legislatívu. Zákon o lobingu je nesmierne horľavá i zaujímavá látka. Keby bol zázrakom schválený, vynímal by sa ako krížnik Kitty Hawk v oceáne nepodarkov, ktoré v oblasti "reformy" politického systému schválila vládna garnitúra. (Zákon o politických stranách, volebný zákon najmä.)
Zákon o lobingu je určite potrebný, hoci ho nenájdeme ani v legislatíve mnohých zavedených demokracií. Jeho zvláštnosťou je, že nikto ani presne nevie, ako by mal v optimálnej verzii vyzerať. Regulácia kontaktov politikov s ľuďmi, ktorí profesionálne či jednorázovo ovplyvňujú ich rozhodnutia, závisí totiž väčšmi ako úprava čokohokoľvek iného na miestnych tradíciách vnímania prípustnosti tej či inej formy styku. Najlepšia a najprepracovanejšia norma tohto typu funguje určite v USA, je však zrejmé, že skúsenosti a úpravy odtiaľ sú na Slovensko do značnej miery neprenosné.
Lipšicov návrh zavádza napríklad povinnosť, ktorá by znamenala malú revolúciu v živote politikov: Ministri a štátni tajomníci budú musieť raz mesačne zverejňovať akýsi prehľad svojich stretnutí. To je v poriadku, hoci budú námietky, že ide o činnosť navyše už i tak dosť vyťažených ľudí. Rovnaká povinnosť čaká i lobistov, ktorí podľa poslednej verzie návrhu musia uviesť nielen inštiúciu, kde lobovali, ale i meno "lobovaného". Život je, samozrejme, zložitý. Celkom sranda je, že tí, ktorí vykonávajú lobing ako povolanie, sa budú musieť registrovať ako živnostníci. (Sú však aj lobingové firmy, ktoré svojich ľudí zamestnávajú - čo s tými?) Problémom môže byť, kto dokáže spoľahlivo rozlíšiť lobistu z povolania od náhodného návštevníka NR SR, ktorý si tam príde raz do týždňa "pokecať" ako hosť, a pritom "vybaví" tri tendre, dve výnimky zo zákonov a štyri dotácie z eurofondov... Takisto nie je jasné, ako môže kontrola zákona rozlíšiť súkromné stretnutie od pracovného. Život je pestrý...
Mimoriadne dôležité je, že zákon by výslovne zakázal lobing v kauzách verejného obstarávania, štátnej pomoci, dotácií a pod. Toto je vôbec najpozitívnejšie - už iba otvoriť diškurz o týchto veciach s politikom by bolo postavené mimo zákon. Je to správne, keďže protispoločenské konanie nie je iba samotná korupcia a klientelizmus, ale aj zvýhodňovanie na základe akýchkoľvek netransparentných kritérií, ktoré nie sú verejné. Z úst ovplyvňovačov moci a politikov je už takrečeno módne tvrdenie, že lobing nie je korupcia a treba tieto dva javy prísne rozlišovať. To iste, ale na samotnom fakte nespravodlivého uprednostnenia nekorupčný motív predsa nič nemení. Otázka je, ako sa zákon vyrovná s ovplyvňovaním, ktoré sa deje na úplne najvyššej úrovni. Napríklad slávna kauza vláčiky začala tým, že švajčiarsky prezident napísal list Schusterovi, v ktorom sa ho pýtal, prečo mešká definitívne potvrdenie víťaza tendra, ktorým sa stala švajčiarska firma Stadler.. A ako hodnotiť vyjadrenie premiéra Dzurindu, ktorý po oznámení investície Peugeot verejne vyhlásil "nebudem tajiť, že som telefonoval aj s Raffarinom, lobing je normálna vec". No - podľa zákona, ktorý je na stole, by sa Dzurinda musel najprv zaregistrovať ako živnostník a ani to by nepomohlo, keďže v takýchto prípadoch sa lobovať nesmie..
Podnetné je zamyslenie, čo by bolo, keby návrh platil napríklad už v roku 2003. Protikorupčný guru Hrubala (ktorý bol nedávno zvolený za špeciálneho sudcu) tvrdí, že exminister Macejko by z kauzy vláčiky nevyviazol bezúhonný, keďže prijímal určité protislužby a nechal sa pozývať na rôzne akcie od účastníka tendra, v prospech ktorého loboval. Prokuratúra to zhodnotila ako etický problém, ale nie trestný čin. Podľa zákona o lobingu však budú protizákonné aj akékoľvek dary a pozvania na "akcie", ktoré platí pozývateľ. Nie je tajomstvom, že naši politici sa nechávajú pozývať na rôzne podujatia, kde majú grátis pohostenie a prípadne aj "malé pozornosti", vcelku bežne. Je v poriadku, ak aj toto sa obmedzí či vytýčia akési limity. Len opäť vyvstáva problém kontroly a v istom zmysle udávania a špicľovania. Ako poznáme Lipšica, vzápätí po prijatí tohto zákona navrhne rozšíriť pôsobnosť agenta-provokatéra aj na lobing...
Bolo by fajn, keby sa zákon o lobingu podarilo schváliť. Hoci autor nemá poňatia, či by nemohol byť aj trikrát lepší ako verzia, v ktorej je predkladaný. Podstatnejšia je iná vec: Či euroústava, či Süliho odmeny v Starom meste, či čokoľvek ďalšieho ukazujú, že politikov musíme prísne strážiť, keďže pomer, v ktorom sa starajú o vlastný a verejný záujem, vyjadruje asi skóre 9:1. To je realita, nedá sa svietiť. Na strane druhej a v tomto prípade paradoxne, všetky zákony, ktoré regulujú život spoločnosti, moc politikov zvyšujú. A teraz si vyberte.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
