Svojho času to bola obávaná zbraň, pred ktorou sa triasli európske armády a ktorú sa viaceré výzbrojné správy armád snažili napodobniť.
Ihlovka bola totiž revolučne skonštruovaná puška zavedená v pruskej armáde v druhej polovici 19. storočia. "Jej podstatou bol objav, že traskavé zmesi používané ako zápalky nábojov možno vznietiť nielen úderom, ale aj nabodnutím," vysvetľuje Jozef Duchoň, pracovník Východoslovenského múzea. Tento princíp využil nemecký zámočník a konštruktér Johann Nikolaus Dreyse (1787 1867). Ten skonštruoval pušku, v ktorej odpaľovala náboj dlhá ihla, ktorá sa zabodla do zápalky. "Pôvodne bola táto puška predovka, no neskôr Dreyse vyvinul aj ihlovku zadovku, s ktorou urobil tú pravú ´dieru do sveta´."
Dreyseho pušku prijala do výzbroje pruská armáda v roku 1841 a užívala ju až do sedemdesiatych rokov 19. storočia. Táto zbraň bola revolučná v prvom rade tým, že bola nabíjaná zozadu a umožňovala asi tri až päťkrát rýchlejšiu streľbu, ako pušky predovky ostatných európskych armád.
Unikátom bol tiež náboj do ihlovky. Je považovaný za vôbec prvý jednotný náboj na svete zavedený pre vojenskú pušku. V papierovom "šúľanci" tohto náboja bola náplň čierneho prachu a olovená strela žaluďového tvaru usadená v špeciálnom kartónovom "štopli", ktorý mal na dne prilepenú zápalkovú zmes. Pri výstrele ihla prepichla papierový obal, prebehla celou prachovou náplňou, nabodla zápalku a vznietila ju. Kartónové lôžko so strelou potom vyleteli z hlavne.
"Ihlovka mala, samozrejme, aj svoje slabiny. Nebola práve najpresnejšia, ani najvýkonnejšia, no rozhodujúcou sa ukázala schopnosť rýchlopaľby."
Ihlovky v zbierkach Východoslovenského múzea pochádzajú z bojišťa pri Hradci Králové z roku 1866. Dve sú vzor 1841, čo bola pechotná puška, ďalšie dve vzor 1857, čo boli jazdecké karabíny. Vďaka pruskej pedantérii vieme podľa vojenských značiek aj to, v ktorých konkrétnych jednotkách sa tieto pušky používali.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
