hosťoval na viac ako šesťdesiatich operných scénach v dvadsiatich piatich krajinách celého sveta. Získal si srdcia milánskeho i viedenského publika, po rokoch tvrdej driny patrí k svetovej špičke a jeho meno je zárukou kvality. Zážitkom je však Petra Dvorského počúvať nielen pri speve, ale aj keď rozpráva. Je totiž mimoriadne príjemným spoločníkom a výborným rozprávačom vtipov. O tom sme sa presvedčili pri jeho nedávnom koncerte v Košiciach.

Na koncerte v Štátnom divadle ste už v úvode publikum úplne strhli. Viete si spomenúť na najväčšie standing ovation, aké ste kedy zažili?

- Zažil som to párkrát v živote. Napríklad v Japonsku, kde sme hosťovali s milánskou La Scalou. Hrali sme Bohému a už po prvom predstavení nás Japonci nechceli pustiť z javiska. Opona sa prakticky ani nezatvorila, pretože sme sa vkuse museli klaňať. Bol to úžasný zážitok. A niečo podobné, a snáď ešte silnejšie, som zažil vo Viedni, keď som prvýkrát spieval v Pucciniho Manon Lescau postavu Des Grieuxa, ktorá je veľmi ťažká. Mnohí tenori sa jej vyhýbajú pre jej náročnosť. Prechádza totiž od lyriky cez určitú mladícku dramatickosť až k veľmi dramatickému a smutnému záveru. Keď som túto postavu študoval, roznieslo sa to po celom svete a mnohí, najmä kritici, boli veľmi zvedaví, ako to odspievam. Veľmi som sa na to pripravoval. Našťastie mi aj zdravie prialo a môžem vám povedať, že také ovácie, aké sme vtedy zožali vo Viedenskej štátnej opere, som nezažil. Potlesky trvali skoro pol hodiny po predstavení. Ľudia výskali, dupali a plakali od dojatia. Bol som teda veľmi zvedavý aj na to, čo napíšu kritici. Zišlo sa ich tam 47 z celého sveta. A jedinýkrát sa stalo, že úplne všetky boli plné superlatívy. Bolo to skvelé!

Peter Dvorský je už prakticky značka. Koľko námahy vás stojí, aby ste nepodliezali sebou nastavenú latku kvality?

- Musím mať pravidelnú hlasovú hygienu, udržiavať si hlas v dobrej forme a správnym spievaním si udržovať kvalitu. K tomu by malo patriť aj fyzické udržiavanie sa v kondícií, ale v tom som, žiaľ, nedôsledný. Potreboval by som si vylepšiť imidž, ale... No snažím sa to vykompenzovať si to tým, že rád chodím do prírody, mám kvalitný spánok, otužujem sa v studenej vode a pred koncertmi žijem asketicky. Nepijem žiaden alkohol, ani víno a aj práca je systematická. Lebo v našom povolaní sa človek musí stále učiť a stále si opakovať.

Máte nejaké rituály, aby ste po koncerte alebo predstavení ´nadupanom´ emóciami vôbec vedeli zaspať?

- Zvyčajne si dám sprchu a potrebujem pokoj. Neexistuje, aby som vtedy počúval inú muziku, rádio alebo televízor. Občas, hoci by som to nemal, si dám niečo do žalúdka a pohár vínka. A ešte vždy vo mne doznievajú melódie, spätne sa pozerám, aké to predstavenie bolo. Kým to vo mne doznie, sú dve-tri hodiny ráno. Takže mnohokrát mám úplne otočený biorytmus.

Ako rád relaxujete, keď máte chvíľku len pre seba?

- Som rád, keď môžem byť v prírode. Som vášnivým poľovníkom, no na poľovačky sa tak často nedostanem. Ale keď mám možnosť, rád idem. Relaxom však pre mňa je aj nakupovanie. Rád robím nákupcu potravín. A rád aj ´zavadziam´ v kuchyni. Keď moja manželka niečo dobré vyvára, snažím sa jej pomôcť, pripravujem ingrediencie. Okrem toho, vo veľkom dome treba stále niečo opraviť pozrieť, dokúpiť alebo niekoho objednať. No a moja manželka je taký inšpektor a ja servisman. (smiech) Rád chodím aj za mamičkou do Pezinku. Žijem vlastne úplne normálny život. Taký istý, ako mnohí iní ľudia.

Ste šikovný v domácnosti?

- Neviem či som šikovný, ale občas sa mi podarí niečo dobré uvariť. Je to pre mňa príjemný relax.

A mužské práce sú vám blízke?

- Keď sme postavili dom v Dúbravke, zriadil som si dielničku, kde som mal zverák, píločky, hobľovačky... Úžasne som si to zariadil v nádeji, že tam budem niečo robiť. Aspoň búdku pre vtáčiky. No dopadlo to tak, že dcéra začala študovať na VŠMU kostým a scénografiu a potrebovala sa niekde rozložiť. Tak som si všetky moje krásne veci odniesol do pivnice, ktorá je skladiskom málo používaných vecí. Vtedy som to tam dával dočasne, no je to tam dodnes. (smiech) Takže som toto svoje hobby vlastne ani nestihol rozvinúť. A búdku pre vtáčiky som si kúpil vo Viedni. Sú síce v domácnosti, napríklad okolo elektriky, ešte veci, ktoré by som sa odvážil urobiť, ale manželka mi nedovolí. Bojí sa. Takže si na náročnejšie veci najímam ľudí. No ja nie som dobrý organizátor. To skôr moja žena. Ona je veliteľ a ja poslušne plním rozkazy. Teda, nie vždy poslušne, ale snažím sa. (smiech)

Vraví sa, že komu Pán Boh niekde viac pridá, inde uberie...

- No, možno by som potreboval viac vytrvalosti v predsavzatiach. Lebo patrím k tým, čo si štyrikrát povedia, že krásne schudnem a budem fešák, ale vydržím len určitý čas. Už som bol aj v jednom rakúskom inštitúte, kam som sa šiel zrelaxovať a nabrať energiu a začal som tam na sebe pracovať - behal som, cvičil, chodil do sauny, mal som upravenú stravu a za mesiac bez toho, aby som sa trýznil, som schudol 12 kíl. Vydržal som to tri mesiace. Aj doma mi vyvárali podľa špeciálnych receptov. Ale potom sa to stále dopĺňalo kúskom grilovaného, smaženého a tak to skončilo... Ale inak sa na sudičky sťažovať nemôžem. Lebo celkovo nevyzerám najhoršie, zdravotne je to tiež celkom dobré... A za to, že mi Pán Boh pridelil takýto hlas, som nesmierne vďačný a vážim si to.

Vnímate svoj hlas ako poslanie?

- Áno. Myslím, že to tak bolo dávno rozhodnuté. Aj keby som sa snažil robiť niečo iné... Lebo keď som začínal so štúdiom, mal som občas chvíľky, keď som sa na predpríprave u pani Černickej, ak mi niečo vytkla, urazil. Odišiel som z hodiny a hovoril som, že pôjdem na inú školu. Chcel som ísť na elektrotechnickú alebo na strojárinu. Bol by som si hocičo vymyslel. Mamka zas zo mňa chcela zubára. Ja pritom nenávidím zubárske vŕtačky. (smiech)

Takže sa vám rebelské obdobie nevyhlo.

- Presne tak. No napokon som si ujasnil, že chcem robiť umenie. Chvíľu som rozmýšľal aj o činohre, ale môj hlas ma prenasledoval. Veľakrát som chodil po byte, mamka sa ma niečo opýtala a ja som jej odpoveď odspieval. Šla sa z toho zblázniť. Spev bol pre mňa ako posadnutosť, odniekiaľ mi to bolo dané.

Neváhali ste ani v období, keď ste boli dlhé mesiace odlúčený od rodiny?

- Predtým, kým som to nerobil profesionálne, som veľmi túžil spievať, teraz to chcem a musím. Je to ako zmluva samého so sebou, že to milujem a budem sa tomu venovať. Navyše viem, čo sa s tým hlasom dá urobiť a čo môže ten hlas urobiť s druhými. Lebo čo by som mal z toho, keby som spieval sám pre seba?

Premýšľali ste už, čo budete robiť v čase, keď už nebudete tak často stáť na javisku?

- Budem počúvať tých druhých. Možno sa budem venovať pedagogike spevu. Určite však ostanem v umeleckej brandži. Možno by som sa pokúsil nejakú inscenáciu aj zrežírovať, pretože som prešiel veľa javísk a videl som mnohé réžijné postupy. Takže určité skúsenosti mám a asi by ma to aj bavilo.

Herectvo si nechcete vyskúšať?

- Onedlho dostanem šancu vo Veselej vdove, na ktorú som sa v Bratislave nechal nahovoriť. Je to veľmi milá opereta s krásnou muzikou, kde je aj veľa textov, takže budem trošku aj hercom. Tak uvidíme, ako sa mi to podarí. Keď som mal 14 či 15 rokov, bola moja túžba byť hercom omnoho väčšia, no potom som zistil, že ma fascinuje opera a už som jej ostal verný. Ale keby mi dal niekto hereckú šancu, určite by som sa o to pokúsil. Už som robil filmové spracovanie Werthera a pán režisér ma pochválil, že som bol dobrý herec a že by ma obsadil aj inde, ale že musím schudnúť. Že ma najprv vyženie niekam na Sibír alebo do Albánska. (smiech) V určitom období ma to aj lákalo, ale keby som kvôli tomu musel napríklad na pol roka vynechať spev, tak to nie.

Máte vlastnú charitu Petra Dvorského. Kto v živote pomohol najviac vám?

- Určite moji rodičia. Dali mi mnoho po všetkých stránkach, dodnes rady svojej mamky beriem ako úžasný dar. A samozrejme, aj moja manželka. Navzájom si vieme veľmi pomôcť a to je vzácne.

A aký rodič ste vy? Čo ste sa snažili svojim dcéram vštepiť?

- Čiastočne som pokračoval v tom, čo som dostal od rodičov - učil som ich vedieť sa k životu i problémom postaviť čelom. Učím ich vážiť si ľudí a to, že ako sa ony budú správať k okoliu, tak sa bude okolie správať k nim. A aj keď to niekedy neplatí, vždy je lepšie hovoriť si, že kto do mňa kameňom, ja doňho chlebom. Znie to síce naivne, no mne sa to osvedčilo. Odmalička im všepujem aj to, aby nikdy nestrácali svoju česť a aby sa nikdy za nič, čo robili, nemuseli hanbiť. A že konať dobro sa oplatí...

Nakoľko s nimi diskutujete ich vzťahy? Teraz je značne medializovaný vzťah vašej dcéry Marty s finalistom SuperStar Petrom Končekom.

- Keď nám to Marta povedala, mal som s ňou osobný, veľmi priateľský rozhovor. Je to koniec-koncov dospelé dievča, takže jej nebudem rozprávať do vzťahu, sama musí vedieť, ako si svoj život predstavuje. Jediné, čo jej hovorím je, aby mala vždy na zreteli, že vzťah dvoch ľudí by mal byť o úprimnosti. Aby si nikdy nič nenahovárali, neklamali si a nevznášali sa zbytočne v oblakoch. Ale rozhodne jej v tomto vzťahu nebránim. Navyše Petrovho otca Jana Končeka poznám, pretože sme konškoláci. Keď som študoval spev, on študoval husle a boli sme dobrí kamaráti. Viem, aká je to rodina a že sú to milí ľudia. Takže pokiaľ sa Marta s Peťom budú k sebe správať korektne, nemám nič proti tomu. A ak by mi niekto povedal, že je Cigán, vôbec mi to nevadí. Naopak. Dnes je svet otvorený, stretávajú sa ľudia z rôznych kontinentov, vznikajú partnerstvá ľudí najrôznejších kultúr. Ono sa toho popíše... Ale ja z toho vedu nerobím.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.