ktorá neskôr ovplyvnila jej život sa začala učiť práve cez texty piesní. Hoci na scéne nie je dlho, odkedy sa na nej zjavila, za svoju tvorbu zbiera všetky možné ocenenia. Dnes hovorí, že stačilo a na rade sú ďalší. Ku šťastiu jej úplne stačí ak sa ujme repertoár jej ostatného albumu Misha. Hoci (dnes už platinová) platňa je na trhu už nejaký ten piatok, nedá sa obísť, preto práve ňou sme začali náš rozhovor.

Tak aká je Misha na druhom albume?

"V prvom rade som nechcela robiť album podľa niečích očakávaní, dokazovať či som jednohitová záležitosť, spĺňať kritériá. Jednoducho som na ňom chcela zachytiť dvojročné obdobie, ktoré prešlo od debutu a všetko, čo som sa za tento čas naučila a zažila. S kapelou veľa cestujeme, našla som nové inšpirácie, nakúpila som si rôzne hudobné nástroje z ethno-shopov, vyžívam sa v hľadaní v rôznych zvukov, ktorými potom vypĺňam aranžmány pesničiek. Rada hľadám nové zvuky, ktoré by boli originálne a len moje. Okrem toho, že si sama píšem texty a polovicu hudby, trošku som pričuchla i k producentskej robote a dosť sa mi to rátalo."

Prečo máš tak málo klipov?

"Videoklip je finančne veľmi náročná záležitosť. Navyše ich kvalita sa nepribližuje tým, ktoré sa produkujú vonku. Ja nestojím o rôzne narýchlo urobené "šmejďácke" klipy. Nechcem mať za každú cenu ksicht v telke len preto, aby ma všetci všade videli aj za cenu nízkej úrovne. Navyše, veľa možností na ich prezentáciu tu tiež nie je. Nebudem si predsa sama hlasovať do Music Boxu, len aby ma vysielali. Veď to je trápne. Prepáčte s tým ja nesúhlasím. Preto si radšej počkám, kým sa vo vydavateľstve nazbiera viac peňazí a mám radšej málo klipov, ale sú kvalitné a som s nimi spokojná."

Pôsobíš ako pokojná osoba, ktorá sa našla v tom, čo robí a teší sa z toho. Alebo sa nájdu aj negatíva?

"Keď som si robila angličtinu, poriadne a zodpovedne, napríklad som za noc preložila osemnásť strán právnickej zmluvy a ráno o deviatej ju odovzdala dotyčnému, tomu sánka spadla. Mala som za to dvojnásobné ocenenie. Morálne uznanie, za dobre vykonanú robotu, za ktorú som dostala aj adekvátne zaplatené. Toto v hudbe neexistuje. Nech sa snažíte akokoľvek, máte zodpovedný a úprimný prístup, aj tak sa nájde niekto, kto vám pod nohy podhodí polená len preto, že sa vám akosi veľmi darí a on má v moci to prekaziť, alebo aspoň trošku naštrbiť. Z týmto sa permanentne stretávam napríklad u bulvárnych novinárov."

Ale veď si vedela, do čoho ideš...

"..., nie pretože ak si naozajstný umelec, tvojim prvotným zámerom nie je byť hviezda, ty túžiš len dostať medzi ľudí svoju hudbu. Ako môžeš rátať s tým, že sa z teba stane známy človek? Ešte včera som prekladala konferencie a dnes sa za mnou na ulici obzerajú ľudia s otvorenými ústami. Na to sa nedá len tak zvyknúť. Veď som stále ten istý, obyčajný človek. Navyše, ja na to nemám povahu. Keď raz na to nemáš povahu, bude sa ti s tým žiť veľmi ťažko. A zakaždým ťa budú rôzne "podpásovky" zraňovať. Preto ak ma raz niekedy niečo vážne vytočí, ešte stále sa môžem vrátiť učiť detičky angličtinu za pár korún. A budem mať pokoj. Pár chvíľok, keď som myslela, že sa tak stane už aj bolo."

Pri čom sa zaručene odreaguješ?

"Vyšívam si. Najčastejšie rôzne hmyzíky, vážky, na rôzne časti oblečenia. Alebo lúštim maľované krížovky. Nedávno som si napríklad kúpila špeciálne farby na fóliu. Obkreslím si rôzne karikatúry, to potom stiahnem a nažehlím na tričko. Tiež si vyrábam náušnice z peria. Kúpim si v ethno shope zachytávače zlých snov, odstrihnem z nich pierka a vyrobím náušnice. Vieš aké je to pekné? No proste, takéto bludy vyrábam, vymýšľam. Koľkokrát obsadím v kuchyni stôl, dám si naň noviny a mám na dva dni ateliér."

Tvojou vášňou je aj fotenie, kedy bude výstava?

"No, zatiaľ toho až tak veľa nemám, veď ma to chytilo len minulý rok. Úplne ma fascinujú "hmyzíky", ten ich mikrokozmos. Je to strašne inšpiratívne, ak sa ti podarí nafotiť trojmilimetrového lúčneho koníka a potom si ho zväčšíš na monitore na desať centimetrov. Je to výzva, lebo človek musí byť trpezlivý, aby sa mu tie zábery podarili. Musí prejsť istý čas, kým ti hmyz začne 'pózovať'."

V angličtine si doma, neuvažuješ rozšíriť si rozhľad o nejaký iný jazyk?

"Francúzštine rozumiem, ale neodvážila by som sa s ňou pracovať. Navyše angličtina je tak rozšírený a využívaný jazyk, že to bohato stačí. Ak dobre ovládaš angličtinu, krásne sa tým uživíš."

Nechystáš sa vonku trošku si ju zrenovovať?

"Renovujem ju často, napríklad teraz prekladám mame 400-stranovú lekársku knihu o doplnkoch zdravej výživy. Po večeroch po hoteloch prekladám aj niekoľko hodín a nahrávam to na diktafón. Určite, že časom sa niektoré výrazy zabudnú, ale ja sa snažím byť s angličtinou stále v kontakte."

Začala si s hudbou relatívne neskoro, nevadí ti, že si vlastne premrhala najlepšie "šoubiznisové" roky?

"Nikdy som nechcela robiť šoubiznis. Chcela som len spievať. A mne ani nejako zvlášť nevadilo, že spievam len pre kamarátov. Celých sedem rokov. Všade kade som chodila som si hulákala. A oni ma počúvali. To bolo pre mňa dostatočné zadosťučinenie. Napríklad sme šli piati v aute. Sedela som na zadnom sedadle a spievala som si skladbu od Sade opretá hlavou o sklo okna. Je to veľmi intímna pesnička, ktorú treba spievať úplne potichučky, 'papierovým' hlasom. Kamarát odrazu spomalil a pri krajnici zastal. Nik z osadenstva auta nepovedal ani pol slova. Nechceli ma prerušiť len ticho sedeli a bez slova dopočúvali tú skladbu do konca. Ja som si to celý čas neuvedomila, lebo všetci čušali ako muchy. Keď som dospievala, preberiem sa, vidím - stojíme, pýtam sa - čo sa deje? Toto sú tie momenty, ktoré ti strašne veľa dajú. Vtedy ti je jedno či si známy či neznámy..."

Takže aj keby si nezbierala za svoje platne Platiny, nič sa nedeje?

"Nič sa nedeje. Vieš, niekedy je tá sláva skôr na škodu ako na úžitok. Napríklad, chlapi sa ma boja. Myslia si, že som nepríjemná, že sa so mnou nedá rozprávať a som namyslená. Je to tažké. Nedávno som stretla dobrú kamarátku zo strednej školy, pýtam sa jej, prečo ty mi niekedy len tak nezavoláš? Ona na to, že vraj sa mi bojí volať, aby ma náhodou nevyrušila pri niečom dôležitom. Chýba mi ten bežný život. Veľmi by som si ho chcela vrátiť. Aj preto nerozprávam o svojom súkromí. Keby som to dala všetko von, už by som sa na seba nevedela ináč pozrieť len ako na nejaký verejný majetok. K tomuto sa rozhodne nechcem dopracovať. Potrebujem svoj pokoj, svoju intimitu, aby som mohla tvoriť. Nikdy som napríklad nepustila fotografa do svojho bytu. Ako mám napísať pesničku sediac na svojom gauči, keď celý národ vie, akej je farby?"

Dá sa v takomto prostredí vôbec udržať partnerský vzťah?

"Vo všeobecnosti si veľmi na ľuďoch vážim, keď majú pre niečo vášeň. Nech je to hocičo, do čoho naplno vkladáš energiu. A to je doležité i vo vzťahu. Ak je muž spokojný sám so sebou, má prácu, ktorá ho napĺňa, vie sa sám o seba postarať. Vtedy si ho vážiš. Takýto človek okolo seba okamžite vyžaruje pozitívnu energiu a ty máš pred ním automaticky rešpekt. Nech si ktokoľvek. A pritom nemusí robiť nič svetoborné. Nemusí byť žiaden architekt lietadiel. Stačí hocičo malé, obyčajné, ale musí mať z toho radosť."

Ktorá tvoja skladba ťa momentálne najviac vystihuje?

"Každá jedna prešla mnou a za všetkými si stojím. Je v nich môj život, alebo život odpozeraný od mojich blízkych. Nedokážem z nich vyňať jedinú."

Udržala by si si svoju vášeň pre hudbu i keby neprišli úspechy a neboli zadné dvierka v podobe angličtiny?

"Neviem. Naozaj. Niekedy obdivujem hudobníkov, vyštudovaných konzervatoristov, ktorí vedia robiť len hudbu a nič viac. Je to ozaj ťažké, byť odkázaný len na to. Ak ich za určité obdobie verejnosť nepríjme, často sa schyľujú trebárs aj k tým bulvárnym cestám zviditeľnenia sa. Preto nikoho nikdy neodsudzujem a dokážem pochopiť i takéto zmýšľanie. Nemajú na výber."

Napriek tomu, že pôsobíš v Bratislave, v kapele ťa už od počiatku sprevádzajú muzikanti žijúci na východe. Oplatí sa ti to?

"Je to dosť zložité, ale napriek tomu, stojí mi to za to. Ani nechci vedieť, ako to ide do peňazí. Ale keď mne sa s klávesákom Peťom Kočišom tak dobre hrá. A strašne rada sa pozerám ako Robka Tkáča ide rozhodiť od radosti, keď si hrá na perkusiách. Poznáme sa od svojich troch rokov. Vyrastali sme na dedine, kde som mala babku. Naháňali sme sa na bicykloch, zbierali sme slimáky v záhrade a vymýšľali rôzne blbosti. Veľmi mi záleží na tom, aby som si s hudobníkmi rozumela i ľudsky. Darmo si ja zavolám do štúdia niekoho, len za to, že hrá ako Boh, keď si nemáme spolu ani čo povedať. To v hudbe potom cítiť."

Cítiš ešte nejaký patriotizmus k východu?

"Jasné. Som síce trvalým pobytom Bratislavčanka, lebo som tam dvanásť rokov, ale na východe som sa narodila, prežila sedemnásť rokov a to mi do konca života zostane. Vždy sa tým budem len chváliť. Jediné, čo mi na východniaroch prekáža, je alkohol. To je jedna vec, čo mi veľmi vadí. Ináč to tu milujem. Veď som tu aj naposledy oslavovala svoje narodeniny. S tridsiatimi kamarátmi a spolužiakmi z východu. Zavreli sme sa do jedného baru a urobili si spontánnu jam session. Bolo úplne úžasne. A najkrajší darček som dostala od mojej maminy. Doniesla mi z povaly všetky staré vynilové platne môjho detstva. Louisa Armstronga, Stevie Wondera, mojich miláčikov, na ktorých som vyrastala. Už ako štvorročná som nimi bola fascinovaná. Týchto černochov musím mať niekde v génoch. Raz keď sme boli na dovolenke, mala som štyri a prvýkrát som tam zbadala černocha. Vypúlila som naňho oči, otvorila ústa a prehlásila: 'Mami, vydám sa za černocha'."

Ešte stále si taká háklivá na svoj hlas?

"Nie, už som sa naučila to korigovať. Hoci mám svoje zásady. Nejem zmrzlinu, nepijem bublinky a neberiem vystúpenia na mraze. Naučila som sa disciplíne. Zafajčeným podnikom sa snažím čo najviac vyhýbať, aj keď v mnohých prípadoch sa to nedá. Bohužiaľ, môj organizmus neznáša dym. To nie je môj manier ani výmysel, jednoducho ma začnú štípať oči, je mi zle od žalúdka, kašlem a musím odísť. Preto ani nie som bohémsky typ človeka, nechodím sa po nociach zabávať do podnikov, radšej si urobím domácu pohodičku, pustím si DVD-čko, pozvem dvoch priateľov a dáme si fľašku vínka. To mi úplne stačí k šťastiu. Hoci stále spásonosne čakám, kedy už vyjde sprísnený zákon o ochrane nefajčiarov v podnikoch. Vtedy začnem hýriť (smiech)."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.