratislave bývam okrem iného aj kvôli práci. Asi ťažko by som robil reláciu v televízii v Čiernej nad Tisou alebo v rozhlase Ubľa."
Ste humorista, o mnohých vašich známych kolegoch svetového mena tvrdia životopisci že v súkromí to boli vážni, tichí ľudia. Ako je to s vami? Je humor iba vaším povolaním alebo aj životným štýlom?
"Humor sa nedá robiť tak, že zajtra ráno sa zobudím a budem humorista. Alebo že teraz od 16.00 hodiny začnem žartovať. Myslím si, že humor je naozaj životnou filozofiou. Buď to niekto tak cíti alebo necíti. Humor je pre mňa istý nadhľad, istý pocit postoja k životu. Preto ho neberiem ako moje povolanie ale ako môj pocit zo života."
S manželkou máte rovnaké povolania. Ako je to s vašimi deťmi, idú vo vašich šľapajach?
"Ja dúfam, že nepôjdu v našich šľapajach. Dnes je kultúra na Slovensku na chvoste celého diania. Naozaj, problém národného divadla je len takou čerešničkou na torte. Mohli by sme ešte hovoriť o probléme verejnoprávnosti televízie a o probléme financovaní slovenskej kultúry ako takej. Osobne by som bol radšej keby si moje deti vybrali iné povolanie. Samozrejme nebudem im brániť ak sa rozhodnú pre takú prácu, akú robia ich rodičia."
Spýtajte sa všetkých kvetov, najlepší zo všetkých svetov, najlepší zo všetkých je náš. Tento hit ste spievali so svojimi spolužiakmi ako vysokoškolák. Neskôr ste vytvorili duo so svojím kolegom Paľom Juráňom. Teoreticky čo by bolo, ak by ešte dnes žil?
"Bolo by všetko úplne inak. Paľo Juráň bol nesmierne invenčný človek a tvorivý autor. Paľo písal, Paľo bol motorom tejto partie. Naozaj, keby Paľo nezomrel tragicky tak mladý, dnes by asi bol jednou najvýraznejších osobností slovenského showbiznisu. A všetko by bolo ináč aj v rámci mojej osoby. Ale bohužiaľ, život si nevyberá a pripravil jemu a svojím spôsobom aj mne túto ranu osudu. Musel som sa s tým vysporiadať pracovne aj súkromne."
Vašim terajším kolegom je Miro Noga. Pracovne ste spolu už niekoľko dlhých rokov. Podobne ako starí manželia.
"S Mirom sa poznám už 25 rokov. Je pravda, že Miro si svoju budúcnosť predstavoval ako herec v divadle. Po rozchode partie Fujarovej show Miro hosťoval v predstavení Zlý sen, ktoré sme s Paľom napísali, podobne ako televízny cyklus Recepty na slávu. Miro je veľmi dobrý a kreatívny herec. Bolo úplne logické, že po tragickej smrti Paľa Juráňa sme s Mirom začali užšie spolupracovať. Autorsky sa Paľa v našej partii pokúsil zastúpiť Stano Radič. Títo dvaja ľudia zmiernili môj smútok a stratu Paľa Juráňa."
Verejnosť vás a Mira Nogu vníma ako zohratú dlhoročnú dvojicu. Ste aj priateľmi, ktorí sa vzájomne podelia o svoje starosti?
"Je to zvláštne, ale v súkromí sme veľmi rozdielni. Boli sme tak často a dlho spolu na javisku až prepukli náznaky ponorkovej choroby a v súkromnom živote sa preto stretávame veľmi zriedka. Väčšinou sa stretávame pracovne. Dokonca v poslednej dobe máme veľmi málo spoločných pracovných projektov. Čakáme totiž kedy Slovenskom prehrmí vlna cunami s názvom reality show a potom sa opäť budeme venovať nejakej zmysluplnej spolupráci."
Túto novodobú zábavu hodnotíte teda kriticky.
"Reality show je hitom doby. Slovenský mediálny priestor ovládol nový fenomén, ktorý Slováci doteraz nepoznali, a ktorý Európou prefrčal už pred dvoma rokmi. A ja nechcem súťažiť s takzvanými celebritami, lebo toto slovo sa už stáva urážkou. Je mi veľmi ľúto, že popri reality show nedostávajú priestor aj ľudia, ktorí vyštudovali umelecké školy, napríklad herectvo, spev, scénaristiku. To potom naozaj zatvorme všetky umelecké školy na Slovensku a urobme konkurz. Je to nebezpečné. Mám pocit, že úroveň slovenskej zábavy klesla viac ako na sklonku socializmu. Tu niekde veľmi výrazne absentuje verejnoprávnosť slovenskej televízie. Verím, že táto vlna Slovenskom prehrmí a prídu na rad normálni ľudia, ktorí dokážu umenie robiť s rozumom citom, na úrovni a profesionálne."
Vaša práca je humor, máte v tejto oblasti vzory?
"To sa nedá povedať. Mojim jediným vzorom je nadhľad a recesia a pocit zo života. Páči sa mi však humor Milana Lasicu, Milana Markoviča, či panov Wericha a Grosmanna. Možno to boli ľudia, ktorí ma naviedli na túto cestu. Ich humor má aj druhý plán. Okrem toho, že pobaví, chce aj niečo povedať."
V poslednej dobe ste sa stali osobou veľmi medializovanou kvôli dopravnej nehode. Do akej miery ste ochotný pustiť si novinárov k telu? Kde sú vaše hranice?
"Slovenský bulvár dokážem zvládnuť. Podľa mňa niektoré noviny využili túto nešťastnú situáciu, aby zvýšili predajnosť svojich novín, a to za akúkoľvek cenu. Druhá strana mince je, že každý národ má nielen takú vládu akú si zaslúži, ale aj takých novinárov, noviny a koniec koncov aj média aké si zaslúži. Ak je pre ľudí dôležitejšie s kým práve chodí rosnička, ako to čo sa práve deje v medzinárodnej politike, no tak v takej krajine je radosť pracovať pre bulvárnych novinárov. Ja si myslím, že Slovensko je mladá krajina a naša spoločnosť musí prejsť určitými turbolenciami, aby si verejná mienka a trh vynútili aj kvalitnejších novinárov."
Bulvár je v preklade neoverená informácia. Čo sa týka Slovenska, aký je podľa vás bulvár v tejto krajine?
"Klebety so súkromia známych ľudí, klebety za každú cenu a o čomkoľvek od nemanželských detí až po frajerky a smrteľné choroby. Je to podľa mňa nechutné, a novinári, ktorí to píšu nemajú morálny kredit na to, aby to písali. Ak by oni žili cnostným a príkladným životom nech sa páči. Ale práve mnohí z takýchto novinárov žijú na pokraji spoločnosti."
Teda myslíte si, že spomínaná dopravná nehoda bola zbulvarizovaná, prípadne, že informácie boli nepravdivé?
"Zákon bulváru vraví, smrť predáva najlepšie. Ja som zapadal do tejto kolónky a bulvárni novinári to využili."
Vídavať vás veľmi často na charitatívnych akciách. Napríklad bez nároku na honorár ste vystupovali na podujatí pre nevidiace deti v Levoči. Pred Vianocami to bola zase akcia pre nepočujúce deti. Aké je vaše sociálne cítenie?
"To sú veci, o ktorých sa mi veľmi ťažko hovorí do novín. Mať sociálne cítenie, alebo ľudovo povedané srdce, to by malo byť samozrejmé pre každého človeka. Účasť na rôznych charitatívnych akciách by nemala byť kvôli tomu, že sa to zmedializuje. Pokiaľ sa dá, treba pomôcť ľuďom slabším, hendikepovaným, ktorí nemajú možnosť postaviť sa na rovnakú štartovaciu čiaru s ostatnými, bez toho aby sme o tom nahlas rozprávali."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
