pochovali) ústavu, ovplyvní 21. storočie v Európe možno rovnako, ako v 19. storočí víťazstvo vojvodu z Wellingtonu nad Napolenonom. Waterloo sa nachádza iba pár kilometrov od miesta sobotňajšieho bankrotu a stalo sa presne pred 190 rokmi.
Noví sú iba "vojvodcovia": Tentoraz Blair vyhral nad Chiracom. Nedohoda na rozpočte a debakel ústavy nie je krízou Európy, ani spolupráce európskych národov, ako sa vyhrážajú niektorí účastníci a píšu niektoré noviny. Je to iba kríza jednej generácie hlúpych a nezodpovedných politikov, ktorí v honbe za nesmrteľnosťou odmietli žiť v realite. Ak si nástupcovia Chiraca, Schödera a spol., ktorí pomaly odchádzajú zo scény (a niektorí možno aj do basy - Chirac), vyberú z tejto udalosti správne poučenie, na jún 2005 budeme spomínať len v dobrom. Môže byť totiž zlomom, ktorý vráti rozum a morálku do verejnej politiky. Nič viac si nemôžeme želať. Len ak sa nepoučia, nastúpi kríza.
Rozpočtový výhľad na roky 2007-13, ktorý predložilo luxemburské predsedníctvo, si neslávny pohreb plne zaslúžil. Vedno s predchádzajúcou dohodou o financovaní pôdohospodárstva totiž konzervoval absolútne neefektívne nakladanie s peniazmi európskych daňových poplatníkov. Neexistuje normálny politik ani človek, ktorý by dokázal zdôvodniť, že v situácii, keď miliarda ľudí na Zemi musí vyžiť zo sumy nižšej ako jeden dolár na deň, pripadá na hlavu každej európskej kravy dotácia 2 doláre. Toto mohli vymyslieť a udržiavať pri živote len pomätenci. Môžeme len blahorečiť Chiracovi, najväčšiemu obhajcovi tzv. spoločnej poľnohospodárskej politiky, že v situácii, keď prehral referendum o ústave a je politicky oslabený, sa rozhodol zaútočiť v rámci rozpočtu na tzv. britskú zľavu. Keby nechal tento nesystémový prvok, ktorý vybojovala ešte Margaret Thatcher, na pokoji, nevyvolal by protiúder Tony Blaira, ktorý povedal: Dobre, ale potom dajme do poriadku všetky nezmysly, nie iba "britský rabat". Blairova požiadavka bola úplne legitímna a opodstatnená. A ak dohoda skrachovala, nie je vinou Britov, že sa tak stalo.
Reštrukturalizácia celého rozpočtu v mene rozumu, ktorú nastolila Británia spolu s ďalšími čistými prispievateľmi, je dlho očakávaným a správnym krokom k zefektívneniu únie. Francúzske stanovisko, podporované väčšinou vrátane nových členov, chcelo zacementovať súčasný stav, ktorý je paródiou na solidaritu a spravodlivosť. Nejde iba o protekcionizmus a vytláčanie konkurencie z tretieho sveta. Existuje väčšie absurdum ako to, že relatívne bohatí Francúzi vyjedia štvrtinu agrodotácií, pričom je známe, že významná časť týchto peňazí neskončí u malých roľníkov, ale veľkých koncernov? Chiracov komentár, že "dôvodom zlyhania bolo sebectvo troch krajín", je v tomto svetle nebotyčná arogancia hlupáka, ktorý definitívne stratil súdnosť. (Okrem Británie vetovali ešte Holanďania, Švédi, Španieli a Fíni. Chirac myslel prvých troch.)
Ak zlý rozpočet neprešiel, je to len dobre. Prvýkrát sa na najvyššej úrovni takto otvára základná otázka smerovania a charakteru EÚ. Je naozaj v prospech občanov Európy vyhadzovať v záujme vytvorenia politickej únie miliardy von oknom a vraždiť za bieleho dňa zdravý rozum? Povzbudivé je, že rukavica, ktorú hodil Chirac a zdvihol Blair, sa už nedá zmiesť pod stôl. Buď sa otvorí štruktúra výdavkov, alebo rozpočet nebude.
To platí, aj keď slovenskí politici, ako počuť z prvých reakcií, sa tvária stále optimisticky. Je veru možné, že žírne toky z eurofondov, ktorými si robili propagandu, po januári 2007 nepotečú. Zaslúžili by si výprask, veď napriek veľkým reformným rečiam, ktoré vedú doma, sa (ako vždy) konformne pridali k väčšine, čo podporovala Francúzov. Len preto, aby dotácie chodili tak, ako nasľubovali voličom a straníckym klientom. Britsko-francúzsky spor, ktorý sa týmto otvoril, bol pritom ideálnou príležitosťou pre Dzurindu, aby sa definoval ako reformátor aj v európskom merítku. Treba veriť, že sa spamätá. Budíček je to mohutný.
Dve veľkolepé referendá a bankrot, ktorý sme videli, sú jasným mementom, že podfukom ani násilím nie je možné priviesť Európu do federácie či nejakej formy politickej únie. Nevedno, či aj o dvadsať-tridsať-sto rokov, ale v prvej dekáde 21. storočia existujú obrovské rozdiely v základných pohľadoch na úlohu štátu, sociálne a ekonomické modely. Odlišné sú tiež vývojové štádiu jednotlivých národných ekonomík a hospodárske cykly, v ktorých sa nachádzajú. Toto už nie je debata o nejakých miliardách, ktoré nám možno utekajú, ale o nastavení spolužitia tak, aby bolo výhodné naozaj pre všetkých a negenerovalo nové konflikty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
