predchádzajúcich storočiach, nielen pokiaľ ide o tatársku a tureckú expanziu, ale aj o mocenské ambície šľachty, revolučné a povstalecký odpor. Pripravili sme prierez siedmimi storočiami so 16 bitkami od roku 1241 po roku 1917. Sú súčasťou našich dejín.
Bitka pri rieke Slané
V bitke pri rieke Slaná, ktorá bola rozhodujúca medzi tatárskym a uhorským vojskom 11. 4. 1241, utrpelo uhorské vojsko najväčšiu a najhoršiu porážku. Jej dôsledkom bolo vyše ročné pustošenie a drancovanie Uhorska Tatármi. Uhorská armáda mala približne 65 tisíc vojakov, koľko bolo Tatárov, záznamy o tom nehovoria, ale určite ich bolo pri Slanej menej ako Uhrov. Tatári boli v bojoch skúsení a viedol ich Batu chán, ktorý vyžadoval železnú disciplínu. Uhorskú armádu viedli neskúsení vojvodcovia arcibiskup Ugolín, knieža Koloman a majster templárskeho rádu Jakub. Títo nedokázali zjednotiť činnosť takej obrovskej armády. Bitka sa mala odohrať pri rozvodnenej rieke, cez ktorú viedol most a tento sa rozhodli uhorskí vojvodcovia brániť, lebo inú možnosť prechodu Tatárov cez rieku nepredpokladali. Zaujali preto vyčkávaciu taktiku na mieste, kde sa utáborili. Batu chán použil lesť, keď sa dva malé oddiely jeho vojakov nepozorovane prebrodili v dravom prúde a zboku sa priblížili k uhorskému táboru. Potom zaútočili na most, ktorý bránili všetci traja uhorskí vojvodcovia a ďalšie tatárske oddiely napadli uhorské vojsko zozadu. V tábore nastala panika, ťažko ranený Koloman s malou skupinou ušiel cez obkľúčenie do Pešti, kráľovi sa podarilo uniknúť do Bukových hôr. V močiari zahynul aj arcibiskup Ugolín a Tatári pri prenasledovaní mnohých pobili.
Bitka pri Rozhanovciach
Bola o jedno storočie neskoršie - 15. júna r. 1312. Bolo to ozbrojené stretnutie vojsk uhorského kráľa Karola Róberta a východoslovenských magnátov Omodejovcov z rodu Aba. Karolovi Róbertovi v upevnení mocenského postavenia stál v ceste práve tento oligarchický rod Abovcov, ktorý mal v moci takmer celé územie východného Slovenska. Omodejovci odopreli kráľovi poslušnosť a ten na jar r. 1312 vtiahol s vojskom na východné Slovensko a začal ich obliehať na Šarišskom hrade.
Rozhodujúca bitka sa udiala pri Rozhanovciach. Výdatnú pomoc poskytli Kráľovskému vojsku košickí mešťania, spišskí Sasi a rytieri rehole johanitov, takže Omoejovci utrpeli porážku, Matúš Čák Trenčiansky povolal na pomoc Omodejovcom pätnásťtisícové vojsko, ale to dorazilo do Rozhanoviec až po skončení bitky. Týmto víťazstvom si Karol Róbert upevnil moc v Uhorsku a zabezpečil nadvládu na východnom Slovensku.
Bitka pri Kostoľanoch
Posledný boj bratríkov s vojskami kráľa Mateja Korvína bolo v r. 1467 pri Kostoľanoch. Kvôli útokom kráľa sa zvyšky bratríkov sústredili na Považí, kde ich posilnili bratríci z Moravy a Rakúska. Keďže sa im nepodarilo zmocniť Trnavy, vybudovali silný tábor pri Veľkých Kostoľanoch a odtiaľ robili výpady do okolia. Kráľ Matej obkolesil tábor v decembri 1466 a posádka sa po dvoch rokoch v januári 1468 vzdala pre nedostatok vody a potravín. V tejto bitke padlo okolo 2 tisíc bratríkov, vyše sto dal Matej obesiť, časť zahynula vo väzení v Budíne a časť prešla do kráľovského vojska - vytvorila známy čierny pluk. Bitka pri Kostoľanoch znamená koniec bratríckeho hnutia na území Slovenska.
Bitka pri Prešove
Bola to bitka v roku 1492 o získanie uhorského trónu medzi uhorským kráľom Vladislavom Jagelovským a poľským vojskom Jána Albrechta, ktorý sa uchádzal o uhorský trón. Vladislav začal obliehať Prešov, ktorý obsadili poľské vojská. Ján Albrecht bol porazený, ustúpil do Poľska a tým sa skončili jeho snahy získať trón.
Bitka pri Blatnom (Šarišskom) potoku
Vojská kráľa Mateja sa stretli s oddielmi bratríkov 25. 5. 1458 a v krvavej bitke zvíťazili. Po nej sa začalo bratrícke hnutie trieštiť a upadať.
Bitka pri Lučenci
Bitka vojsk Jána Jiskru z Brandýsa a Jána Hunyadyho v roku 1451 bola vyvrcholením ozbrojených zrážok medzi oboma, trvajúcich 4 roky a zároveň úspechom bratríckych vojsk. Táto bitka sa stala námetom historického románu A. Jiráska (1. časť trilógie má názov Bitka pri Lučenci).
Bitka pri Moháči
Aj keď táto bitka nebola na našom území, jej dôsledky slovenské územie poznamenali. Turecké vojsko porazilo uhorskú armádu r. 1526 pri Moháči (v Maďarsku), na úteku zahynul i kráľ Ľudovít II. Jagelonský. Potom nasledovala vyše 150-ročná turecká okupácia väčšiny Uhorska, vrátane časti Slovenska. Pri ďalšej bitke pri Moháči po 161 rokoch (r. 1687) rakúske vojsko Turkov porazilo a postupne z Uhorska vytlačilo.
Bitka pri Plášťovciach
Víťazstvom tureckej armády pri hontianskej obci Plášťovce r. 1552 sa zmarili nádeje na zastavenie tureckého postupu na slovensko-tureckom pohraničí.
Bitka pri Siksove
Odohrala sa v októbri r. 1588 medzi tureckým a uhorským vojskom pri mestečku Sziksó (dnes v Maďarsku) južne od Košíc v povodí Hornádu. Turci na čele s budínskym pašom Sinánom bojovali s obrancami Siksova a s posádkami, ktoré vyslali na pomoc z Košíc a dvoch hradov. Vďaka posile posádky z Jágru, ktorá prišla na pomoc uhorskému vojsku v rozhodujúcich fázach boja, Turkov porazili. Bol to prvý významný úspech uhorského vojska a pozdvihol sebavedomie vojenských posádok na slovensko-tureckom pohraničí.
Bitka pri Sečanoch
Zaradila sa medzi najkrvavejšie zrážky uhorského vojska s Turkami. V tomto bojovom stretnutí vojsk hlavného kapitána banských miest Jána Ballasu v marci 1562 s Turkami, ktorých chcel Balassa vytlačiť od Ipľa utrpelo Balassove desaťtisícové vojsko na sečianskom bojovom poli zdrvujúcu porážku. Padli dve tretiny vojakov, tisíc odviedli Turci do zajatia.
Bitka pri Leviciach
Levice boli pevnosťou, ktorú chceli Turci dobyť, aby si tak otvorili cestu k stredoslovenským banským mestám. Zmocnili sa jej v roku 1663. O rok ju znovu dobyl cisársky generál gróf de Souches a v meste ponechal vojenskú posádku. Ostrihomský paša Ali pritiahol s 30-tisícovým vojskom k Leviciam a začal ich obliehať, De Souches sformoval oveľa početnejšie cisárske vojsko a Aliho porazil. Turci zanechali na bojisku 6 tisíc mŕtvych a množstvo vojnovej koristi.
Bitka pri Smoleniciach a Trenčíne
Pri Smoleniciach boli dve bitky s jednoročným odstupom medzi vojskami Františka II. Rákocziho a cisára Leopolda I. Prvá v roku 1704 bola víťazná pre Rákocziho, v druhej r. 1705 cisársky generál Heister porazil Rákocziho vojsko vedené Mikulášom Bercsényim, obidve bitky boli súčasťou povstania Františka II. Rákocziho a jeho vojenských operácií na západnom Slovensku.
V roku 1708 bola ďalšia bitka medzi povstaleckými vojskami F. II. Rákocziho a cisárskou armádou pri Trenčíne. Tam napadol generál Heister s vojskom Rákocziho vojsko, keď toto chcelo preniknúť do Sliezska. V krvavej bitke bol zranený aj Rákoczi, časť jeho vojska pod vedením L. Ocskaya prešla na cisársku stranu a uruci museli do konca roka 1708 odísť zo západného aj stredného Slovenska.
Bitka pri Tekovských Lužanoch
Bola to prvá bitka po zosadení Habsburgovcov z uhorského trónu na sneme v Debrecíne, v ktorej sa stretli 19. 4. 1849 uhorské revolučné vojsko s cisárksym. Honvédske vojská - tekovský, spišský, sabolčský batalión a dve légie dobrovoľníkov pod velením generálov Bátoryho a Schulza napadli v chotári Tekovských Lužian 24-tisícové vojsko generála Wohlgemutha. Porazené cisárske vojsko ustúpilo.
Bitka pri Lamači
Bola to posledná bitka rakúsko-pruskej vojny v júli 1866. Po víťaznej bitke pri Hradci Králové pruské vojsko pod velením princa Františka Karola dorazilo pri postupe na Viedeň cez Čechy a Moravu do Moravského Jána a Malaciek 19. 7. 1866 a o dva dni obsadilo Stupavu, 22. 7. plánovali obsadiť Bratislavu. Lenže v ten istý deň - 22. 7. - zaujala rakúska pechota obranné postavenie pri Lamači a pruské jednotky zaútočili na nich ráno o siedmej. Krátko na to prišla správa o prímerí, ktoré malo vstúpiť do platnosti o 12. hodine. Na oboch stranách bolo veľa obetí - pochovali ich v lamačskom chotári a na vrchu Kamzík, kde sú aj pomníky. Veľké boli aj materiálne škody z delostreleckých zbraní a obce Lamač a Dúbravka vyhoreli. Bolo to zbytočné krviprelievanie.
Bitka pri Zborove
Touto bitkou už v 20. storočí uzatvárame prierez siedmimi storočiami. Bol to prvý boj čs. légií v Rusku v letnej tzv. Kerenského ofenzíve 2. 7. 1917 pri mestečku Zborov v priesore Tarnopoľ. V rámci 11. armády 49. ruského armádneho zboru sa ho zúčastnilo 7 práporov čs. brigády v počte 3500 mužov. Na nepriateľskej strane bolo 4500 mužov a bojovali tam aj oddiely 35. rakúskeho pešieho pluku (plzenského) a 75. pešieho pluku (jindřichohradeckého). Čs. brigáda zajala 3100 vojakov, z jej radov bolo 800 ranených a 150 padlých.
Touto bitkou prvej svetovej vojny už v 20. storočí uzatvárame prierez siedmimi storočiami, v ktorých sa odohrali bitky v bývalom Uhorsku, a aj na našom území.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
