schválenia dostavby Slovenského národného divadla podľa modelu, ktorý predložil nový minister kultúry, priam vyžaruje solidarita, nezištnosť a vcítenie sa do problémov provinčných súborov.
Nový svätostánok vysokého umenia v Bratislave sa zaplatí zo štátneho, na čo by mal Ivan Mikloš dať rezortu kultúry pôžičku, ktorá sa neskôr uhradí z predaja pozemkov a jednej z "historických" budov. Teda mala by sa uhradiť. Vynikajúca transakcia má len jednu dieru - nikto dnes nepovie, či tieto dva kšefty vynesú 900 miliónov Sk, na ktoré sa dostavba odhaduje.
Ak obídeme prírodný zákon, že doteraz sa každá tehla na tejto výnimočnej stavbe dvojnásobne predražila, takže odhad sa môže v čase "upravovať", a nutnosť rýchlo predávať, čo povedie k stláčaniu cien pozemkov i budovy, tak sa dá len čudovať, ako je možné, že také geniálne riešenie nikoho doteraz nenapadlo. Odpoveď je ľahká - skutočná slabina projektu (a všetkých predchádzajúcich s čisto štátnym angažmán) neleží v dostavbe, ale v prevádzke kolosu. Väčší problém ako dokončiť nové SND bude zabezpečiť jeho chod tak, aby nevyrábal každoročne stámiliónové straty. Toto bol dôvod, prečo sa hľadali riešenia s kapitálovými investormi, ktorí by za vstup získali podiel na majetku. Teraz sa ale stratil. Politici jednoducho prehodili starosť o prevádzku na budúce vlády.
To nesie jednu zásadnú konzekvenciu; keďže peňazí na kultúru bude vždy obmedzený balík (jedno aký veľký), astronomické náklady na chod a údržbu budú ukrajovať zo zdrojov pre iné kultúrne aktivity a ustanovizne. Toto sa dá už dnes jasne predvídať. Šesťmiliardové monštrum bude vždy najvyššia priorita (každý deň výluky stojí milióny), ktorá si vyberie svoj diel prostriedkov - a potom sa rozdelí zvyšok. Zárukou, že straty budú obrovské, je štátna správcovská spoločnosť, ktorú navrhuje František Tótzh vytvoriť pod ministerstvom kultúry. Zmysel súkromného vlastníka bol práve v tom, že prostriedky, ktoré by vložil do dostavby, by ho nútili tvoriť zisk. Aj by to vedel - nie náhodou si Rusko tak rýchlo našiel "priateľského" investora. Štátna spoločnosť to nedokáže, lebo z podstaty veci vyplýva, že jednoduchšie ako zarábať na majetku podnikaním je rýchlo sa nabaliť, prípadne rovno tunelovať. Takto chodia veci na Slovensku od nepamäti a nie je jasný dôvod, prečo by práve SND malo byť prielomom.
"Riešenie", ktoré František Tóth a koalično-opozičná drvivá väčšina "našli", robí somára z nedávno odstúpivšieho Rudolfa Chmela. Aj on by vedel byť taký múdry ešte v 2003-om. Mikloš a neskôr celá vláda ale nechceli dostavbu bez jasnej predstavy, kto ponesie ťarchu nákladov budúcej prevádzky. Vrátili sme sa teda do októbra 2003 s tým, že rozpočet je chudobnejší o 80 miliónov na konzerváciu "novostavby". Tóthov patent mohli dohodnúť už vtedy a nemuseli zabiť rok a pol naháňaním investora. Kto zaplatí poplatníkom tých 80 miliónov?
Ale koho už zaujímajú také hlúposti, všakáno? Hlavné je, že lobistické združenia tvorcov, hercov, intelektuálov a iných parazitov už dajú koalícii pokoj. Ak pánboh dá, nebudú pred voľbami agitovať proti vládnym stranám. O to išlo. Zľakli sa majiteľov známych tvárí a preto radšej ustúpili opozícii. Tá si urobila zo SND korunnú kauzu a prvýkrát v tomto volebnom období zvíťazila na celej čiare. Toľko demagógie, koľko vyrobili okolo "novostavby", nebolo azda ani pri vyslovovaní nedôvery Dzurindovi. Vraj "hodnoty sa nedajú merať peniazmi". Výborne - a kde sú tu hodnoty? Je budova hodnota? Dobre, je tam umŕtvených 4 a pol miliardy. A to je dôvod, aby sme zabili ešte jednu miliardu a potom každý rok ďalšie stovky miliónov? Aké hodnoty? Keby "bieleho slona" zbúrali, zanikla by prvá slovenská scéna? Nemali by kde hrať? Nie. Zostali by im budovy, ktoré ešte plne vyhovujú a ani ich kapacitu nedokážu naplniť. Je hodnota sťahovanie inštitúcie do nových priestorov? Ako pozdvihne slovenskú kultúru, ak tie isté činohry, opery, premiéry a reprízy budú uvádzať na inej strane Dunaja?
Na Slovensku je všetko hodnota okrem jedného - daňového poplatníka. Ten je posledná ovca. Privilegované skupiny a kasty ho ostrihajú s prehľadom a radosťou. Vidíme, ako sa vyrovnávajú regionálne rozdiely; ak doteraz bola dotácia na diváka do SND 1 300 Sk, po dostavbe nech bude trojnásobok. Dá rozum, že ak máme vyrovnať úroveň regiónov, občania z Michaloviec a Trebišova musia dotovať rakúskych priaznivcov opery, ktorí vytvárajú 40 percent jej tržieb. Aj tí sú možno z regiónov...
V kauze SDN sa politici opäť prekonali. Dokázali spoľahlivo nájsť to najhoršie riešenie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
