tomuto. A hoci je od roku 2003 členkou činohry Slovenského národného divadla, u Radošincov stále hráva. Sú totiž jej prvým divadelným domovom, s ktorým srdcom i dušou zrátla. Darí sa jej aj na striebornom plátne. Lebo hoci v súčasnosti majú herci filmových ponúk ako šafranu, Monika sa sťažovať nemôže. Je prvým filmom bol O Sláve a tráve (v roku 1984), v posledných rokoch zaujala v snímkach Prameň života (2000) a Obete a vrahovia (2000). Hrala aj v slovensko-americkom filme Pokrvné vzťahy (2003), v americkom Povstanie, anglicko-americkej snímke Frankenstein (2004) a v rakúskom televíznom seriáli Trautmann. Do Košíc pricestovala nedávno s Radošincami, kde si zahrala dcéru Dušanu v predstavení Tata. Pred tým si však našla chvíľu na rozhovor s nami.

Na konkurz do RND ste šli ako veľmi mladučká. Museli ste na to naberať odvahu?

- Netúžila som byť herečkou, ale šla som do RND skúsiť, či ma vezmú. Na ten konkurz ma upozornila mama, a to tak, že napísala do môjho kalendára: "Konkurz RND, choď, zoberú ťa." Brala som to veľmi športovo, lebo herectvo bolo pre mňa len jedným z mnohých mojich záľub. Prvenstvo medzi nimi získalo až neskôr. Ale na tom konkurze ma prijali a to ma veľmi potešilo.

Brali ste športovo aj keď vás ešte ako dieťa vybrali do filmu O sláve a tráve?

- Mala som 10 rokov a skúsenosti len z recitácií, takže film bol pre mňa výraznou novinkou. Hoci filmovanie nebolo bežné pre každého a bolo niečím výnimočné, vnímala som nakrúcanie v pokoji a nestúplo mi do hlavy. Napriek tomu, že ma hranie veľmi bavilo, vtedy som sa rozhodla, že herečkou nebudem! (smiech) Film bol tematicky zaujímavý a aktuálny práve tým, že sa niesol v duchu hesla svetská sláva, poľná tráva. Bolo to o tom, aká je popularita, umenie a kvázisláva ilúzia. Bola tam prezentovaná aj obrátená strana popularity. Takže som mala zhodou okolností hneď na začiatku možnosť zamyslieť sa aj nad tým. Navyše my sme to nakrúcali na škole, kde mojich spolužiakov hrali moji skutoční spolužiaci a odrazu všetci na škole vedeli, že som točila film. A tak som na vlastnej koži zažila, ako sa správanie niektorých z nich zmenilo. Keď som napr. spravila niečo nesprávne, hneď vraveli, že jasné, to je kvôli tomu, že je namyslená, lebo hrala vo filme. Alebo ľudia, ktorí si ma dovtedy nevšímali, odrazu som bola pre nich zaujímavá. A ja som veľmi intenzívne tento rozpor vnímala a nechcela som byť toho súčasťou.

Takže vami popularita nezamávala?

- Nebola som veľmi populárna, to len ľudia z okolia vedeli, že som nakrúcala. Ale aj táto skúsenosť vyvolala vo mne pocity, že stať sa populárnou nie je moja túžba. Skôr som s tým nechcela mať nič spoločné. No hranie ma veľmi bavilo. Herectvo som však chcela mať len ako svoj koníček, nie ako povolanie.

Po gymnáziu ste, pre mnohých možno i dosť prekvapivo, keďže ste už hrali v RND, šli študovať andragogiku...

- Nechcela som skončiť len s gymnaziálnymi vedomosťami, chcela som v štúdiu pokračovať. No v tom čase som už hrávala približne 25 predstavení mesačne, tak som si hľadala školu, ktorú by som popri divadle zvládla. Už na gymnáziu som mala individuálny študijný plán, aby som to stíhala. Takže som si potom hľadala odvetvie, ktoré by ma príliš nehádzalo iným smerom. A andragogika mi nebola vzdialená, lebo je to tak trochu mix pedagogiky, psychológie, sociológie, či filozofie.

No po skončení andragogiky ste napokon predsa len šli na VŠMU. Prečo?

- Lebo si myslím, že herectvo, nechcem to mystifikovať, má určitú mágiu. Pre mňa veľmi silnú. Je to také zvláštne, že keď vás herecto vtiahne, tak vás už len tak ľahko nepustí. Aspoň u mňa to tak je. Odrazu som pocítila, že toto chcem robiť. A keď som si to uvedomila, chcela som sa o tom čo najviac naučiť, spoznať rôzne herecké techniky, naučiť sa viac aj o iných divadlách, venovať sa hraniu od základu. Keď som prišla na školu, musela som, rovnako ako tí, čo sa predtým s herectvom nikdy nestretli, začínať od nuly. No myslím, že to bolo pre mňa veľmi dobré, lebo ani som si neuvedomila, že ako herec samouk som si pri hraní vytvorila aj nejaké nesprávne návyky a tie mi škola pomáhala odstrániť.

Prebiehate z postavy do postavy, máte veľmi veľa ponúk. Nemáte niekedy pocit, že vám súkromný život uniká pomedzi prsty?

- Dá sa to zladiť. Priznám sa, že som sa práve preto, aby som mala nejaké súkromie, naučila ponuky aj odmietať. Našťastie som to zatiaľ nikdy neoľutovala. Väčšinou to neboli veci, ktoré by boli blízke môjmu srdcu. Alebo ak boli, bolo to vyvážené práve tým, že som sa venovala niečomu, čo je môjmu srdcu ešte bližšie. A to je môj súkromný život.

Pri natáčaní filmu Prameň života, ktorý sa odvíja na pozadí udalostí druhej svetovej vojny, ste zhodou okolností zistili, že ste narodená v rovnaký deň ako H. Himmler (v Poľsku organizoval skupiny, ktoré vyvraždili stovky tisíc Poliakov a Židov, pozn.red.). Vraj ste isté podobnosti našli aj vo vašich podpisoch...

- Isté podobnosti som tam našla. Bolo to mrazivé a čudné zároveň, že je tam taká zvláštna paralela - podobné mená, dátum narodenia... Najprv som si myslela, že si zo mňa vystrelili... Ale no dobre, tak ja sa teraz priznám, naša rodina si musela po vojne prehodiť spoluhlásky v priezvisku... (smiech)

Veríte v nadprirodzené veci?

- Verím, že mnohé veci, ktoré považujeme za nadprirodzené, sú vlastne prirodzené, že sú našou súčasťou. Čize, aby som nehovorila zbytočne komplikovane, tak áno, verím. (úsmev)

Venovali ste sa paraglidingu. Čo vás na ňom fascinovalo?

- Už ho aktívne nerobím. Občas si síce zalietam v tandeme, no sama už padák neriadim. Mňa paragliding fascinoval a priťahoval veľmi dlho. Chcela som to vyskúšať. Bola to jedna z vecí, ktoré boli pre mňa nové a chcela som skúsiť, aký je to pocit. A bolo to fantastické. Odrazu som veľmi intenzívne pocítila, aký silný je pud sebazáchovy. Skvelé bolo aj zistenie, že mnohokrát sa bojíme vecí až tak, že sme z toho v kŕči a aké je to potom úžasne oslobodzujúce, keď prekročíme tú hranicu strachu a v istom slova zmysle sa odovzdáme tomu, čo sa deje v prítomnosti. Keď sa zbavíte strachu, dostanete odrazu obrovský prísun radosti zo života a veľkej slobody. A to je veľmi príjemný pocit, ktorý som zažila aj pri bungi jumpingu alebo pri jazde na koni. Uvedomujete si totiž, že kôň vás môže kedykoľvek katapultovať. A ja si to parafrázujem aj na život. Mnohokrát, keď si robím starosti, spomeniem si na takýto zážitok a to mi pomôže uvoľniť sa a všetko mi ide ľahšie. A hlavne sa mi s tým príjemnejšie žije.

Aká je pre vás dôležitá sloboda?

- Veľmi. Myslím si, že je veľmi dôležité nájsť pocit slobody sám pred sebou. Byť taký, aký som v skutočnosti a ukázať to aj ľuďom, ktorí majú iné správanie a iné normy. Veľakrát som si totiž uvedomila, že som sa nesprávala ako slobodný človek a pritom dobre viem, že mi je oveľa lepšie, keď som slobodná. Je pre mňa dôležité, aby mi druhí ľudia dali slobodu, aby mi nebránili v tom, čo chcem. Na druhej strane sa snažím dávať slobodu aj tým druhým. Človeku sa krásne žije, keď je slobodný.

Píšete ešte básne?

- Teraz nie. Ale niekedy píšem do sms-iek také akože smiešne rečňovanky, lebo básňou sa to nedá nazvať. Takým spôsobom sa hrám. Skúšala som síce písať aj básne, ale nepáčil sa mi rozpor, medzi tým, čo cítim alebo čo som chcela uvoľniť a tým, čo som do tej básne napísala. Okrem toho, väčšinou necítim potrebu písať. Niekedy to síce skúsim, ale väčšinou to ide do koša. Takže to nie sú ani šuflíkové básničky, ale košové. (úsmev)

Ľudia zvyknú hovoriť o tom, akým veľkým šťastím bolo pre nich to alebo ono. Máte aj vy sama pre seba zadefinované, čo bolo pre vás najväčším šťastím v živote?

- To neviem, naozaj. Ja totiž neviem dávať tie kategórie, že naj. Nikdy som nemala naj motto, ani naj rozprávku, takže ani neviem zadefinovať, čo bolo najväčším šťastím. Už zajtra by som zrejme povedala niečo iné. Mám pocit, že každý deň mi dáva tak veľa a že mám vo vienku toľko darov a že som zažila také úžasné množstvo dobrého a fantastického, že teraz z toho nedokážem niečo vytrhnúť.

Rozmýšľali ste niekdy, čo by ste chceli v živote dosiahnúť?

- Momentálne to cítim tak, že chcem vedieť s pochopením a láskou vnímať život taký, aký je. A budem sa tešiť, ak popri tom budem žiť šťastný, radostný, plnohodnotný život a ak budem s takým pocitom aj umierať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.