Groch, 48-ročný spisovateľ, meno ktorého nájdete vo všetkých encyklopédiách a dokonca figuruje aj v jednej maturitnej otázke. Tento rodák z Košíc sa pred troma rokmi dobrovoľne vzdal vymožeností, ktoré súvisia so životom v meste. Dnes žije v obci Uloža v okrese Levoča, v drevenici, ktorá je zapísaná v Zozname slovenských kultúrnych pamiatok.
V jedinej izbe, ktorú obýva, nenájdete také vymoženosti, akou je tečúca voda z vodovodného kohútika, televízor, práčka či sporák. Erik sa vrátil tam, kde všetci patríme, a to do lona prírody. Jeho spôsob života sa môže niekomu zdať imidžový, slobodný, na druhej strane aj čudácky či komplikovaný. Tento spisovateľ tvrdí, že je to určite v porovnaní s mestskou betónovou džungľou prepych. Môžete, ale nemusíte súhlasiť.
Všedný deň v slovenskej domácnosti je asi navlas rovnaký. Ráno hygienická očista mydlom či sprchovým gélom, nasleduje kozmetika ako pleťové mlieko, krém, parfum, ženy použijú aj líčidlá. V rannom strese rýchlym krokom po betónovom chodníku smerujete k autobusu, ak ste o čosi solventnejší, štartujete auto. Tieto všetky atribúty Erik odmieta ako čosi, čo sa prieči ľudskému naturelu. Ráno mu stačí na umytie studená voda, v zime nemá problém umyť sa v snehu pred svojou drevenicou. Kozmetickým výrobkom, takým typickým pre dnešnú dobu sa vyhýba. "Pochádzam z lekárskej rodiny, otec ako odborník na epidemiológiu niekoľko rokov pôsobil v Afrike. V rokoch môjho detstva som tam žil s ním. Nikdy nezabudnem na jeho tvrdenia, že pre človeka je najlepšie vyhýbať sa mydlu a práškom na pranie. Ľudia sa tisíce rokov umývali iba studenou vodou a boli zdraví. Kozmetické výrobky okrem iného narúšajú prirodzené ph ľudskej kože. Aj tak, ak žijete v Košiciach či inom veľkom meste, môžete sa sprchovať päťkrát denne, stále je človek špinavý," tvrdí spisovateľ Erik, ale vzápätí úprimne priznáva, že občas si tvár predsa len nakrémuje.
Moderná technika a auto tiež v jeho živote nemajú miesto. Všetko u Erika je prirodzené, pokojné, nenásilné, ba dokonca pri rozhovore s ním v jeho útulnej a štýlovo zariadenej jedinej izbe sa zdá, že zastal čas. Stres, zhon, to je vonkajší svet na míle vzdialený za maličkými oknami Erikovej drevenice. Tento muž našiel spôsob, ako sa vyhnúť typickým znakom tejto doby a nestať sa ich otrokom. Ako hovorí, pred 23 rokmi slávnostne vyhodil televízor, desať rokov nečíta noviny a neláka ho počúvať hudbu. Jeho uchu lahodí iba spev vtáčikov. Jediné, čoho sa nevzdal, je rádio. Miestnosť, ktorú obýva, je štýlovo zariadená, stojanové umývadlo s lavórom, nábytok, ľanové prikrývky, to všetko vídavať iba vo filmoch, múzeách a skanzenoch. Zraku návštevníka neujde obrovská pec v Erikovej izbe. Tá v domácnostiach našich predkov plnila dôležitú funkciu, dnes ju nahradili radiátory.
Vodu si nanosí od susedov vo vedrách, ak potrebuje ísť do Levoče, nemá problém prejsť tam peši cez les, veľké nákupy mu tiež zadovážia susedia pomocou auta. Dlho však nevedel vyriešiť, ako naloží so špinavou bielizňou. "Špinavé veci pravidelne nosievam k svojim známym do Levoče, tam mi to operú v práčke, nič lepšie sa mi nepodarilo vymyslieť," s úsmevom priznáva E. J. Groch, ako predsa len v niektorých prípadoch musí uzavrieť prímerie s výdobytkami techniky. Kompromis musel urobiť aj v prípade notebooku a mobilného telefónu. Tieto veci v jeho domácnosti pôsobia síce ako päsť na oko, Erik ich však potrebuje kvôli svojej práci. Živí sa totiž ako spisovateľ. Ten, komu je jeho meno aspoň trocha známe, určite vie, že na svojom konte má päť kníh. Ide o poéziu a rozprávky. "To, že ma uživí písanie, pokladám za dar z nebies," hovorí.
Erik našiel v Uloži to, po čom túži bezpochyby každý človek, a to pokoj. Pred pár rokmi žil tak ako bežní smrteľníci. Mal rodinu a vlastnil knižné vydavateľstvo. Dnes je, povedané úradným jazykom, rozvedený. Rozpad rodiny pokladá za bolestivý míľnik vo svojom živote. Preto aj na otázku, či je šťastný, spomína práve medziľudské vzťahy. Priznáva, že predsa len absencia partnerskej lásky zohráva v jeho živote úlohu, prvoradé sú však jeho deti. Tie ho pravidelne navštevujú. "Ak sa povie šťastie, mňa napadá asociácia ľudské vzťahy. Moje deti ma veľmi milujú a, samozrejme, aj ja ich, preto sa pokladám v tomto prípade za šťastného," odpovedá. Okrem toho po 28 rokoch ateizmu našiel Erik cestu k Bohu. Aj táto oblasť života ho napĺňa šťastím a pokojom. Sväté obrázky majú v jeho izbe čestné miesto. Na túto tému vie rozprávať krásne a zaujímavé myšlienky hodné filozofa.
Keď zhruba pred troma rokmi padlo u Erika rozhodnutie opustiť mesto a nájsť si pokojný kút na svoj ďalší život, prešiel spolu 200 dedín. Až Uloža v okrese Levoča, kde žije 184 obyvateľov, mu učarovala natoľko, že urobil osudový krok. Vysoká nadmorská výška, prekrásna príroda. Erik priznáva, že do svojich 45 rokov prešiel kus sveta od Košíc po Afriku, takú krásu ako v Uloži však ešte nevidel. Keďže jedna z dreveníc bola akurát na predaj, usadil sa tu. "Dal som si sľub, že do Bratislavy viac nevkročím. Toto mesto má zlú charizmu," priznáva sa. Ak by mu niekto chcel oponovať a vyratúvať výhody, ktoré sa naskytajú v prípade života v Bratislave, Erik má možno jediný, ale silný argument. "Ľudí, ktorí sa sťahujú na vidiek, pribúda. Garsónka v Bratislave stojí viac ako jeden milión korún. A čo tým získate? Štyri steny uprostred betónu."
Dnes vedie svojský spôsob života. Odmieta tvrdenie, že by išlo o pustovníctvo. V čase našej návštevy práve spracúval čerstvo natrhané bylinky. Keďže je vegán, na večeru si chystal krajec chleba a jednu púpavu. S televízorom sa rozlúčil, predsa z času na čas urobí výnimku a kvôli dobrému športovému programu ide do miestnej krčmy, ktorý sleduje spolu chlapmi z Ulože. Na margo malej izbičky, ktorá mu je kuchyňou, spálňou, obývačkou aj kúpelňou, hovorí: "Ľudia, ktorí sa majú vzájomne radi, bez problémov by vydržali žiť v takejto miestnosti. Ak je však rodina rozhádaná, môžu žiť aj v troch domoch vedľa seba. Stále budú medzi nimi konflikty."
V závere Erik radí tým, ktorí si nevedia svoj jedálny lístok predstaviť bez sladkostí a zároveň chcú dodržiavať zásady správnej výživy. Potlčené vlašské orechy treba zaliať lesným medom, môže sa pridať aj sušené ovocie. Podľa slov Erika je to výborná maškrta, a čo je hlavné, bez chémie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
