vlády, ale všetkých čias. Trestný poriadok, ktorý, podobne ako Trestný zákon v piatok, schválila ústavná väčšina poslancov, je zavŕšením veľkej a veľmi dôležitej reformy, o ktorú neúspešne usilovali už jeho predchodcovia.
Lipšic žiaril po hlasovaní spokojnosťou. Hoci v priebehu dňa viackrát avizoval, že celý návrh ešte môže stiahnuť z rokovania. Tým hrozil v prípade, že by sa ujali pre neho neprijateľné pozmeňovacie návrhy. Špeciálne o zrušení inštitútu agenta-provokatéra nechcel ani počuť. Pochváľme parlament - výnimočne: Svedčí o istej triezvosti a rovnováhe poslancov, že napriek hnilobnému rozkladu koalície hľadali dohody a napokon i našli riešenia, ktoré sa síce (napr. v otázke odposluchov) nepáčili skoro nikomu, ale každý ich prehltol. Vrátane Lipšica, ktorý už asi tretíkrát preukázal strategický cit a taktický prehľad. Aký rozdiel oproti Froncovi... Hoci treba uznať jednu objektívnu vec: Trestné kódexy neboli a z podstaty svojej povahy ani nemohli byť tak zneužité populistami z ulice i politiky, ako vysokoškolské poplatky. To je fakt, presne tak ako to, že po utorku je definitívne jasné, že zo všetkých ministrov, ktorí neprišli do vlády iba údržbárčiť, jediný Martin Fronc svoju veľkú reformu nepresadil...
Očami laika, ktorý v živote nemal tú česť zapliesť sa do nejakého trestného konania, by bolo prismelé čítať Trestný poriadok s cieľom hľadať muchy a kritizovať. Odborná obec je relatívne ticho, čo je u často napádaného Lipšica dobré znamenie. Že budú novelizácie, je nesporné. Ani nemôžu nebyť. Prvú už ohlásil ministrov večný oponent, poslanec Vavrík.
Mediálne najvychytenejšia otázka regulácie odposluchov, ktorej sa má zmena týkať, je svedectvom, že bodom, kde by uznanie ministrovi malo končiť, je filozofia. Odposluchový kompromis, ktorý sa zrodil, hovorí, že tí občania, ktorí boli "napichnutí", ale nepreukázala sa ich trestná činnosť, by mali byť informovaní o "úkone" po troch rokoch. Lipšic navrhoval päť, Vavrík hneď po skončení odpočúvania. Výsledok je bližší ministrovej predstave. Nielen akosi matematicky, ale najmä filozofiou - bohužiaľ.
Tá je totiž veľmi zlá. Dá sa zhrnúť tak, že vyššie ako právo nevinného občana dozvedieť sa o zásahu štátnych orgánov do svojho súkromia stojí obava polície, že "by sa mohli prezradiť informácie a zmariť tak ďalšie vyšetrovanie". Nejde iba o to, že nezmyselná je predstava nevinného človeka, ktorý po oznámení odposluchu bude utekať za nejakými gangstrami, aby ich varoval. Dôležitá a horšia je hierarchia princípov, ktorú vyznáva Lipšic: Vyšetrovanie a záujmy polície nadovšetko, právo na súkromie nič. Kľúčové je pritom vedieť, že v kauzách týkajúcich sa organizovaného zločinu, teda spoločensky najnebezpečnejších, sa odpočúvaný nedozvie nič ani po 3 rokoch.
Zhodneme sa veľmi ľahko, že boj s kriminalitou je vysoká priorita a orgány, ktoré ho vedú, si zaslúžia podporu. V ústavnej demokracii však nemenšou prioritou musí byť aj posvätnosť súkromia. Tento princíp je však u Lipšica úplná nula. Políciu, prokuratúru i tajné služby si pritom platíme z daní práve preto, aby likvidovali zločin, pokiaľ možno, konvenčnými prostriedkami. Odposluch je a mal by aj zostať krajnosťou. Ide o taký extrémny zásah, že slušný štát by mal pokladať vyrozumenie neoprávnene odpočúvanej osoby za minimum. Tento rozmer problému však nášmu ministrovi spravodlivosti úplne uniká.
A celému KDH. Keď sa návrh objavil prvýkrát, Pavol Minárik hovoril o "paranoji z bezbrehého odpočúvania". Vladimír Palko tvrdil, že informovanie osoby, ktorá bola odpočúvaná, je "zosmiešnenie štátu". Je to, samozrejme, presne naopak. Žiadne zosmiešnenie, ale nutná prevencia. Tu je druhé jadro veci; na Slovensku stúpol počet policajných odposluchov za posledných päť rokov desaťnásobne (!!!!). Zvádzať to na rozšírenie mobilov sa nedá - rovnaký nárast by predsa zaznamenali aj v západnej Európe. Ale nestalo sa. Porovnateľné sú čísla len v Česku. Tam NEPRIAMO "napichli" nedávno i Klausa, ktorému volal jeden podozrivý podnikateľ. Vznikol škandál, nasledovalo vyšetrovanie a - čo sa neukázalo: Päť čísiel zo šiestich, na ktoré mala polícia v roku 2003 súdne povolenie, sa odpočúvalo ZBYTOČNE.
Nový trestný poriadok je teda O.K., ale - s vážnou výhradou svedomia. Hrozbu, že multiplikované "úkony" nesmerujú k odhaľovaniu trestnej činnosti, ale k zvyšovaniu moci polície a - nedajbože - k získavaniu intímnych informácií a údajov, treba už raz verejne pomenovať. Zločin je škaredá vec, my ale vieme niečo aj o štáte. Ak Vavrík príde s úpravou odposluchov, zaslúži si všetku podporu. Škoda, že vierohodnejší advokát normality sa nenájde...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
