hlava štátu významné upokojenie. Hoci vstúpil do úradu ako kandidát opozície, na Slovensku sme si odvykli aspoň od vojen inštitúcií, ktoré sprevádzali prvé dva mandáty. Menej napäté vzťahy s vládou, parlamentom i stranami zrejme potvrdí aj jeho prvá správa o stave republiky, ktorú by mal predniesť o týždeň v NR SR. Zbohom zbraniam je teda najdôležitejšia vec, ktorá je hodna zápisu v tento deň.
Gašparovič pritom nie je zďaleka prezident "nadstranícky", ako sa od počiatku deklaruje. Jeho inklinácia k politickým prúdom, ktoré ho nominovali a podporovali v kampani, je očividná. Občas si dokáže počínať nemenej škandalózne, ako sme videli u Schustera. Stačí spomenúť obvinenie "jedného z podpredsedov vlády", ktorý údajne "o tri hodiny po zasadnutí už referuje v Budapešti". Pamätná je i politologická úvaha o "voľnomyšlienkárskych liberáloch z ANO, nacionalistickej SMK, ortodoxných pravičiaroch v KDH a SDKÚ, čo ani sama nevie, čo je". To sú veci, aké si štandardní prezidenti nedovoľujú a sú prejavom osobnostno-politickej nezrelosti, čo je v jeho veku pozoruhodné. Gašparovičovi to však prechádza bez následkov aj preto, lebo žiadna extra intriga sa za výronmi úprimnosti neskrýva. Skôr akási ľahká infantilita. Nikto od Gašparoviča štátnické správanie ani neočakáva. Poznáme sa, pamätáme si. SMK, ktorú mrzí nacionálna predpojatosť prezidenta a cíti sa diskriminovaná, síce dudre, ale nešteká.
Gašparovič je mierne aktivistický prezident, ale ešte v rámci normy. Zasahuje do politickej prevádzky kdesi na hornej hranici únosnosti. Vetoval asi toľko zákonov, koľko Schuster v prvom roku, ten však neskôr prudko uletel... Gašparovič jeho raketovú krivku asi nezopakuje. Aj keď je pod permanentným tlakom lobistov, opozície a intrigánov všetkého druhu, ktorí požadujú, aby vracal zákonov čo najviac. Hoci prezident nedokáže zatajiť svoje politický pôvod, snaží sa aspoň pôsobiť rovnovážne a akože v rámci odbornosti a ústavnosti. Prvé veľké zlyhanie sa dostavilo nedávno, keď sa po stretnutí s Chmelom (a intervenciách "kultúrnej obce") pokúsil zadržať jeho demisiu a tým brzdiť nástup Františka Tótha. To bol náznak konfliktu, našťastie Gašparovič vycúval rýchlo, takže z kauzy zostala iba pachuť neprofesionality, šíriaca sa z jeho zázemia. Je zrejmé, že prezident nemá ani po roku dobudovanú kanceláriu. Ako politik a stratég je sám veľmi slabý a sebe primerane si formuje aj okolie. To, že šéfom kancelárie je starokomunista a starodôchodca Čič, hovorí za všetko. Ako sa dá na čele s predprevratovým ministrom spravodlivosti postaviť slušný a výkonný servis pre prezidenta, ktorý sám nie je v obraze?
Výrazné sú slabiny v oblasti zahraničnej politiky a európskych záležitostí, kde to má Gašparovič v hlave usporiadané veľmi zmätočne. Naposledy vystúpil nešťastne na pôde Rady Európy, kde prezentoval víziu akéhosi pomalého zániku tejto inštitúcie. Niežeby myšlienka, že v Európe máme veľa úradníkov, ktorí vykonávajú duplicitné (triplicitné) úkony, nemala hlboké racionálne jadro. Úplne mimo však je, ak predstaviteľ štátu s malým vplyvom a bez akejkoľvek podpory hlása revolučné idey, o ktorých sám neskôr povie, že budú aktuálne tak o 50 rokov. Podobné hodnotenie zaslúži aj nápad s redukciou Európskeho parlamentu či dokonale scestný návrh, aby sa euroústava ratifikovala a hneď novelizovala... To sú všetko úlety bez akéhokoľvek reálneho základu, ktoré kompromitujú nielen autora, ale aj Slovensko, keďže pán vrchný nie je predsa len celkom súkromná osoba. Zo spôsobu, akým pristupuje k európskej kauze, môžeme čítať prezidentov charakter; založením je Gašparovič euroskeptik, ale pláve s hlavným prúdom Dzurinda-Kukan (Chirac, Schröder...), lebo celý život prežil konformne.
Na takom pozadí dramaticky kontrastuje slovenský prezident napríklad so susedom Klausom, ktorý doslova diriguje eurodebatu pomaly už nielen v Čechách... Rozdiel je priepastný. Trochu paradoxne ešte aj v otvorenosti a komunikatívnosti s verejnosťou. Gašparovičovou zbraňou mala byť práve rola ľudového prezidenta. Návštevám diskoték, automobilových pretekov či hokeja však chýba kúzlo, prvok bezprostrednosti, prirodzený šarm a napokon i - ohlas v preferenciách. Gašparovič ku koncu prvého roka síce dobieha Fica na špici najdôveryhodnejších politikov, vzhľadom na funkciu, ktorú zastáva, je to však skromnučký výsledok. Ani v treťom demokratickom prezidentovi nenašlo Slovensko osobnosť, ktorá by sa dala vôbec spomenúť v jeden deň s menami Havla, Göncza, Walesu či Klausa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
