nevideli. Strieľať sa ale opäť bude iba konvenčnými prostriedkami - s vysokou pravdepodobnosťou. K nasadeniu nukleárnych zbraní, ktoré by spolok roztrhli, nemajú v KDH dosť guráže. Keby mali, počuli by sme v nedeľu a včera podstatne záväznejšie stanoviská a sľuby ako to, že ďalšie kroky zvážia až po tom, čo zákon naozaj neprejde. Priehľadné a nepriamo smerodajné sú výroky samotného Fronca, ktorý opätovne potvrdil, že ani odsabotovanie zákona zo strany ANO nie je dôvodom na jeho demisiu, keďže "bude robiť ďalšie reformy". Je zrejmé, že počíta so svojím zotrvaním v úrade až do volieb. V KDH sú bezradní a rukojemníkmi vlastnej túžby dovládnuť - hoci do neradostného konca.
Uvidíme, či na behu vecí niečo zmení nevídane ostré a útočné vystúpenie Bélu Bugára, ktorý v konfrontácii s Ľubomírom Lintnerom vyjadril KDH, dá sa povedať, stopercentnú podporu, keď správanie ANO označil za "neprijateľné". Pavol Rusko ale dobre vie, že výzvu, aby v prípade nepodpory spoplatnenia vysokoškolského štúdia ANO odišla z koalície, nemyslia celkom vážne. Skutočne odstrašujúci efekt by totiž KDH a SMK dosiahli s hrozbou, že koalíciu sami opustia.
Výrazne a fatálne chýba v tejto situácii tretí hlas - Mikuláša Dzurindu. Nikto od neho nežiada, aby ako predseda SDKÚ tiež vyzval ANO k odchodu. Na vážne zamyslenie je ale samotný fakt, že v absurdne neštandardnej situácii, keď jedna koaličná strana odmieta podporiť časť programového vyhlásenia, sa ako predseda vlády tvári, akoby sa ho blízkosť výbuchu vôbec netýkala. A mlčí. Nie prvýkrát a zrejme nie naposledy. Aj on už chce iba dovládnuť. Fuj.
V opozičnom šelminci vetria korisť, bezradní sú ale tiež. Aj keby moc zostala ležať na ulici, v čo sami neveria, nevedia ani, čo by si s ňou počali. Majú pritom asi stokrát viac šťastia ako rozumu - ak školné neprejde, viac ako sebe môžu poďakovať nezamýšľaným dôsledkom kampane proti Froncovi. ANO sa totiž zapojila do hystérie tak intenzívne, že dospela až k nepodpore zákona, čím kompenzovala strach z dôsledkov spolupáchateľstva na prípadnom odvolaní ministra. Opozícii, hoci s podobným efektom vôbec nepočítala, sa podarilo nastaviť nelichotivý obraz, ktorý ukazuje, že Martin Fronc, aby zachránil seba, obetoval zákon. Po tom, čo noví občania deklarovali, že poplatky podporia, ak odstúpi minister, je takéto vyznenie kauzy temer nenapadnuteľné.
Pokiaľ koalícia zostane len pri verbálnej vojne resp. mlčaní typu Dzurinda, ani prvý skutočný opozičný úspech, ktorým by odpálkovanie pôžičkového zákona nepochybne bolo, Ficovi či Mečiarovi veľmi nepomôže. Isteže, včerajší vstup Jarjabka a Tkáča do klubu Smeru vyzerá ako logistická príprava na nepredvídané situácie. Veď nie náhodou Fico pripomínal, že akvizíciou týchto dvoch sa stáva jeho klub najsilnejším. Ak si primyslíme opozične sa správajúceho Gašparoviča, ktorého aktivita-neaktivita s demisiou Chmela môže zapadať do nejakého budúceho scenára, tak je zrejmé, akými cestičkami sa ich rozum potuluje. Keby Dzurinda padol, tak poverenie prezidenta na zostavenie novej vlády by dostal, temer s určitosťou, Fico. Preto sa Jarjabek a najmä Tkáč, ktorý na vstup do klubu Smeru mal minimálne pol roka času, tak ponáhľali.
Hoci alternatíva predčasných volieb neprichádza do úvahy (90 hlasov neexistuje), sny o prevzatí moci sú viac ako nereálne. Fico je opustený, nemá s kým - zrazu sa vypuklo ukazuje, čo narobil jeho konfrontačný štýl. Ešte aj keby mal v klube nie 27, ale 40 ľudí, je bez šance. On to vie, ale tápe. Ako diverzia smerom do koaličných radov je preto ťah s Tkáčom a Jarjabkom bezvýznamný, ak nie rovno kontraproduktívny. Fico si šliape po jazyku - vraj akceptácia týchto dvoch "nie je v rozpore s iniciatívou Smeru presadiť imperatívny mandát", čiže pevné pripútanie poslancov na rodnú stranu. Dôveryhodnosť tohto tvrdenia nech posúdi čitateľ - využijú prvú možnosť privlastniť si cudzie mandáty, ktorá sa naskytne. Vraj dali "serióznu ponuku". Každý, kto ponúka vyhliadku politického prežitia parlamentným zbehom a turistom, podporuje poslaneckú fluktuáciu aj v budúcnosti. Samozrejme, imperatívny mandát je perverznosť z princípu. Najhoršie pri sledovaní trápenia a rozkladu koalície je pohľad na opozíciu; alternatívou, ktorá by ich mala nahradiť, je strana, ktorá sa na začiatku 21. storočia hlási k imperatívnemu - rozumej neslobodnnému - mandátu. Bŕŕŕ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
