postriežke. "Mamo, cítim človečinu!" zaznievala známa veta a ja som si predstavovala, aký citlivý nosisko musí mať taký obor.
No keď som vyrástla, zistila som, že povestnú človečinu, žiaľ, cítim aj ja. Mne i mojej kolegyni pravidelne zabezpečovala zážitok tohto druhu istá pani, čo mala kanceláriu oproti nám a z času na čas nás obšťastňovala nielen klebetami z poschodia, ale aj výraznou pachovou stopou, ktorú po sebe zanechávala. "Ja jej už asi poviem, aby si kúpila dezodorant," zastrájala sa moja asertívna kolegyňa. "Neblázni, to je hlúpe, naznačiť nejakej žene, že smrdí," odhovárala som ju od smelého kroku, a tak sme radšej útrpne znášali vôňu zapotených umelinových pulóvrikov. Jedného dňa, to už táto pani na našej chodbe nepracovala, k nám zavítal chlapík, čo so smraďoškou zdieľal kanceláriu. "Taký som rád, že odišla," priznal sa s úľavou a pokračoval priam nedžentlmensky: "Neviete si to predstaviť, ale ona strašne smrdela!" Zo ženskej solidarity sme túto poznámku nechali nepovšimnutú, o to viac sme mu však verili, že svoju úľavu ozaj nepredstiera.
Treba si prosto priznať, že nie všetky ženy sú voňavé kvetinky. Napríklad pani pokladníčka v malých potravinách, do ktorých občas zájdem kúpiť to najzákladnejšie, sa s vodou a mydlom takisto nekamaráti. Jej nevábny odér sa rozprestiera ako mrak bojového otravného plynu po celej predajni, a tak sa tu aspoň človek nezdrží zbytočne dlho a kúpi iba ozaj to najnevyhnutnejšie. Taktiež si spomínam, ako som sa svojho času nechala párkrát ostrihať u kaderníčky, ktorej potné žľazy dávali o sebe vedieť nástojčivou arómou starej handry na riad. Po pár razoch som pochopila, že tento čuchový zážitok nie je náhodný a ďalší krát som jednoducho zamierila inam.
Možno si poviete si, že som fajnovka, ale napriek všetkému som nikdy nespravila to, čo istý môj známy. Keď totiž zistil, že jeho sekretárka rozvoniava pachom človečiny deň čo deň, odhodlal sa jej z mosta doprosta chrstnúť do očí, že by sa mala začať umývať. Nešťastná žena vybehla so slzami v očiach na toaletu a vrátila sa po pol hodine. Ale ak čakáte pointu, že od toho dňa sa skončila jej tchoria odysea, ste na omyle. Jedinou útechou jej šéfovi mohlo byť to, že spolu s ním budú človečinu vetriť naveky aj obri v rozprávkach.
Autor: Denisa FULMEKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
