sedemnásťročný mládenec a odvtedy ho "slabosť" pre pravidelné zvyšovanie adrenalínu v krvi neopustila. Nedávno 45-ročný chemik, zmenový majster v košickej teplárni, zaznamenal ojedinelý rekord. Šéf Paraklubu Košice fungujúceho na letisku Slovenského národného aeroklubu v Barci, inšpektor a inštruktor Anton Dzuričko, absolvoval svoj dvetisíci zoskok padákom v živote.
Stretli sme sa v budove Paraklubu. Vo vnútri boli chodby vyzdobené originálnou stolovou hrou pre parašutistov s návodom, ako sa nezabiť, nálepky s lietadlami či padákmi rôznych typov, ale aj dobová smaltovaná tabuľa hlásajúca, že sme sa ocitli na veliteľstve československého Zboru národnej bezpečnosti.
"Pochádzam z Gelnice," bez okolkov sa rozhodol priblížiť nám svoje curriculum vitae paragán, ktorému v klube nikto nepovie inak ako Tóno. "Keď sa rodičia rozhodli odísť v roku 1975 do Košíc za prácou v tlačiarňach, neostalo mi nič iné, ako ich nasledovať. Ako som sa dostal k parašutizmu? Nuž, celkom ´jednoducho´. Na strednú školu som chodil vo Svite. Ako 17-ročný som sa stavil s kamarátmi, že skočím z lietadla. Nerád prehrávam, tak mi neostalo nič iné, ako to urobiť. Výcvik bol úplne odlišný od toho, aký s adeptmi skákania robíme v našom klube. Dnes cvičíme ľudí na zoskok takzvanými krídlami, ľudovo povedané, matracmi, vtedy sa používali okrúhle padáky. Nás molestovali tri mesiace, my vyškolíme človeka za dve hodiny."
Tónovi sa akosi po nočnej nechcelo veľmi hovoriť o tom, čo všetko museli kedysi podstúpiť, aby po prvom zoskoku neodchádzali s nohami zarazenými do ramien, ale nakoniec to z neho vypadlo. "V Aeroklube Poprad sme trénovali správny dopad, ovládanie padáka, aj keď u tých okrúhlych v porovnaní s krídlami sa veľmi o riadení hovoriť nedá. Museli sme sa naučiť aj správne balenie padáku," podotkol Tóno.
"Po prvýkrát som skákal z lietadla AN 2, čiže z ´Anče´, v máji 1978 v Spišskej Novej Vsi, z výšky sedemsto až osemsto metrov. Bolo nás dvanásť, cítili sme sa neohrození a hrozne frajersky, naše ´mozgovne´ boli priam nabité teoretickými znalosťami z výcviku. Po otvorení dverí lietadla však u každého z nás došlo k okamžitej amnézii všetkého naučeného, vietor svištiaci do vnútra stroja akoby všetko bleskovo vymazal. O tom, ako nám vtedy lepilo, ani radšej nebudem hovoriť. Prvý krok do prázdna vari ani nie je možné opísať. Takisto aj prvé dve či tri sekundy po opustení pevnej podlahy pod nohami. Človek je vtedy, obrazne povedané, v bezvedomí, nevie o sebe absolútne nič. Vlastne až po otvorení padáka si uvedomí, že je dobre, lebo bezpečne visí na šnúrach. V prvom rade vás prekvapí nádherné ticho, počujete ako zaniká v diaľke hukot lietadla, pohľad na krajinu pod nohami priam fascinuje," zasnil sa T. Dzuričko.
MEDZITITUL: Život zachráni Empat
Profesionálom, medzi ktorých patrí aj on, sa všetko veľmi ľahko hovorí, ale laikovi, ktorý si to chce odskúšať prvý raz, chodia po rozume celkom iné myšlienky. Napríklad, čo robiť, ak sa neotvorí padák, zamotajú sa šnúry, alebo čo ak silný vietor vytlačí vzduch z padáka a nádejný parašutista si nabudúce zaskáče tak akurát medzi oblakmi v nebíčku. "Možno by takéto obavy boli na mieste, keby sme adeptov na zoskok maximálne nechránili," ohradil sa parašutista. "S každým sme spojení vysielačkou, po výskoku z lietadla ho zo zeme navádzame a dávame rady, čo má v tom-ktorom momente robiť. Používame aj prístroj českej výroby Empat, umiestnený v záložnom padáku. Ak má parašutista vo výške 270 metrov nad terénom pádovú rýchlosť vyššiu ako 25 metrov za sekundu, čo by znamenalo, že má problémy, prístroj automaticky aktivuje záchranný padák. Mimochodom, okrem iného robím aj baliča týchto záchranných jednotiek."
Znelo to síce upokojujúco, ale predsa len rôzne viac či menej hrôzostrašné príhody (mnohé, samozrejme, dosť pritiahnuté za vlasy), medzi chlapmi skáčucimi z lietadiel, kolujú stále. Napríklad, o prekvapení jednej rodiny z Barce. Bol pekný slnečný deň, domáci sedeli vonku pri dome a popíjali kávu, keď z ničoho nič sa zo záhrady ozvalo silné žuchnutie. O chvíľu sa odtiaľ vytrepal chlapík v kombinéze, s kopou hodvábu v rukách. Bol to parašutista, ktorému sa vo vzduchu po zoskoku zamotali šnúry padáka, a tak klesal k zemi ako kameň hodený do vody. Vďaka neuveriteľnej duchaprítomnosti a chladnokrvnosti šnúry rozmotal ešte vo vzduchu, a tak si pád do skyprenej hliny odniesla "iba" zlomená lopatka. Chlapík si z toho nič nerobil, sám privolal telefónom sanitku. Po príchode zdravotníkov preskočil pred očami šokovaných majiteľov domu plot, nastúpil do záchranárskeho auta a to ho odviezlo do nemocnice. Parašutisti sú však nezmary a tak ten, čo pooral barčianske hriadky, približne o dva týždne ešte stále zasadrovaný, opäť liezol do lietadla.
"Sám som zažil pri zoskokoch všeličo," pridal zopár vlastných skúseností T. Dzuričko. "V Spišskej Novej Vsi ma museli dávať dolu z elektrického vedenia, ale to bola moja chyba, štyrikrát mi kožu zachránil záložný padák, čo bolo zapríčinené asi nepozornosťou pri balení padáka, boli nejaké zlomeniny nôh a podobne. Treba vždy rátať aspoň s jedným percentom takýchto príhod, skákanie nie je vystupovanie z autobusu. Ale pri tom visení na záchranných padákoch mi za niekoľko sekúnd preletel pred očami celý život."
MEDZITITUL: Brazílčanka vrieskala odušu
Paraklub Košice onedlho oslávi, ako o tom svedčia údaje v klubovej kronike hrubej možno aj 20 centimetrov, ktorú začali písať v roku 1974, úctyhodných 66 rokov svojho trvania. Zápisy hovoria o množstve ľudí, ktorí prešli rukami košických paragánov. V kronike sú zápisy tých, čo skočili z lietadla, z ázijských krajín, bývalej NDR, Juhoslávie, Turecka, Brazílie (vraj tú Brazílčanku po zoskoku počuli kričať z výšky 1 500 metrov), Austrálie, Kanady a mnohých ďalších. Sú tam aj unikátne fotografie, zachytávajúce krsty parašutistov po ich jubilejných zoskokoch. Kým T. Dzurička po dvetisícom obliali vedrom vody pekelne osladenej cukrom a "ochutenej" hrnčekom kávy, iní jeho kolegovia si na vlastnej telesnej schránke vyskúšali, ako chutí sypanie piesku na intímne časti tela, polievanie motorovým olejom, kopance do zadku a iné podobné "lahôdky".
Chlapi z Paraklubu predvádzajú svoje umenie nielen na rôznych humanitných akciách, ale aj v družobných organizáciách, napríklad v Maďarsku. "Robíme aj zoskoky pre radosť, náš klubový rekord je zoskok dvanástich parašutistov. Robili sme to v Užhorode na Ukrajine, lebo tam nás to vyšlo lacnejšie ako u nás. Na to však už treba kvalitnejšie lietadlo ako ´Brigoša´, ktorého používame v Košiciach, a skáče sa z výšky okolo štyroch kilometrov. Máme vytvorenú už tretí rok takzvanú rýchlu šestku, ktorá skáče z tejto výšky po jednom a cieľom je spojiť sa po výskoku z lietadla vo vzduchu rukami v čo najkratšom čase. Robili sme to už aj súťažne v Dubnici nad Váhom. Špičkové družstvá, ktoré tam boli, to zvládali asi za štrnásť sekúnd, my za nejakých dvadsaťpäť. Ale časom to určite dokážeme aj my tak rýchlo ako oni," zastrájal sa s úsmevom na tvári T. Dzuričko.
Vzápätí dodal, že keby jeho záľubu nepodporovala celá rodina, asi by sa mu skákalo veľmi ťažko. Má 22-ročného syna, ktorý si už tiež vyskúšal slasti a strasti parašutizmu, dcéra, 16-ročná slečna, však v otcových šľapajach kráčať nemieni ani náhodou. Dzuričko mladší dokonca skákal so šiestimi spolužiakmi, krátko pred maturitami. Len tak mimochodom, cena výstroja jedného parašutistu sa pohybuje okolo stotisíc, obnosenejšieho, päťdesiattisíc korún.
MEDZITITUL: Pozývajú na Cassoviu
O umení členov Paraklubu Košice sa fanúšikovia vzdušného športu budú môcť na vlastné oči presvedčiť, ak prídu do priestorov letiska v Barci v Košiciach 16. júla. Uskutoční sa tam súťaž Cassovia, zaradená do celoštátnej štvorkolovej ligy. Prašutisti budú skákať na molitanové doskočisko a záujemcovia o tento adrenalínový šport si tam môžu dohodnúť individuálne zoskoky. Tie sa budú pod vedením skúsených inštruktorov robiť do konca októbra a každého prvoparašutistu čaká netradičný krst a certifikát o absolvovaní zoskoku. V duchu paragánskeho hesla: Jeden nevydarený deň na letisku je lepší, ako vydarený v práci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
