motívov, ktoré nenechajú chladného žiadneho prívrženca ethna, world music, či slovenskej kultúry. My sme sa s najznámejšou redaktorkou Slovenského rozhlasu rozprávali o jej cestách k folklóru.

Ako si sa dostala ku folklóru?

- Tancovala a spievala som najprv v detskom folklórnom súbore, neskôr v dospeláckom. Môj vzťah ku folklóru sa vyvíjal postupne. Najprv som bola obdivovateľkou súborového folklóru, takzvaného folklorizmu, vlastne som nevedela, čo folklór naozaj je, zaoberala som sa folklorizmom, až potom, keď som prišla na vysokú školu, tak som sa obklopila ľuďmi, ktorí chodili na výskumy autentického folklóru do terénu a vtedy som objavila krásu pôvodného naozajstného folklóru a v tomto období som aj prvýkrát započula tento žáner, čiže world music alebo ethno hudbu.

Spomínala si world music. Kto je tvojím vzorom, v rámci svetovej world music?

- Je to ruská skupina Farlanders, fínska skupina Vertine a španielska speváčka Mercedes Peón, ktorá zároveň hrá na gajdách, spieva a aj tvorí tú hudbu, no a potom je to ešte poľská skupina Kroket. To sú asi také štyri formácie, ktoré sú môjmu srdcu blízke a musím povedať, že z ich tvorby sa veľa učím a čerpám veľa skúseností.

V tvojej kapele sa vyskytli významní hudobníci známi na Slovensku aj v zahraničí. Ako sa tebe, ako jedinej ženskej časti s nimi spolupracuje?

- Musím povedať, že sú to všetko chlapci, ktorí majú obrovské skúsenosti z rôznych formácií, z rôznych hudobných žánrov a krajín sveta, pretože každý z nich už pôsobil v zahraničí, takže oni nemajú žiadny problém s komunikáciou a spolupracuje sa mi s nimi veľmi dobre, ja som bola veľmi nadšená, že oni s radosťou prijali tento môj návrh spolupracovať na tomto treťom albume a ešte to bola aj istá zhoda náhod, pretože práve v tomto období sa každý z nich zaoberal folklórnymi témami. Oscar Rózsa práve vtedy dokončoval hudbu k filmu o Tatrách, čiže tam fungujú nejaké folklórne motívy, Andraj Šeban ten nahrával nejaký sólový projekt, v ktorom vychádzal z etnických prvkov, Stano Palúch a Rasťo Andris, o tých ani nemusím hovoriť, lebo to sú ľudia, ktorí sa naozaj venujú folklóru, Stano Palúch takisto chodí na výskumy do terénu, odkiaľ pochádza a takisto má vlastnú formáciu tohto žánru, ktoré sa venuje ethno - hudbe. Martin Valihora napríklad hráva v New Yorku s japonskou klaviristkou Hiromi, kde sa využívajú etnické prvky z východnej časti sveta a takisto s nimi narába.

Vieš o nejakých iných kapelách, ktoré sa venujú podobnému žánru na Slovensku?

- Áno, musím povedať, že poslucháčska a muzikantská obec v tomto žánri sa už rozšírila. Na Slovensku už existuje niekoľko kapiel, ktoré sa venujú tomuto žánru. Napríklad skupina Bandu, Mango Molas, skupinu Pressburger Klezmer band, skupinu Šafrán, skupinu Etna, to sú formácie, ktoré sa zaoberajú ethno hudbou, aj keď nie slovenskou. Málo formácií sa zaoberá slovenskou ľudovou hudbou. Je ťažšie predať niečo vlastné, čo je paradox, ale na Slovensku je to tak. Pre ľudí je sympatickejšie a exotickejšie niečo inoetnické, niečo spoza hraníc, keď to má latino rytmus alebo afro rytmus. Ťažšie si navykajú na vlastnú kultúru.

Ty si aj verejne povedala, že tieto inoetnické prvky ani nechceš používať, napriek tomu, ktoré národnosti ťa svojim folklórom zaujali?

- Ja som ozaj proslovansky orientovaná, pretože sa mi páči napríklad páči tvorba ruskej skupiny Farlanders. Neviem, prečo je to tak, racionálne to neviem zdôvodniť, ale naozaj mi vyhovuje tá slovanská melodika, je to asi naozaj kvôli tomu, aj viachlasy krásne, ktoré sa v tomto našom regióne nachádzajú.

Spomínala si, že tvoji kolegovia a ty, chodievate na "výskumy"... Ako to reálne prebieha?

- Výskum je veľmi zaujímavá vec, pretože v sebe obnáša všeličo krásne, ale niekedy aj náročné. Napríklad, keď som bola na výskume Róm popu v spišských obciach, tak musím povedať, že tam mi išlo veľakrát aj o život(smiech). Keď sme prišli do rómskej osady autom, tak prvé, čo bolo, museli sme sa zamknúť zvnútra v aute, aby nám nebolo ublížené. Až potom urobiť ten prvý kontakt, aby sme sa dostali niekde ďalej. Aj som uvažovala, že sa rómskou kultúrou inšpirujem, ale rómska kultúra je sama o sebe veľmi silná a ich interpretácia je tak pravdivá, že si myslím, že keby som sa snažila niečo napodobňovať, nikdy by to nedosiahlo nielen úroveň, ale najmä to vyjadrenie, to precítenie, aké Rómovia majú. Pretože oni to majú v krvi. Tam keď človek príde, tak oni dokážu zahrať na gitare, ktorá má dve struny. A zahrajú na nej tak, že človek by so ani nevšimol, že tá gitara, má iba dve struny. To sú veci, ktoré podľa mňa netreba pokúšať. Podľa mňa oni majú v sebe aj schopnosť predvádzať sa, čo robia radi ukazujú, čo vedia... No ale na tých výskumoch človek naozaj zažije všeličo. Keď sa ide na výskum ľudovej hudby na Telgárt alebo do Kokavy nad Rimavicou, tak vtedy je zase veľmi dôležité porozumieť si s tým človekom, za ktorým idem. Je dôležité, aby som dokázala toho človeka nejako uvoľniť, aby mi sám, pekne spontánne porozprával o svojom živote, aby sa naladil na takú nôtu, kedy mi začne pekne rozprávať svoje životné príbehy a začne spievať alebo hrať, niekedy dokonca aj tancovať. To sú naozaj krásne chvíle, kedy tí starší ľudia spomínajú na svoj život, ktorý vlastne prešiel od tých hrozných chvíľ počas vojny, to ich hrozné detstvo, až po pekné chvíle, kedy si našli svojich partnerov a rodili svoje deti a tak. To sú krásne chvíle, ktoré si treba vychutnať a užiť.

Táto naša slovenská kultúra je napriek tomu, že je zaujímavá, je miestami až neuveriteľne krutá. Mohli sme to počuť aj na koncerte v pesničke Haji Beli, no aj v Dobšinského rozprávkach sa miestami objavujú také momenty, až človek žasne, že je to rozprávka.

- No, to je život. V tých ľudových textoch je ukrytých veľa pravdy. A ja vlastne tvrdím, že tie texty dnes a v minulosti, to je o tom istom, akurát je to prerozprávané, inou rečou, jazykom. Takže keď sa v minulosti spievalo o láske, o nenávisti, o vražde, deťoch, o sexe, tak dnes sa spieva o presne tých istých veciach, akurát, že v minulosti to vedeli ľudia krajšie prerozprávať. Vedeli tam metaforicky ukryť tie významy, a preto to na nás vplýva poetickejšie. Kým dnes chcú v tých textoch povedať len to pekné. Aspoň ja mám ten pocit. To škaredé zakryjú alebo o tom radšej naspievajú, aby priniesli na svetlo len to pekné. Ale tým pádom to vlastne nie je reálny život a to mi na populárne hudbe vadí. Je to isté zaliepanie si očí, kým v týchto ľudových textoch je veľa pravdy, aj keď ju vedeli zaobaliť do metafor, že človek niekedy ani nespoznal, o čo ide. Ja keď som si vybrala nejakú pieseň, veľakrát sa mi stalo, že som presne nevedela o čom to je, dokonca som išla za spisovateľom, pri tejto piesni Haji Beli a dala som si to u neho vyložiť, ako to chápe, lebo sa to dalo pochopiť viacerými spôsobmi, lebo tá pieseň má niekoľko významov. Nakoniec mi bol najbližší tento, preto aj keď spievam túto pieseň, tak sa do toho vžívam podľa toho výkladu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.