ona nemôže za šablóny a prázdnotu politickej triedy. Napokon, EÚ ako organizácia nie je ani prvostupňovým vinníkom toho, že záujem ľudí, ktorým boli výroky adresované, o vzťahy, väzby a udalosti v nej je povrchný. Teda úplne primeraný tomu, čo sme od našich politikov - azda s výnimkou Hrušovského - počuli.
Jednou z teoretických právd, ktoré odzneli, je, že záležitosti EÚ prestali byť pre občanov zahraničnou a stali sa domácou politikou. Prax je ale taká, že 1. máj 2004 neznamenal vo vnímaní Bruselu a jeho inštitúcií žiadny zvrat. Hoci v Európskej komisii a na radách ministrov (menej v Európskom parlamente - to je "žvanírna") sa denne navrhujú či prijímajú rozhodnutia s ďalekosiahlym dosahom na životy občanov, nie sú predmetom temer žiadnej debaty na národnej úrovni. Stali sme sa teda súčasťou a objektom akéhosi perpetua mobile politických rozhodnutí, o ktoré sa veľmi nestaráme, ešte menej im rozumieme a občas sa o nich ani nedozvieme.
Má to, samozrejme, i menej subjektívne príčiny ako odcudzovanie sa verejnosti od politiky všeobecne a európskej zvlášť. Napríklad je tu jazyková bariéra. Európsky jazyk a európske médiá, ktoré by boli generátormi a moderátormi diskusie, nemáme. Tomu sa hovorí deficit demokracie, čo priznávajú aj Európe priateľsky naklonené duše. Obrazne ide o deficit vyšší, než súčet všetkých deficitov národných rozpočtov krajín EÚ za desať rokov. Riešenie neexistuje ani v omnoho dlhšom časovom horizonte, než aký nám ponúkol prvý rok. O tom, že aká priepastná je vzdialenosť medzi Bruselom a domovom, poskytol nechtiac výstižné svedectvo predseda NR SR, ktorý nevedel spamäti ani vymenovať (!!) všetkých slovenských europoslancov...
Strašenie cenovými a inými šokmi sa, samozrejme, nenaplnilo. Ani nemohlo, keďže Slovensko bolo do európskeho priestoru vcucnuté už dávno. Hovoriť o plnohodnotnej integrácii je však zavádzajúce; vstúpili sme do únie zaťažení citlivými prechodnými obdobiami pre voľný pohyb osôb i v dotačnej politike. Kým jediné obmedzenie zostane v platnosti čo iba v jedinej krajine, tak dovtedy každý, kto hovorí, že v EÚ niet členov prvej a druhej kategórie, klame. Ešte aj keby sa zhodou okolností volal José Manuel Durao Barrosso...
Nakoľko v životoch drvivej väčšiny ľudí k žiadnej zmene nedošlo, s vyhláseniami, že vstup bol viac pozitívny ako negatívny, niet dôvodu súhlasiť či nesúhlasiť. Každý prežíva svoj vlastný príbeh a zbiera vlastné skúsenosti. Pozoruhodné azda je, že temer všetky odpovede politikov na otázku, čo prinieslo členstvo pre radového občana, začínajú európskym pasom či prechodmi cez hranice na občiansky preukaz... Čo sa týka profesných a iných skupín, po plafón vyskakujú predovšetkým družstevníci - tok peňazí do rezortu sa medziročne zvýšil o 50 percent. Iným stavom, ktorý vysoko profituje, sú úradníci - veľký dopyt v Bruseli i Bratislave logicky vyprázdňuje fleky i na nižšej úrovni. Vyrastá nám nová a silná záujmová skupina eurokratov - o inštitúciách typu implementačných, platových a podobných agentúr, europoradenských firiem atď si môžeme byť už dnes istí, že prežijú účel, z ktorého vznikli...
Csáky dosť preháňa, keď hovorí, že v každej tretej dedine už zo svojho BMW vidí nápis "postavené z peňazí EÚ". Ak si ale odpustíme nadsádzku, financie z eurofondov sa v oblasti regionálneho rozvoja už ukazujú. Hoci nikomu nezávidíme, viac ako otázne je, či to je zmena naozaj k dobrému. Vyzdvihovanie faktu, že do roku 2006 bude čistý výnos z fondov x miliárd Sk, a v rokoch 2007-13 to bude x krát 3, je presne jedna z povrchností, ktorých sa politika dopúšťa. Čo sa zamlčiava, sú pochybné dotačné tituly, na ktoré prúdia peniaze. V obciach a regiónoch hrozí návyk na podporu činností, ktoré z podstaty veci lepšie zabezpečuje trh. To nie je žiadne "ultraliberálne" strašenie; nedávno bol medializovaný postreh istého gréckeho euroúradníka, ktorý rovno povedal, že v Grécku už nikto nechce podnikať - jednoduchšie je napísať projekt na subvenciu z EÚ... Spolufinancovanie často neužitočných projektov z národného rozpočtu znemožňuje krátenie verejných výdavkov, čiže znižovanie daní a odvodov, čo je pre zdravý vývoj ekonomiky a dlhodobý rast to najdôležitejšie.
Prvý rok v únii Slovensko v zdraví prežilo, nezlacnelo ani nezdraželo, nezmúdrelo ani neosprostelo. Skutočne citeľné zmeny (Schengen - 2007, euro - 2009, vypršanie prechodných období) ešte len prídu. Tá najväčšia, ktorú by si zhustená integrácia vyžadovala, čiže konverzia identity zo slovenskej na európsku, je v nedohľadne. Funguje totiž iba na jedinom mieste - v hlavách tvorcov projektu, ktorého sa už rok zúčastňujeme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
