Územie bolo obývané už v mladšej dobe kamennej a obec postupne vznikla z osady zo začiatku 12. storočia, keď sa formovali hranice medzi Uhorskom a poľskom. Niektorí odborníci názov usadlosti odvodzujú od Plavcov, ktorí sa tam usadili a vytvorili kráľovskú hliadku, iní sú toho názoru, že pomenovanie obce je odvodené od spôsobu splavovania dreva a rôzneho tovaru po rieke Poprad.
Už začiatkom 12. storočia bola na neďalekom skalnom brale postavená drevená veža, ktorá sa postupne zmenila v 13. storočí na kamenný stredoveký hrad. Podľa prvej písomnej zmienky uhorský kráľ Belo IV. v roku 1269 vymenil majetky Plavča za majetky obce Žehra na Spiši. Tvrdí sa, že hrad dal postaviť v roku 1249 Detrik alebo jeho syn Arnold v roku 1294, za panovania kráľa Ondreja III. Podľa ďalšej listiny kárľ Ondrej III. vymenil hrad Plaveč za obec Švábovce a práve šľachtic Arnold na vlastné náklady tam dal postaviť kamenný hrad.
Napriek niektorým nepresnostiam a protichodným tvrdeniam je dôležitejšie vedieť, prečo bol hrad postavený práve v tejto časti Uhorska. Bolo to strategické územie pre arpádovských kráľov. Týmto miestom viedli známe obchodné cesty z juhu okolo Popradu a Torysy do Poľska a ďalej na sever. Formovala sa tam hranica medzi Poľskom a Uhorskom a pretrvávali spory o hraničné územie. Takto pri hrade vznikala aj obec a vytvorilo sa tam neskoršie silné zemepanstvo, pod ktoré patrilo niekoľko ďalších obcí. Dokonca Plaveč v 16. storočí nadobudol charakter malého mestečka a od 14. storočia mal právo vyberať mýto.
Zmeny vo vlastníckych vzťahoch sa uskutočnili za vlády kráľa Karola Róberta. Ten dal hrad do správy Filipovi a po jeho smrti jeho synovcovi Viliamovi Drugethovi. Viliam ho spravoval až do smrti v roku 1342. Na nejaký čas prešiel do vlastníctva kráľa Žigmunda Luxemburského a ten ho pridelil do správy šľachticom Bobekovcom.
V 15. storočí sa hradu a okolia zmocnil najskôr Ján Jiskra a neskôr sa na ňom usadili bratríci, kde si Peter Aksamit vytvoril svoje hlavné sídlo pre velenie na celom východnom Slovensku. V jednotlivých častiach východného Slovenska mal rozmiestnených svojich hajtmanov. Po porážke bratríkov v Uhorsku kráľom Matejom Korvínom hrad daroval kráľ vdove po Štefanovi Zápoľskom Hedvige. Neskôr, keď k moci prišiel Vladislav II Jagelonský, hrad daroval kastelánovi Oravského hradu a rodákovi z Veľkej Lomnice Mikulášovi Horváthovi, ktorý sa stal dedičným pánom hradu a jeho majetkom. Ďalší potomkovia obývali hrad až do vymretia rodu v roku 1857. Mikulášov syn si začal k pôvodnému menu písať prídomok Palocssay (Plavečský), ktorý si odvodzoval od názvu obce, ale aj hradu Plaveč.
V roku 1820 Ferdinand Palocssay hrad prestaval do renesančnej podoby honosného sídla - kaštieľa. Posledným majiteľom Alexanderom rod vymrel v roku 1857. Ešte predtým cisár Karol III. vydal v roku 1715 nariadenie na zbúranie všetkých hradov, ktoré boli miestom ukrývania stavovských rebelov. Komisia po prehliadke konštatovala, že hrad slúži pre bývanie šľachtickej rodiny odkiaľ spravuje rozsiahle panstvo. Po tejto previerka hrad čoskoro vyhorel a jeho stavby stratili potrebnú statiku. Odvtedy začal chátrať. Ľudia si z neho odnášali kamene pre výstavbu svojich domov a hospodárskych stavieb. Jeho podoba sa zachovala vo forme makety v múzeu v Prešove.
Obec Plaveč si naďalej zachovala svoj poľnohospodársky charakter a jej význam stúpol po výstavbe železničnej trate z Prešova do Plavča v roku 1873, aj po spojazdnení trate medzi Plavčom a Starou Ľubovňou, kde vy vytvoril dôležitý železničný uzol. Plaveč sa zatrieďuje medzi veľké dediny v peknom prostredí rieky Poprad, ale z hradu ostali už len malé zvyšky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
