Lotrovanie s nečistými silami mali vyhradené ženy - bosorky. Mužom priraďovali diablov a démonov.
V článku 33 "O strigách" v Prvej knihe nariadení svätého Štefana, prvého uhorského kráľa, je tento text: Ak bola nájdená nejaká striga, podľa súdneho zákona má sa doviezť ku kostolu a oddať kňazovi na postenie a poučenie vo viere. Po pôste nech sa vráti domov. Ak sa nájde v tejže vine druhý raz, nech sa podobne podrobí pôstu. Po pôste však vypáli sa jej na prsia a na čelo a tiež medzi lopatkami kostolným kľúčom kríž a nech sa vráti domov. Ak však po tretie, nech sa odovzdá sudcom.
Návod na priznanie
Skúška vodou
Ak obvinená zapierala spolky s diablom, mali ju podľa Bosoráckeho kladiva natiahnuť na mučidlá a povolať ako svedkyne iné čarodejnice, najmä tie, ktoré sú s ňou v nepriateľstve. Ak nepomohlo ani to, zostávala skúška vodou, tzv. boží súd. Obvinenej zviazali ruky i nohy a hodili ju do vody. Ak sa potopila, bola čarodejnica. Ak nie, bol to dôkaz, že voda odmieta jej krst a preto je tiež čarodejnica.
Matej Bel (1684 - 1749) v diele Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku, píše o takejto vodnej skúške, božom súde na Dunaji pri Šamoríne. Vrchnosť vo Vajke zorganizovala námatkovú kontrolu čarodejníc. Dala pochytať ženy, podozrivé z lotrovania s nečistými silami. Pandúri chytili asi sedemdesiat žien a odvliekli ich k Dunaju. Tam si museli nešťastnice poobliekať dlhé mužské gate, ruky i nohy im pozväzovali a tak jednu po druhej pohádzali ako vrecia vo vody. Tu už neplatilo celkom Bosorácke kladivo, ale vlastné zákony. Ktorá ženy sa začala topiť, tá bola nevinná. Vytiahli ju a pustili na slobodu. Ktoré sa netopili, tie z vody vytiahli a chceli ich upáliť bez svetského súdu, lebo tak určil tento - boží. Pred masovým upálením zachránila tieto ženy mladá topiaca sa žena, ktorú síce nevinnú vytiahli, ale už bolo neskoro. Prizerajúci sa dav vzal spravodlivosť do svojich rúk. Pustil sa do pandúrov, ženy porozväzoval a tie ušli.
Ako mohli lietať
Ako vôbec mohol vzniknúť obraz bosorky, lietajúcej na metle alebo na ohreble, sa vysvetľuje rôzne. Príroda oplýva bylinami, ktoré majú rôzne účinky. Boli ženy, ktoré poznali ich tajomstvá i receptúry. Pripravovali rôzne masti, ktorým sa hovorilo bosorácke. Ich receptúry predpisovali pridať do nich blen, durman, ktoré obsahovali atropín a iné alkaloidy. Tie spôsobili otravu, ktorá bola sprevádzaná spánkom, halucináciami, pocitmi lietania, eufórie. Mnohé receptúry týchto mastí sa uchovali a moderné analýzy ich účinok takto vysvetľujú. Mnohé ženy počuli o takýchto mastiach, niektoré ich na sebe aj vyskúšali. Nuž, niet divu, že sa popriznávali na mučidlách, že lietali pod hviezdami na metle, na ohreble, že sa im zdalo, že ich vietor kamsi niesol. Ako istá Krištofíčka z Krupiny (tá bola najviac známa smutnou povesťou o upálených bosorkách). Priznala sa, že "stridžiť ju naučila krivá Katruša, že jej dala zelenej bosoráckej masti, aby sa ňou pomastila a keď tak urobila, zdalo sa jej, že vietor ju kamsi zaniesol." Nuž, je to presmutný kus našej histórie, kedy sa ženy stali prvými letkyňami. Je to taký nezmysel, ako celé Bosorácke kladivo.
S mužmi sa spájalo iné zlo
Bosorky boli ženského rodu. Mužskému rodu priraďovali diabla, satana, čerta, démonov. Satan - vládca pekla a rôzni diabli - veď v biblii sa to diablami hemží. Prvý sa zjavuje v podobe hada, aby zmárnil Evu. Vyskytujú sa aj ďalší diabli, z nich každý má svoje meno aj úlohu. Napr. Asmodeus (pôvodne v hebrejčine Ašmoda) - čo je ničiteľ, vládnuci omylom a lži. Podľa niektorých učení práve on sa prevtelil do Evinho hada v raji. Známy diabol je vládca neporiadku a zmätku Belial, zjavujúci sa v podobe mimoriadne krásneho anjela. Najznámejším menom je Belzebub - pôvodne sa týmto názvom označovalo božstvo vo Fenícii. Zjavoval sa v podobe hada alebo krásnej ženy. Patrí k najvyšším vládcom pekla a často ho stotožňujú so Satanom, teda samotným vládcom pekla.
Satan je najvyššie postavený diabol v hierarchii. Arabi ho volajú Šejtan, v Rusku sa z neho stal Čort, u Slovanov Ďas, Bés. Satan má veľa pomocníkov, ktorí sú v pekelnej hierarchii vyššie postavení ako obyčajní diabli. Aby sme nezabudli na čerta. Čert je ľudovou postavou z rozprávok a povestí a môže byť dokonca aj celkom milý a dobrosrdečný. Jeho podoba vychádza zo starých pohanských povestí. Démon už rozhodne sympatický nie je. Grécky základ slova znamenal pôvodne osud. Až u Homéra a neskoršie v teológii začínajú démonov spájať so zlými silami, teda diablami. Demonológia nie je len záležitosťou kresťanskej cirkvi, tento odbor rozvinuli už Babylončania a neskoršie v Byzancii. Z mnohých démonov sa vyvinulo božstvo. A tu sa vyskytuje babylonský ženský démon Astarté. Z neho sa vyvinula u Féničanov bohyňa luny a plodnosti, Asýrčania ju volali Ištar, u Grékov sa zmenila na Afroditu, u Rimanov na Venušu, ale jej podstata zostala rovnaká - bola to bohyňa lásky, niekedy škodila, inokedy pomáhala.
Od bosoriek sme sa dostali k zlým silám, ktoré nemohli utopiť, upáliť ani ináč zničiť. Viera v peklo by nemala zmysel, keby neexistovala možnosť protikladu spravodlivých pekelných plameňov. Aj keď všetky náboženské učenia zahrňujúce túto večnú odmenu, ubezpečujú, že nemá byť jedinou motiváciou aby sa človek riadil ich prikázaniami, je isté, že možnosť odmeny ovplyvňuje svedomie všetkých veriacich. Rovnako ako prestalo byť peklo fyzickým osudom, kde skončia bezbožníci, aj nebo sa prestáva spájať s hédonizmom a nejakým určitým fyzickým alebo metafyzickým miestom. Takže Danteho peklo sa už v predchádzajúcom, 20. storočí definitívne rozplynulo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
