viac ako spektakulárnom odchode z ministerstva školstva. Na pozadí Chmelovej demisie by sa dala vyšívať pekná úvaha o intelektuáloch v politike - chvíľa však nie je vhodná.
V osobe ministra kultúry opúšťa svoj post taký člen vlády, na ktorého sa, na rozdiel od iných, nedá vztiahnuť klasická nálepka tejto garnitúry - teda, že bol arogantný. S verejnosťou síce komunikoval viacmenej tiež iba pod tlakom a s nechuťou vzdelanca, ale zaiste iným spôsobom, než trebárs priateľ Rusko. Chmelovo meno bolo v hre už od momentu, čo bolo jasné, že vznikne koalícia SDKÚ-KDH-SMK-ANO. Bol však iba núdzovým východiskom z kádrovej mizérie "liberálov". Ľubomíra Lintnera do kultúrneho rezortu Rusko nepresadil, lebo exšéfredaktor Markízy stelesňoval fóbie z prieniku mediálneho impéria do štátnej moci. A nikoho ďalšieho, kto by prečítal v živote dve knihy, čím by sa kvalifikoval na post ministra kultúry, v ANO nebolo.
Chmela, ako intelektuála s renomé "slušniaka" zahrabaného v knižkách, sa nebál nikto - ešte ani v tričku ANO, ktoré si ani poriadne, teda ako člen, neobliekol. Nezávislý nastúpil, nezávislý sa odporúčal. Hoci na vlastnej koži pocítil, čo za floskulu je toto vymedzenie v politike. Ak totiž po ňom zostane viditeľná stopa, tak je to dilema, pred ktorú ho postavil Rusko v jeseni 2003 pri odvolávaní Jána Mojžiša: Bavorák alebo osobná integrita - môžeš si vybrať. Minister si vybral hlasovanie s ANO a Dzurindom, o ktorom dodatočne hovorí, že ani neľutuje, keďže situácia nebola jednoznačná. Fakt je, že Chmelovo vtedajšie rozhodnutie zásadne ovplyvnilo slovenskú politiku. To bol moment, v ktorom písal dejiny - keby hlasoval inak, žijeme dnes zrejme v odlišnej politickej realite. Alebo by ho nechal Rusko vymeniť už vtedy, čo ale nie je stopercentné, že by si vo vtedajšej atmosfére dovolil... Chmel síce tvrdí, že za urážku sa mu predseda ANO ospravedlnil, potom ale škoda, že potichu - my sme totiž nič nepočuli. Ak je osočenie verejné, žiada si aj verejnú satisfakciu.
Roly člena reformnej vlády sa Chmel nikdy plnohodnotne nezmocnil. Kým si uvedomil, že sa ocitol v nesmierne hektickom prostredí a mal by sa aspoň tváriť, že je aktívny, kolegovia ministri chrlili do parlamentu jednu reformu za druhou. Fakt je, že ako doyen o zhruba 15 rokov starší ako vekový priemer celej vlády, by tempu Zajacov a Kaníkov nestačil, ani keby chcel. On ale nechcel, občas bolo cítiť, že neprišiel do vlády preto, aby sa upracoval. Veľa cestoval. Napokon nepresadil ani rezortne kľúčový zákon o financovaní kultúry. Príznačné je, že norma padla za obeť koaličných sporov; v SMK si povedali, že ak nebude fond na financovanie menšinovej kultúry, tak pošlú do zadku celý zákon. Za všimnutie stojí, že hoci šlo tiež v istom zmysle o reformu, zďaleka sa okolo bankrotu tejto legislatívy nerozvírilo toľko prachu, ako okolo - trebárs - vysokoškolského zákona. O vyčistenie pomerov nestáli pravdepodobne lobistické skupiny v kultúre.
Najväčšmi Chmela poznačila a o jeho predčasnom konci asi rozhodla kauza SND. Po tom, čo sa na vláde uznieslo, že sa bude hľadať kapitálový investor, odovzdal agendu ministerstvu hospodárstva s tým, že Rusko bude zháňku po investorovi lepšie manažovať. Hoci si tento krok Rusko vynútil, chybou urobil Chmel tým, že nebojoval. Poštval si proti sebe kultúrnikov a v koncovke i samotného predsedu ANO, ktorý veľmi ťažko znášal, že jeho projekt s Truttheim Invest neprerazil a rezort na čele s ministrom za ANO neskákal súhlasom od radosti.
O Chmelovi ako kandidátovi na popravu sa na vrcholných grémiách ANO viackrát hovorilo, takže jeho rozlúčkové tvrdenie, že "žiadnu zásadnú výhradu nepočul", môžeme pre zmenu my prepočuť. Výroky typu "rezort kultúry budeme musieť riešiť" (Rusko, Malchárek) odznievali z ANO najskôr za kulisami, potom i v médiách už na jeseň minulého roka. Neprekvapilo preto, keď niekedy v októbri prvýkrát oznámil, že v januári končí. Potom sa čosi vyžehlilo, takže prežil ešte jeden odklad, čomu sa zrejme väčšmi potešili ľudia, ktorých si do rezortu priviedol, ako on sám. Potreba nájsť stoličku pre Františka Tótha, ktorého musela ANO stiahnuť zo školstva, keďže inak by KDH explodovalo, však jeho ministerskú kariéru definitívne skončila. Slovensku i kultúre však len prospeje, pokiaľ sa Chmel vráti do roly intelektuála. Tam je lepší ako vo vláde a okľuku cez parlament, kam si ide oddýchnuť, by si aj mohol odpustiť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
