ráno a prvá bomba rozpárala vagóny vlaku medzi stanicami Aldgate a Liverpool Street. Británia okamžite vytriezvela zo šťastného sna úspechu. Rozjarené tváre prekryl strach a údiv.
"Je to, ako keby sme nemali právo sa radovať, ako keby na tom bolo niečo zlé. Prečo? Veď som nikomu neublížila. Prečo práve Londýn, kde spolu žijú stovky národností, ktoré hovoria stovkami jazykov. Nie je snáď tolerantnejšieho mesta," rozhorčene rozhadzovala rukami Vicky McDevornová neďaleko stanice Edgware Road, kde bomba vybuchla vo chvíli, kedy sa míňali dva vlaky. O to hrozivejšie boli následky.
Zo začiatku nebolo jasné, či ide onehodu, či výbuchy bômb. Ľudia špekulovali o "výbuchu" elektrických ističov. Krátko po prvej explózii však nasledovali ďalšie tri a nikto nebol už na pochybách, čo sa deje.
Vedľa troch staníc metra teroristi zaútočili na londýnsky autobus, vždy v centre mesta. Miesto polícia hneď nepriedušne uzavrela. Von vychádzala jedna sanitka za druhou. Na miesto mierili hasiči, aby vyslobodzovali zranených a telá mŕtvych. Tí, čo sa mohli postaviť na nohy, sa vypotácali v panike von, tváre čierne od dymu, spálené viečka, vlasy. Tí, ktorí prišli pri explózii o končatiny, vynášali záchranári zabalených v dekách.
"Ide hlavne o popáleniny kože, dýchacích ciest, otravu dymom, rezné rany, niekoľko ľudí je v kritickom stave, operujeme ich," hlásil lekár nemocnice St. Mary's.
A ľudia prvýkrát počuli očité svedectvá, čo sa stalo. Svedkovia popisovali roztrhané vagóny, mŕtvych a zranených ležiacich na koľajisku, krik, dusivý dym. A obrovský chaos.
"Museli sme rozbiť okná, aby sme sa dostali von a nezadusili sa štipľavým dymom," popisovala desivú scénu Helen Whiteová.
David Jones išiel zase londýnskym dvojposchodovým autobusom, ktorý atentátnik vyhodil do vzduchu na Námestí Tavistock. "Sedel som dole, naraz bola strašná rana a dym, sklo ani nerinčalo. Potom som videl, že strecha autobusu leží vedľa," hovorí Jones.
Podobne ako v Madride pred viac než rokom a New Yorku pred štyrmi rokmi teroristi zaútočili ráno okolo deviatej, v čase najväčšej dopravnej špičky, keď sa ľudia v hustých zástupoch prepravujú do práce. Vagóny metra boli plné, dlhé hodiny však nebolo jasné, koľko ľudí zahynulo.
"Viac vzduchu bolo mimo vagónu než vnútri, veď sme sa do neho natlačili len tak-tak, ako bol plný ľudí," dodala Whiteová.
Londýnsky biznismen Richard Cowley, ktorý sa snažil včera prehrýzť paralyzovaným mestom domov na juh, prišiel s iným variantom: "Keby olympiádu nakoniec získal Paríž, tak by to určite odpálili tam a nie tu. Sú to odporní bastardi," hneval sa a súčasne sa snažil dovolať svojej žene, aby jej povedal, že je v poriadku. Telefónne siete boli také preťažené, že sa dovolať v podstate nedalo.
Šok, strach, nepríjemný pocit ohrozenia, sa však nemiešal s prekvapením. Londýn sa už dlho pripravoval na situáciu, keď udrú teroristi. "V podstate ma udivuje, že to neprišlo už skôr," hovorí Cowley.
Keď sa včerajší deň, 7. júla, chýlil ku koncu, Londýn sa pomaly spamätával. Ľudia prúdili po uliciach, pili pivo v reštauráciách, kupovali lístky do divadla. Strašnú udalosť viditeľne, či počuteľne pripomínali len húkajúce policajné vozidlá.
Ale v bezprostrednom okolí staníc bolo i po niekoľkých hodinách od výbuchu cítiť sladkastý pach, ktorý za sebou zanecháva výbušnina a po nej spálenina.
Autor: Johanna GROHOVÁ, Londýn
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
