hoci Honza a Franta Nedvědovci dlhé roky hrávali spolu, napokon sa ich profesionálne a načas i ľudské cesty rozišli. O Honzovi bolo odvtedy viac počuť v súvislosti s jeho o desiatky rokov mladšou priateľkou Pavlínkou i diskutovaným vzťahom k 16-ročnej Lucii. Pred časom si siahol naozaj až na dno, keď musel zo svojho pražského domu odísť živoriť do chatky pri Sázave, roky sa ťahal po súdoch s bývalou manželkou, ktorá z neho údajne vytiahla ťažké tisíce. Najhoršie znášal, že sa mu chrbtom obrátili aj deti. Teraz mu však vraj svitá na lepšie časy. Po takmer desiatich rokoch sa zrejme s bratom stretnú na jednom pódiu. Viac o tom sa dočítate v nasledujúcom rozhovore, ktorý vznikol po jeho nedávnom koncerte v Košiciach.

Minulý rok ste mi vraveli, že prežívate po všetkých stránkach mimoriadne ťažké obdobie.

- Našťastie sa všetko vrátilo do normálnych koľají. No ostala mi kopija v boku. Je o tom ťažké hovoriť, pretože to bola obrovská bolesť, ktorú som pociťoval po odvrátení sa rodiny, po tom, čo ma podvodom pripravili o všetko a vyhnali z domu. Bola to pre mňa neuveriteľná rana, že je to vôbec možné. No v tom období za mnou chodili mnohí ľudia a zistil som, že sú na tom niektorí ešte aj omnoho horšie. Spoznal som ľudí, ktorých deti bili, vyhnali, odviezli do domovov dôchodcov, zohnali si lekárov, aby ich uznali za bláznov... Ale toto obdobie skončilo (poklope na drevo) a už nikdy nedovolím, aby sa vrátilo. Bolo to pre mňa hrozné aj preto, že som ho prežil pod ťažkou liečbou. V istej chvíli som si totiž myslel, že padnem a aj sa mi chcelo padnúť. No našiel som si lekárku, ktorá mi vysvetlila, že sa mi začali mozgové bunky odkrvovať, že sa mi začína meniť ´hardvare´. Začalo to byť so mnou naozaj zlé. No lekárka mi pomohla. A vzápätí potom som začal dostávať prvé listy od ľudí, ktorí mi ublížili, prvé peniaze a všetko sa vracalo do normálu...

Dokážete odpúšťať?

- Ešte nie. Ešte chvíľu potrebujem. Lebo to, čo mi moja rodina urobila, bolo strašné. Že sa odomňa odvrátili, to by som možno pochopil, ale že mi nepomohli, keď som sa ocitol na dne a poslali ma naň ešte viac... To ešte chvíľu potrvá.

Vraví sa, že čo človeka nezabije, to ho posilní...

- To sa presne stalo. Dokonca omnoho viac teraz cítim kvetinky, naraz som sa veľmi oslobodil. Pretože rana, ktorú som dostal, prevýšila schopnosti môjho mozgu a niečo odstránila, hoci neviem čo. No zrazu som videl modré nebo celkom inak. Je to veľmi zaujímavé.

Čo sa u vás a vo vás v tomto krízovom období zmenilo?

- Bolo to obdobie prehodnocovania ľudí, ktorých som mal okolo seba. Začal som hľadať väčšiu duchovnú oporu. Lebo človek potrebuje niekomu povedať, mám ťa rád a aj to počuť. Čím je človek starší, tým viac pociťujete obyčajné i svetové veci, akoby ho viac trápili. No keď máte pri sebe človeka, ktorý vás pohladí, je to omnoho jednoduchšie, zmierni to bolesť. Tak som sa postavil na druhú časť rodiny. Na tú, ktorá ma objala a povedala mi, sme tu pre teba. A to bolo dokonalé. Už som totiž mal niekoho, kto mi povedal, Neboj sa Honzo, to bude dobré.

Čo bolo najsilnejším hnacím motorom, ktorý vás postavil na nohy?

- Iba pesnička.

A láska?

- Láska je súčasťou pesničky. Pesnička je totiž súčasťou celého môjho života, ktorý sa skladá zo všetkých drobností každodennosti.

V médiách bol istý čas značne diskutovaný váš údajný vzťah s mladulinkou Luciou. O niečo neskôr vznikol aj album Bible pro Lucii.

- No medzi nami sa nič nestalo. Ja som Luciu stretol ako človiečika, ktorý sa so mnou možno snažil prežiť svoje prvé vzplanutie, ale nikdy sme sa nestretávali sami. Ja som chodieval za jej rodičmi, spolu sme grilovali... A tam som odrazu pocítil nedostatok poznania tej Lucie. Zdalo sa mi, že aj jej rodičia o nej mnohé nevedia a to ma inšpirovalo písať pesničky. Vtedy som zložil asi päť kresťanských skladieb v nedvědovskom podaní a tak vznikol album Bible pro Lucii. No netrúfol by som si hovoriť o tom, koľko tam bolo lásky alebo čohokoľvek.

Máte potrebu spoznávať ľudí? Dostať sa im pod kožu?

- Mám. Ale čím ďalej, tým viac sa toho bojím, lebo svet nie je presne taký, ako by si ho človek prial. Myslím z ľudského hľadiska. Často sa stretávam s ľuďmi, no možno jeden z tridsiatich je taký, že si máme naozaj čo povedať. Lebo je ťažké nájsť si na debatu ľudí, keď máte potrebu rozprávať sa o filozofii, o hĺbke, o gospele... Ja sa vlastne môžem porozprávať iba s kapelou. Nemám nikoho iného. Mám ešte pár kamarátov, ale všetko to čas a kapitalizmus odniesol. Sú ďaleko. Takže môj svet je buď partia a spoločné večere, kde sa stretávajú ľudia, ako Kristián Kodet, či niektorí iní herci a politici. S nimi sa môžem porozprávať. No nie je to také, že by sme sa pozývali na chalupu... Takže môj najväčší priateľ je kniha, televízne programy ako Animal planet, Discovery... A príroda. Tam keď si výjdem, som taký šťastný, že by som sa najradšej zahrabal do zeme a zostal tam.

Ak máte problémy, riešite ich pesničkou?

- Áno, až naivne.

Ste naivný?

- Áno, veľmi. Ešte stále. Možno sa tá naivita vekom trošku zúžila... Predtým som totiž veľa spieval o tom, že tramping je to jediné najlepšie, čo človek môže mať. Dnes už by som to povedal inak. Ale to je aj o tom, že vtedy to bolo také a dnes je to onaké. No som stále naivný v tom, že verím v to, že si ľudia môžu sami vytvoriť v tomto systéme akési zázemie. A oni to nerobia, lebo sa im nechce, hoci sa im chce nadávať. Alebo verím, že raz to bude tak, že si ľudia do vlády dosadia svojho človeka, ktorý im bude slúžiť. A keď nebude, tak ho vymenia. Predstavujem si aj, že príde obrodenecká doba trampingu i jeho prístupu. Teraz totiž ľudia zarábali a neverili, že je niečo iné možné. Že je možné zarábať a v piatok sa zbaliť a ísť von. No dúfam, že to bude čím ďalej, tým lepšie. Že ľudia začnú chodiť von, budú si variť polievku zo sáčku, zaspievajú si pesničky, budú sa rozprávať pri potôčiku a ráno zas pôjdu domov. Myslím, že by ich to naplnilo omnoho viac, ako večer pred televízorom. My sme to tak prežili, tak si myslím, že sa to vráti.

A vy sa v piatok pobalíte a idete?

- Ale iba autom. Lebo ak by som nastúpil do vlaku, od tej chvíle by som už počul iba, ahoj Nedvěd, ako sa máš, kam ideš...

Vaše skladby sú často pojítkom medzi pohlaviami...

- (Úsmev) Občas dostávam dopisy, v ktorých mi ľudia píšu, na ktorú pesničku zbalilu svoju babu. A to je skvelé.

Čo vlastne chcete svojimi pesničkami sprostredkovať?

- Mojím zmyslom je robiť všetko preto, aby bolo dobro ako vrchol. Možno by niekto čakal, že poviem, že vrchol je láska, ale ja si myslím, že dobro je láska. Veď v pesničkách vlastne spievam, že buďte dobrí a všetko sa vám vráti. No v živote treba mať zároveň aj odvahu. Nebáť sa ísť do niečoho len preto, že by som mohol dostať po hlave. Životom treba ísť s odvahou. Bez nej človek nemá šancu, zostane len v kúte ako panáčik a nikto si ho nebude všímať, nanajvýš doňho kopne. Treba mať odvahu sadnúť si a povedať si, tu som. No netreba zabúdať na skromnosť, treba ísť príkladom. Ja svojimi pesničkami chcem dosiahnúť, aby mi ľudia verili, že to, čo v nich je, im zlepší život. Že s trochou dobra a zamyslením sa je svet naozaj pekný, že netreba vlastne nič veľkého a človek môže byť šťastný. Predtým, keď som začínal, som síce spieval, že kto nie je tramp, nežije dobre, ale to bolo dosť naivné.

A verili ste tomu vtedy?

Veril, inak by som to nespieval.

Vy ste sa teraz opäť ´našli´ so svojim bratom Frantom, s ktorým ste sa pred rokmi aj muzikantsky rozišli.

- No, a teraz to dávame dohromady. (poklope na drevo) Prichádza čas, keď sme prisľúbili spoločný projekt a keď to výjde, tak budeme mať 12 koncertov po najväčších mestách. Bude to oslava bratov Nedvědov.

Tešíte sa na to?

- Veľmi. Ale radšej o tom nehovorme, lebo keď sa človek na niečo tak veľmi teší, má z toho zároveň aj strach.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.