ruky nad 600 rakvami zahalenými v zelenom súkne, ktoré putovali nad hlavami pozostalých a smútiacich, aby napokon skončili v dôstojných hroboch. Otrasné a dojímavé boli tieto zábery v televízii. Obrad sa pritom zďaleka netýkal všetkých obetí najväčšieho hromadného vraždenia v Európe po 2.svetovej vojne. Nezvestných a neidentifikovaných zostáva stále väčšina z 8000 Moslimov, ktorých postrieľali srbské paravojenské brigády.
Pietna pripomienka balkánskych zverstiev, ktoré sú historicky celkom čerstvé, navodzuje viac asociácií. Srebrenica zostane navždy symbolom fatálneho zlyhania Západu, ktorý doslova na zadnom dvore blahobytnej Európy nedokázal zabrániť jatkám, aké páchali dovtedy iba Hitler so Stalinom. Má pravdu Javier Solana, dnes "minister zahraničných vecí" EÚ, že to bolo "kolosálne zlyhanie". Otázka je, koľko urobila EÚ za desať rokov od tejto katastrofy v záujme toho, aby bola pripravená z vlastných síl predísť podobným bitúnkom. Vtipná otázka, však? Keby sa - nedajbože - výzva ako Srebrenica opakovala v súčasnosti, kto by tam asi prišiel robiť poriadok? Okrem USA a Británie (NATO) nevidieť ani nohu... Nič sa nezmenilo, iba sa pekne rečnilo.
Ten, kto zlyhal absolútne, je svetová organizácia. V bosniaskom konflikte vyhlásila OSN tzv. bezpečné zóny (to je irónia!), ktoré sa stali vzápätí najnebezpečnejšími miestami na zemeguli. Mali byť pod ochranou "modrých prilieb", ktoré do síl OSN vyslala holandská vláda. Z celého radu dokumentov a záberov, ktoré v ich tábore vznikli, bolo zrejmé, že vojaci tušili, čo sa chystá. Nepohli však ani prstom v prospech tých, čo mali chrániť. Údajne preto, lebo so zbraňami, ktoré mali k dispozícii, by boli voči bosnianskosrbským hrdlorezom odsúdení na neúspech. Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že Holanďania sa ocitli v Srebrenici absolútne nepripravení a bez jasného poverenia, čo vlastne môžu robiť. Nebola jasne definovaná rola "bezpečných zón" a už vôbec nebol definovaný mandát síl OSN.
Tak vyzerala mierová misia OSN. Podobne ako neskôr v Rwande. Je iste škandálom, že hlavní zodpovední, Ratko Mladič a Radovan Karadžič, dodnes unikajú spravodlivosti. A s vysokou pravdepodobnosťou má o ich dnešnom pobyte aspoň pasívne vedomosti tá istá srbská vláda, ktorej premiér Tadič sa na pondeľňajšej piete za hrozné zločiny ospravedlnil. Ale iba o poschodie nižšie ako títo - alebo možno o dve poschodia - stojí v rade hriešnikov generálny tajomník Kofi Annan a plejáda činovníkov OSN, ktorí predsa nesú totálnu politickú zodpovednosť. Prečo velenie síl OSN ignorovalo žiadosti o vzdušnú podporu? V NATO a U.S. Air Force boli pripravení. Toto nie je sranda: V správe o Srebrenici, ktorá uzrela svetlo sveta sedem rokov po masakre, sa uvádza, že francúzsky generál Janvier, hlavný náčelník OSN v Bosne, jednu žiadosť o leteckú ochranu odmietol s tým, že je podaná na nevyhovujúcom formulári... To sa stalo už v situácii, keď bol v prúde srbský útok. A prečo nevymenili veliteľov, ktorých ani nemuseli testovať v boji, veď ani v mieri nedokázali zabezpečiť svojim vojakom prísun potravín? Prečo nestojí pred haagskym tribunálom aspoň generál Janvier?
Keď bola správa o Srebrenici zverejnená, holandská vláda mala aspoň toľko cti v tele, že okamžite podala demisiu (hoci väčšina jej členov v roku 2002 ešte v r. 1995 nebola vo funkcii). Kofi Annana odstupovať ani nenapadne, hoci medzitým sa po krk namočil aj v korupčnom škandále Ropa za potraviny. Srebrenica je obrazom, ako by sme na tomto svete dopadli, keby mier zabezpečovala OSN (a EÚ). Svetová organizácia je nákladný cirkus, ktorého akcieneschopnosť má na svedomí - spolu s Bosnou - už milióny mŕtvych v krízových oblastiach celej planéty. To treba dôrazne povedať, lebo už pri najbližšom konflikte bude pol sveta (a Slovenska) opäť kričať, že "yankee, go home", my chceme OSN.
Symbolické je, že na obrade sa nezúčastnila Carla del Ponte, šéfka haagskeho tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii. Zrejme preto, lebo netúžila potkýnať sa o ľudí, ktorí by mali stáť tiež pred tvárou spravodlivosti (napr. Kofi Annan). Jej gesto by si mal pamätať Mikuláš Dzurinda. Slovenský premiér nepriamo banalizuje balkánske jatky prepiatym aktivizmom v otázke prístupových rokovaní Chorvátska, ktoré prejavuje priveľkú zdržanlivosť pri vydávaní vlastného vojnového zločinca Ante Gotovinu.
Srebrenica je mementom: Nacionalizmus je metla ľudstva a OSN karikatúra, ktoré masakrom nebráni, ale ich podnecuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
