Jakubiskovej Tisícročnej včely. Tento Novovešťan však pozná aj trpkú chuť chvíľ, keď sa človeku nedarí. Jeho osud sa dá porovnať ku jazde na tobogane. Z vrcholu nasledoval strmý pád. Ako však povedal, nič neľutuje a pevne verí, že jeho dobré dni, kedy sa vráti pred filmovú kameru, opäť prídu. Po sláve na filmovom plátne totiž nasledoval rozpad manželstva a zverenie dvoch synov v tínedžerskom veku do otcovej výchovy. I. Drozdy okrem toho zažil, čo je to byť nezamestnaným a žobrať o prácu na úrade práce. Ako by nebolo dosť, na priechode pre chodcov ho zrazilo auto a osem dní bol v kóme. Dodnes má zdravotné ťažkosti. V ťažkých dňoch si pomáhal, ako sa dalo a úprimne priznáva, že aj alkoholom. Dnes, po troch mesiacoch pobytu na Prednej Hore, je, ako hovorí, čistý. Viac ako tri roky sa striktne vyhýba pivu aj tvrdému. Našťastie, alkohol na hercovi I. Drozdymu nestihol vykonať skazu. Ak by sa sám nepriznal, spolubesedník by pri rozhovore asi ťažko zistil, že tento muž trávil svoje niekdajšie dni aj v alkoholickom opojení. Prirodzená inteligencia, empatia, zmysel pre humor, rozprávanie vtipov so scénickým podaním, pútavé rozprávanie. Takýmto sa javil herec Ivan Drozdy, keď vznikal tento príbeh o ňom.
Ivan Drozdy sa postavil na dosky, ktoré znamenajú svet, krátko po tom, ako skončil stavebnú priemyslovku. Pracoval na vtedajšom Okresnom národnom výbore v Spišskej Novej Vsi a vo chvíľach voľna zase ochotníčil. Do vlaku s názvom popularita nastúpil po osudovom stretnutí s najväčšou režisérskou osobnosťou v našich zemepisných šírkach Jurajom Jakubiskom. "Oslavoval som práve svoje 26 narodeniny. Vošiel som do jedného z miestnych hotelov v Spišskej Novej Vsi s mojimi dvoma známymi. Tam sedeli kolegovia z ochotníckeho divadla. Povedali mi, že tu prebieha konkurz, tak skúšajú šťastie. Ako sme takto vtipkovali, z vedľajšej miestnosti vyšiel muž a uprene sa na mňa zahľadel. Povedal som si, buď je ten chlap teplý, alebo ho zaujali moje vtipy. Nevedel som, že je to Jakubisko, v tom čase bol u komunistických mocipánov v nepriazni kvôli niektorým filmom. Hneď sa so mnou pustil do reči, pýtal si povolenie, či ma môže vyfotiť. Ja mu na to, ak to nepoužijete ako toaletný papier, tak prečo nie," spomína I. Drozdy, ako sa naštartovala jeho herecká kariéra.
Jakubisko na stretnutie v Spišskej Novej Vsi nezabudol, skôr naopak a Drozdyho pozval na účinkovanie vo filme Postav dom zasaď strom. Jednu z hlavných mužských úloh stvárnil český herec Pavel Nový. Drozdy pri tomto filme prešiel hereckým krstom pred kamerou ako sluha. Herec zo Spišskej Novej Vsi bol vo svojom živle. Herecký chlieb sa mu veľmi pozdával, páčila sa mu táto práca. Nad takýmito vedľajšími záležitosťami, ako že osemkrát po sebe musel kvôli dobrému záberu bežať hore svahom, iba kývol rukou. Iba ten spozná krásu hereckého kumštu, kto ju okúsi na vlastnej koži. Svojmu objaviteľovi Jakubiskovi je dodnes vďačný, že si všimol jeho zaujímavý vzhľad a nesporne aj herecký talent. Apropo, ten, kto chce nájsť vhodný prívlastok na vyjadrenie fyzického vzhľadu Ivana Drozdyho, sa veru natrápi. Hlupák či človek bez daru estetičnosti by povedal, že je škaredý. Maliari či iní umelci by si na ňom zgustli a ľudia, ktorí radi hĺbu, by určite povedali, že je zaujímavý. Svedectvom jeho výnimočnosti je aj Jakubiskov výber. Ivan o svojom vzhľade hovorí: "Keby som išiel po meste s 19-ročnou kočkou držiac ju okolo pása, určite by sa ľudia zastavovali s tým, že kde to dievča malo oči." Vzápätí však hovorí múdru vetu, ktorá je stará ako samo ľudstvo, že nie je dôležité, ako človek vyzerá, ale čo má v hlave.
Po filme Zasaď strom postav dom, ktorého scény sa mimochodom natáčali aj na Spiši, nasledovali ďalšie Jakubiskove ponuky. O novoveského herca prejavil záujem aj iný slovenský režisér Dušan Rapoš či Jaro Rihák, ktorý je na Slovensku známy z inscenácií pre deti. "Hral som dedinského sluhu, kata, strážcu vo väzení, partizána aj predsedu národného výboru. Nech by nastala akákoľvek politická či spoločenská doba, nebojím sa, všetko mám odskúšané," s humorom jemu vlastným hovorí I. Drozdy. Predsa len, snáď každý si na neho spomína predovšetkým ako na murára z Tisícročnej včely, ktorého jeho kamaráti volali Ryba. Jeho filmovou láskou bola česká herečka Zuzana Bidžovská.
Drozdy bol známy, ľudia ho spoznávali na ulici. Kvôli tomu, že robil dobré meno mestu Spišská Nová Ves, dokonca dostal aj trojizbový byt. Lenže popularita je ako minca. Má dve strany. A tu niekde začalo herca zo Spišskej Novej Vsi chytať do svojej moci prekliatie ľudstva - alkoholizmus. "Hovorí sa, že alkohol je choroba hercov z povolania. Bohužiaľ, je to pravda. Pilo sa aj po filmovačkách. Čo však bolo najhoršie, keď som v Spišskej Novej Vsi zašiel do krčmy s 20 korunami s tým, že si dám pivo, domov som sa vrátil opitý a peniaze som mal stále vo vrecku. Každý v krčme sa totiž ku mne hlásil ako ku známemu človeku, aby som si s ním vypil. Odmietalo sa veľmi ťažko," spomína herec zo Spišskej Novej Vsi.
V hereckých časoch mu dopomohlo k tomu, aby viac spadol do alkoholickej priepasti, aj popíjanie s komunistickými papalášmi. I. Drozdy síce filmoval, stále však aj pracoval na Okresnom národnom výbore v Spišskej Novej Vsi. Keďže mal zmysel pre humor, bol výborný zabávač a ešte k tomu herec, bol žiadaný v každej partii, kde sa čosi oslavovalo. "Dodnes mám tie časy v živej pamäti. Jeden papaláš pracoval napríklad v mliekarni, ďalší zase v pekárni. Mňa ako najmladšieho poslali so služobnou volgou po podnikoch, kde som nazbieral poživeň a išlo sa na chatu. Po desiatich poldecákoch sa už nikto nepozeral na to, kto je v povolaní kým. Padali rozdiely medzi riaditeľom a úradníkom," aj na také socialistické časy spomína I. Drozdy.
Porevolučná doba síce priniesla do našich zemepisných šírok slobodu, ďalšie roky sa však niesli v znamení ekonomického nedostatku. Bohužiaľ, postihlo to aj filmový priemysel. Prestali sa nakrúcať filmy, pre Ivana Drozdyho nastali ťažké časy. K profesijnej kríze sa pridružilo aj napätie v rodine. "V roku 1993 som sa rozviedol. Súd však dvoch synov vo veku 10 a 13 rokov zveril do výchovy mne. Spomínam si na deň, keď manželka odišla zo spoločnej domácnosti. Vtedy sa skončil aj jej záujem o výchovu synov. Všetko ostalo na mojich pleciach," rozpráva o svojom súkromí Ivan. Priznáva, že to boli ťažké časy. Nie však po praktickej stránke, Drozdy sa práce v domácnosti nebál. Jeho mama, ktorá ako zdravotná sestra pracovala na zmeny, ho naučila zvŕtať sa pri sporáku či práčke. Ivan už ako 15-ročný nemal problém pripraviť k nedeľnému obedu rezne. Výchova dvoch synov mu však dala zabrať.
K tomu ešte nezamestnanosť a dni, keď musel obracať každú korunu. "Bol som psychicky na dne. Potreboval som si oddýchnuť. Rozhodol som sa, že pôjdem na psychiatriu. Bolo mi všetko jedno, najdôležitejší bol pre mňa pokoj. Lekár mi povedal, že tam nepatrím. V tom čase sa môj sused vrátil z Prednej Hory. Po rozhovore s ním som si povedal, pôjdem tam tiež," popisuje Ivan Drozdy, ako zobral osud do vlastných rúk. Liečebňa na Prednej Hore pre neho znamenala oddych a anonymitu. Mýlil sa však. Iba dva dni ho tam nik nepoznal. Na tretí deň prišla k nemu v jedálni novinárka, ktorá sa tam tiež liečila a povedala mu: "Ahoj Ryba." A bolo po tajomstve.
Predná Hora však bola pre herca zo Spišskej Novej Vsi poriadnou školou života. Až tam na vlastné oči videl, ako alkohol do slova a do písmena dokáže rozožrať ľudskú osobnosť. "V izbe som bol s mužom, ktorý ma presviedčal, že v noci okolo jeho postele chodia kravy. U iných som zase videl každé ráno zúfalstvo, ktoré by snáď nedokázal zahrať ani dobrý herec. A to všetko iba preto, že ráno, hneď ako otvorili oči, nemohli sa napiť piva. Iný muž zase celý deň upreto pozeral na ružicu z radiátora. Tu som si povedal, že chvála Bohu, ja taký ešte nie som. Písal som tam básne, za štyri hodiny som dokázal napísať 50 stĺpcov klapancií," pokračuje Ivan vo svojom príbehu. Ani v týchto ťažkých časoch ho však neopúšťal zmysel pre humor. Práve naopak, pomáhal mu vzchopiť sa a prežiť. S úsmevom spomína na jednu z mnoha príhod. "Relaxovali sme ležiac na chrbte, terapeut nám púšťal relaxačnú hudbu s hovoreným slovom. Cieľom bolo úplne sa uvoľniť. Terapeut sa nás pýtal, či cítime teplo. Každý bol ticho, iba ja som sa ozval, že áno. S nádejou v hlase sa pýtal, kde presne. No predsa na radiátore, povedal som mu, na čo som vyvolal v miestnosti vlnu smiechu," spomína I. Drozdy.
Dnes už má etapu života, kedy mu spoločnosť robil alkohol za sebou. Za tie tri roky absolvoval oslavy, ako sú svadby, či životné jubileá a stále stolom, ktoré sa ohýbali pod ťarchou alkoholu, odolal. "Nie som však na sucho. Na oslavách pijem bielu vodu a aby ma neobvinili z rasizmu, tak aj čiernu," aj takýmto spôsobom sa dokáže Ivan baviť na svoj účet. Na margo víťazného boja s alkoholizmom hovorí: "V súčasnosti veľmi rád čítam knihy z oblasti psychológie. Pochopil som, že alkoholizmus je choroba. Človek má problémy, trápi sa, nemá sa komu zveriť. Duša človeka je akoby vo väzení. Nastupuje alkohol, ktorý aspoň na krátky čas prináša úľavu. Ten, kto sa chce vyliečiť, si však musí pomôcť predovšetkým sám, musí chcieť. Darmo nám v Prednej Hore počas liečby písali červené body za dobré správanie a čierne za zlé. Ak človek sám nenájde vnútornú silu, všetko je márne."
Dnes pracuje v jednej z miestnych firiem. Jeho terajšie povolanie je na hony vzdialené herectvu. Žije všedným životom ako tisícky Slovákov. Jeho synovia sú už dospelí a ako hovorí, snažil sa ich vychovať čo najlepšie. Jeden syn pracuje s ním spolu vo firme. Keď rozpráva o druhom synovi, z očí sa mu vytratí veselá iskra a vystrieda ju smútok. Práve druhý syn má už za sebou skúsenosť s fetovaním. Absolvoval však liečbu a dnes pracuje v rámci absolventskej praxi u miestnej psychologičky. Ivan Drozdy ako otec klope na drevo a je presvedčený, že jeho syn je natoľko rozumný a jedna skúsenosť mu stačila.
Ako herec verí, že po telenovelách a niektorých filmových brakoch zo západu sa dobré slovenské filmové časy vrátia a opäť si zahrá. Sťaby útechou mu je knižné pokračovanie Tisícročnej včely od Petra Jaroša. Autor totiž prisúdil nositeľstvo deja ako hlavnej postave Grebeňovi - Rybe, ktorý sa vráti z Ameriky a stane sa z neho veľký sukničkár.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
