sa mu z nej nepodarilo radosť a optimizmus načisto vykoreniť. Skorú smrť mamičky i verejné pranierovanie za filmovú nahotu v snímke Slnko v sieti jej vraj pomohol prekonať odľahčený pohľad na život. A hoci sa pred rokmi na čas rozhodla koketovať s politikou - pôsobila na poste štátnej tajomníčky Ministerstva kultúry SR, dnes stojí opäť na doskách znamenajúcich svet. Tentoraz sa Košičanom predstavila v muzikáli Hriešny tanec. V ňom stvárnila zrelú ženu plnú radosti zo života berúcu všetko hupom, ktorej ak do cesty príde pekný mladý chlap, rozhodne nepovie nie. Aj keď výstupov v tomto muzikáli nemala príliš veľa, drží sa hesla, že neexistujú malé role, len malí herci. A tak sa aj do tejto práce vrhla s vervou. A čo má ešte Oľga Šalagová nové? To sa dočítate v tomto rozhovore.

Opäť ste dostali ponuku hrať ženu ´mávajúcu´ s chlapmi. Máte túto polohu rada?

- Do takejto polohy ma večne obsadzovali, čo je pre herečku môjho typu dosť nešťastie. Každý si totiž vždy myslel, že to vytrhnem svojím zjavom a že už nič nemusím hrať. No to je veľký omyl, pretože divákovi musíme dať svoju dušu, aby bola postava zrozumiteľná. Takže môj zjav mi bol niekedy aj na škodu. Ten totiž upútal ako prvý a kým začal divák vnímať, čo mu chcem povedať, aký postoj vyjadrujem, ubehli aj dva-tri výstupy.

A čo máte v súkromí z takejto ženy-vampa?

- Ja som bola práveže vychovávaná úplne opačne. Tým, že som vedela, že mamička skoro zomrie, veľmi skoro som stála oboma nohami na zemi. A keď som sa po filme Slnko v sieti stala sexidolom, snažila som sa brániť, bola som zlá. Z toho vampa mám možno len to, že mám naozaj veľmi rada ľudí, že sa rada zabávam. Myslím, že mladosť nie je záležitosť veku, je to v duši. A keď je človek mladý, je pre vás príjemný, aj keď má už v tvári niečo nažité.

Vás život svojimi fackami rozhodne nešetril. Keď vám mamička zomrela, mali ste len devätnásť. Čo vám pomáhalo prežiť takéto chvíle?

- Nikomu to neželám. Každý by si totiž mal uvedomiť, že ak vás niekto na svete najviac miluje, tak sú to mama a otec. Je pravda, že mňa na to mama pripravila, stále som s tým žila. No dodnes mi chýba. Hocikedy si poviem, ale toto by moja mamička urobila inak, s týmto by nesúhlasila. Stále je vo mne. Kým žila, veľa sa mi venovala, bola som na ňu naviazaná. Viete, to sa nedá prežiť. Čas síce uplynie a upokojíte sa, ale... Treba však veriť v seba. V to, čo vám rodina a najbližší dali.

Vediete s mamičkou vnútorný dialóg?

- Niekedy áno. Stane sa, že idem niečo vybaviť a urobím to podľa seba, hoci viem, že mamka by to vybavila inak. Nebola by taká úprimná a nepapuľovala by tak. A je pravda, že to potom oľutujem a nadávam si, že: ´Mami, mala si pravdu, toto som nemala robiť.´ Takýto dialóg vediem často. (úsmev)

Veríte, že existujú veci medzi nebom a zemou?

- Áno, tie existujú. Myslím si, že každý má svojho anjela strážneho i silu pomôcť sebe aj iným. A nemali by sme to zahadzovať. Lebo ľudia, ktorí stratia vieru v seba a vo veci medzi nebom a zemou, sú nešťastní, osamelí a depresívni. Isteže, depresia príde z času na čas na každého, no treba si povedať, nepoddám sa, teraz spravím toto, zajtra ono. Veď sa neponáhľame. Pomaličky, krok za krokom to treba zvládnuť. Sila dokázať to je v každom z nás.

Pred rokmi ste sa dali na politiku. Neoľutovali ste to?

- Bolo to veľmi poučné a zábavné. (smiech) Pretože, keď som do toho vstupovala, bola som už dosť zrelá, aby ma nemohli opiť rožkom. A tým, že som bola vždy apolitický typ, mohla som byť nad vecou, nikomu som nemusela slúžiť. Počas môjho pôsobenia som však pochopila, že to nie sú politici, ale väčšinou straníci. To ma dosť pobavilo. Lebo ja som chcela robiť politiku a tá sa nedala a ako to sledujem, dodnes sa robiť nedá, pretože straníckosť a politika sa bijú. Niekedy by mali politici zabudnúť na svoje úzkoprsé stranícke záujmy a byť tu skutočne pre občanov, pre budúcnosť mladých. Aby sa mali na čo tešiť a aby boli radi, že žijú v tejto krajine.

Obohatilo vás to napriek tomuto poznaniu nejako?

- Dalo mi to veľmi veľa. Ja som totiž vždy veľa čítala, vzdelávala sa, bola som politicky dosť zbehlá a tak som si mohla svoje vedomosti overovať v praxi. Niektoré veci ma prekvapili tým, že sú lepšie, než som si myslela, iné boli horšie. V každom prípade si myslím, že ľudia by sa mali o politické dianie zaujímať, mať svoj názor a zapájať sa do tohoto života, pretože tu začína prevládať arogancia moci. A tomu treba zabrániť. Hlavne kvôli mladým.

Vraj ste herečka, ktorá odišla z najviac divadiel. Je to spôsobené vašou blíženeckou nechuťou byť zviazaná?

- Akonáhle mi niečo začne profesionálne vadiť, tak to nechám. Nechcela som nikdy robiť ´šmíru´. Možno ak by som ju robila, mám dnes tri vily a tri bazény. Takto nemám nič. Ale zato dobrý pocit.

Posunuli vás odchody ľudsky a profesionálne?

- Hlavne mi každý odchod znovu umožnil viac sa venovať rodine. V takých obdobiach som pri nej ešte viac stála a poznala som svojich dvoch synov tak, že keď žmurkli, už som vedela, čo to znamená. Aj prácu som si vyberala podľa toho, aby som čo najviac mohla byť so svojimi deťmi. Cez leto som nikdy nerobila. Ani filmy. A aj keď boli režiséri nahnevaní, povedala som im, že deti majú prázdniny a žiaden film mi za to nestojí. Čas napokon ukázal, že som mala pravdu. Lebo kto si dnes váži, čo sa tu vytvorilo?

V čom ste typický Blíženec?

- Som strašne ukecaná. (smiech) A keďže som podľa čínskeho horoskopu Opica, tak som aj veľmi zvedavá a do všetkého hŕ.

Zvykne sa vám vypomstiť, ak urobíte niečo skôr než napočítate do 10?

- Samozrejme. Veľmi sa mi to vypomstilo. Sloboda je drahá.

Aký najväčší ´prúser´ ste si svojou pravdovravnosťou vyrobili?

- Tých bolo veľa. A ešte ich veľa určite bude. Veľakrát sa mi stalo, že moju pravdovravnosť a dôverčivosť zneužili a vložili mi do úst veci, ktoré som nikdy nepovedala. Tí, čo ma poznali, vedeli, že toto som určite nepovedala, pretože som nikdy nebola zákerná alebo zlomyseľná, no aj tak sa mnohí takto snažili zneužiť ma a ubližovali mi. No keď sa teraz niečo také dopočujem, okamžite to riešim. To treba hneď vyrozprávať. Lebo predtým som sa nad tým povzniesla a povedala som si, však čo, oni na to prídu... A veruže to tak nebolo, vždy to dlho trvalo a veľa som sa kvôli tomu naplakala. Takéto veci treba riešiť okamžite. Život je totiž veľmi krátky.

Čo by ste v ňom ešte chceli stihnúť?

- Babičkou už som, to je dobré. No chcela by som vnúčatá aj od druhého syna. A veľmi by som si priala, aby sa tu robila kultúra, aby sa točilo a aby sa robili kvalitné veci, lebo toho je málo. Veľmi rada chodím na koncerty, milujem hudbu. A hoci vernisáže a výstavy sú, obrazy sa viac-menej nepredávajú. Mladých výtvarníkov ľutujem, lebo maľovať do šuflíka nie je ono. Obraz musí visieť. Štát a ľudia by mali tieto diela kupovať. Problém je, že u nás stredná vrstva na to asi naozaj nemá. No stále by sa malo žiť tak, že ideme do divadla, tešíme sa na to. A nielen sedieť doma pred televíziou a nechať si vymývať mozog. Lebo o chvíľu už prestaneme myslieť, za pravdu budeme považovať to, čo nám povedia iní. A pritom to tak vôbec nie je. Pravdivé je iba to, čo prežijeme, čo si myslíme, v čom sa cítime dobre. A nie že, tí ma oblečú, tí nalíčia a je to. Osobnosťou je človek vtedy, ak má na všetko svoj názor, vie rozlíšiť čo je dobré a žiada sa mu ísť medzi ľudí, niečo robiť, vidieť... Vtedy je ten človek celý.

Vás dianie vskutku zaujíma. Začali ste chodiť aj na Univerzitu tretieho veku.

- Tento rok to však ustúpilo pracovným povinnostiam. Bolo toho totiž veľa a ja som ešte v tom nepríjemná, že som hrozný maximalista. Kde už iní vravia, aby som dala pokoj, ja mám ešte pocit, že sa dá niečo dotiahnuť. A keďže som vedela, že by som všetko robiť nestíhala, dala som si ročnú pauzu. No už sa opäť zaujímam o to, čo bude na budúci rok.

A aký odbor si teraz chcete vybrať?

- Uvidíme. Už som skončila filozofiu a žurnalistiku, z toho mám diplomy. A robila som aj psychológiu a dejiny. Fascinuje ma, že všetko tu už vlastne bolo, len na to zabúdame. A pritom by sme sa z toho mohli poučiť. Aj v politike, filozofii, všetko platí...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.