Žigo Pálffy sa hneď nalepil na predné sklo a začal s dámami komunikovať

Viedensko-innsbrucký hokejový šampionát sa pomaly zlomí v polovici, všetci kandidáti na medaily sa v "povinnej" časti trápia s outsidermi i hracou plochou, čo sa len z diaľky podobá na ľad a každý z nich už ráta hodiny, keď sa zobudí v deň "D", v čase štvrťfinále, keď si už všetci povedia - ide do tuhého. Kým sa rozhodne kto s kým, kde a o koľkej, môžeme si ešte zaspomínať. Trebárs, ako bolo vo Viedni naposledy, keď sa tam prvý raz valili húfy Slovákov, aby dali svetu na známosť, že s nováčikom A-kategórie nebudú žiadne žarty.

"V deväťdesiatom šiestom tam vládla podobná eufória ako teraz, s tým rozdielom, že Slovensko bolo vtedy vo Viedni prvý raz na takom podujatí a nepatrilo k favoritom ako dnes. Pred Stadthalle boli veľké šiatre pre fanúšikov, v ktorých tieklo pivo prúdom," zažil lekár národného tímu, Košičan Miloslav Klíma, nezabudnuteľnú atmosféru, ktorú vytvorili slovenskí priaznivci pri našej premiére medzi svetovou elitou.

Pravda, Slovensko už dalo o sebe vedieť dva roky predtým, na olympiáde v nórskom Lillehammeri a nebyť náhlej smrti v predĺžení súboja s Rusmi, mohli si ich vo Viedni viac vážiť. Ale šatňa, čo by bola bližšie k ľadovej ploche, sa už vtedy nedala zohnať ani po protekcii. "Aj vtedy sa na to mužstvá sťažovali, tak ako dnes. My sme narátali, že sme mali k ľadu štyristo krokov," dopriali organizátori viedenského šampionátu mužstvám vždy malú jarnú prechádzku, pred každou tretinou. "Len ten ľad bol iný ako dnes, nik si naňho neťažoval." Možno to prichádza s vekom, veď Stadthalle bude mať čochvíľa päťdesiat a choroby sa hlásia čoraz častejšie. "Je to pekná hala, ale už stará. Vojde do nej, tuším, len okolo deväťtisíc ľudí, ale pôsobí dojmom, že je väčšia, je strašne rozľahlá, preto aj tie prechádzky medzi šatňami a striedačkami," čo bolo, aj podľa M. Klímu, pred deviatimi rokmi jediným kazom šampionátu.

Ba, bol aj väčší, aspoň pre Slovákov a ich národné mužstvo, keď si nečakane, v treťom zápase turnaja vylámalo zuby na domácom, ale podceňovanom Rakúsku. "Šampionát sme začali veľmi dobre, cennou remízou s Kanadou 3:3, no vzápätí nás vyprášili Rusi 2:6. Hralo sa trochu iným systémom ako teraz a porážka od Rakúska 1:2 nás stála postup do ďalšej fáze, zostali sme v skupine, ktorá hrala iba o záchranu. Ten nešťastný zápas s Rakúskom som videl vari desaťkrát, pri rozboroch s trénermi na izbe, i potom, doma, mám ho aj nahratý. Doteraz nepochopím, prečo sa nám tak nedarilo. Asi to bolo slabou koncovkou, lebo sme v zápase vystrelili iba osemnásťkrát, a mali sme tam takých kanonierov, ako Pálffy, Demitra či Šatan. Pritom, v dvoch prípravných zápasoch počas sezóny sme im dali vždy sedmičku. Na ich ľade a so slabším mužstvom, aké napokon išlo na majstrovstvá sveta... Potom sme prehrali o gól aj s USA, hoci sme spustili na ich bránu hotovú kanonádu, pálili sme päťdesiatkrát a dali iba tri góly."

A bolo po šampionáte, aspoň pre nás. Išli sme tam s veľkými očami a bojovať iba o záchranu nebolo príliš zaujímavé. Povrávalo sa, že so životosprávou to išlo dolu kopcom a hráči si zvyšok turnaja užívali ako sa patrí. Vtedajší šéf hokejového zväzu Ján Mitošinka si otvoril ústa a verejne hovoril o "chľastaní". "Celý čas som bol s výpravou a nič neviem o tom, žeby to chlapci preháňali. Niekto tam mal narodeniny, tuším tréner Šupler a trošku alkoholu bolo povolené, to bolo všetko. Mitošinka bol síce trochu svojský, ale musím povedať, že sa vyznal v robote, vedel veľa vecí vybaviť," dal by však vtedajší lekár tímu ruku do ohňa za to, že každý z hráčov národného mužstva bral majstrovstvá sveta vo Viedni vážne, veď bolo veľmi dôležité, ako sa medzi elitou zapíšeme.

To zas o Rusoch, či skôr ich vedení, nemožno tak presvedčivo povedať. "Mal som s nimi jednu skúsenosť, keď ma viezli akousi vlastnou dodávkou, chevroletom, do hotela Danube Hilton, na stretnutie s vedením šampionátu a zástupcami IIHF. V meste platila iba päťdesiatka, ale oni nerešpektovali nič, behom jednej jazdy ich polícia zastavila vari dvadsaťkrát, že prekročili rýchlosť. Šofér si len odkladal bločky, ale neplatili nič, vraj, nech si to rakúski policajti vybavia s ruskou federáciou..." bolo cestou s Rusmi doktorovi veselo.

Ani naši chlapci sa však nedali zahanbiť. "Najväčší šoumen bol Žigo Pálffy, tie jeho hlášky v kabíne a najmä slovník... Zostalo mu to dodnes. Aj na ľade je taký, zbytočne mu tréner povie, hráš ľavé alebo pravé krídlo, on si stále hrá to svoje, preňho by tréner ani nemusel byť. Mimo štadión bol za každú srandu. Počas majstrovstiev sveta sa aj v okolí viedenskej haly dalo natrafiť na ľahšie dámy ponúkajúce svoje služby. Tých tam teda bolo... Div, že nevliezli do autobusu. Nás však doň hneď po zápase či tréningu naložili a hajde do hotela. Žigo sa vždy nalepil na predné sklo a posunkami s tými dámami komunikoval."

Možno povedať, že pri slabšej ostražitosti vedenia mužstvu viac hrozili pohlavné choroby ako zranenia... "Tých bolo počas viedenského šampionátu v našom mužstve naozaj minimum, ani sa nepamätám, že by som mal vážnejšiu robotu. Ba, počas zápasu s Američanmi mi na striedačke odpadol vedúci mužstva Ján Malák. Ani televízne kamery to nezaregistrovali. Od chrípky i vyčerpania. Bol dokonca v bezvedomí, tak sme ho poslali do Bratislavy na vyšetrenie, ale o pár dní sa do Viedne vrátil," vláčil tam M. Klíma lekárske "nádobíčko" takmer zbytočne. "Vždy beriem dva kufríky, jeden zostáva v hoteli, druhý mám so sebou na štadióne. Je v ňom chirurgická výbava, nástroje na zošívanie, či schantzov golier v prípade poranenia chrbtice. Ale maséri sa ešte starajú aj o veľkú, asi päťdesiatkilovú krabicu, kde sú lieky, obväzový materiál, vitamíny. Je toho dosť, s čím musí lekár cestovať na taký turnaj. Ale vtedy vo Viedni sme toho veľa neminuli."

Nuda je to len zdanlivá, keď nemáte na striedačke koho šiť, alebo naprávať zlomené kosti. "Aj tak mám minimum času a keď sa mi trošku voľna zvýši, tak idem navštíviť miestne nemocnice, pozrieť sa ako to tam vyzerá," poviete si, že MUDr. Klíma má trochu divné hobby, namiesto toho, aby si trochu od roboty oddýchol, po špitáloch ho baví chodiť. "Bol som aj vo Viedni, v Oslo, či Helsinkách, i za morom, v ottawskej či montrealskej nemocnici, len tak si ich obhliadnuť, ale aj pracovne. Ani tam to nie je také, ako by si človek predstavoval. Keď sme potrebovali ísť počas Svetového pohára v Edmontone s Peťom Bondrom na nejaký zákrok, odmietli ho urobiť, hoci mal americkú kartu poistenca. Až na zákrok pána Eagelsona, keď nám zohnal auto, sme za päť minút boli v súkromnej nemocnici, kde ho ošetrili," získal lekár slovenskej hokejovej reprezentácie počas siedmich rokov praxe na jej striedačke nezaplatiteľné skúsenosti.

Nastúpil na ňu hneď po rozdelení republiky a stihol jednu olympiádu a šesť svetových šampionátov, najskôr C a B kategórie (v Poprade a Spišskej Novej Vsi resp. Bratislave), kým sme preliezli z balkóna na prízemí na druhé poschodie, a potom štyrikrát áčko, v Rakúsku, Fínsku, Švajčiarsku a Nórsku. Prvá veľká medaila, z Petrohradu, sa mu už neušla. "Na každé majstrovstvá sveta mám nejakú spomienku, nosím si domov puky alebo mini hokejky, no medaily sú pre mňa najcennejšie suveníry. Obe zlaté, hoc len z C a B-skupiny. Na takéto veci mám doma v pracovni skriňu, kde sú odložené. Tých medailí mohlo byť aj viac, keby sme na olympiáde v Lillehammeri neprehrali s Rusmi vo štvrťfinále, alebo keby sme vo Viedni neprišli o body s Rakúskom... Na keby sa však ani hokej nehrá."

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.