čisté a mútne. Vydal ju Miestny odbor Matice Slovenskej v Bardejove a ilustroval bardejovský maliar Mikuláš Lovacký.
Jozef Gmitter Dujavský (1923) sa narodil v Bardejovskej Novej Vsi. Ako triapolročný chlapec ostal bez matky. Sám hovorí: "Otec sa znova oženil a mne pribudli súrodenci. V našej rodine s desiatimi deťmi sa zhoršili sociálne pomery. Ale viac než hlad som pociťoval stratu matky. Otec, aby mohol nasýtiť hladné krky, bol trikrát v Amerike. Za ťažko zarobené doláre ešte pred prvou svetovou vojnou kúpil pole a postavil dom. Živila nás ovocná záhrada a miestny veľkostatok, na ktorom sme pracovali pri sezónnych prácach. Keď prišla jar, vždy sme ďakovali Bohu, že nám pomohol prežiť."
Do bardejovského gymnázia chodil Jozef Gmitter Dujavský šesť rokov pešo osem kilometrov: "Po príchode domov ma čakal robota na poli a v lesoch. Neraz som padal od únavy." Keď vypukla druhá svetová, mladý Jozef ušiel z domu. V Poprade vstúpil do 1. Československého armádneho zboru. Po vojne sa vrátil domov s omrzlinami, ale zachránil si život. Tam si potom dokončil maturitu. Krátko nato ušiel z domu druhý raz. Tentoraz do Brna, aby sa upísal veterinárnej medicíne. V roku 1954 sa vrátil na Slovensko, o rok sa oženil. Pôsobil na rôznych miestach. Bol členom korešpondentom Slovenskej akadémie vied a veterinárneho grémia. Pitval posledného sopľavkou nakazeného koňa na Slovensku. Skúmal baktérie, vírusy, vývojové cykly niektorých parazitov. Kandidátsku prácu o Q-horúčke obhájil po 6-ročnom intenzívnom výskume. Vydal vyše tridsať odborných prác.
Má však aj záľuby, ktoré mu prinášajú radosť. Venuje sa homeopatickému hľadaniu v prírode a neraz ho kopne múza a potom píše básne.
Jedna z nich sa volá Oči veľké: /Po domácej hádke/ zas idem k lekárke/ kontrolovať tlak,/ či utiahne vlak./ Výsledok prezradím dcérke./ Je zle - nedobre./ Starosť mám z budúcnosti/ i mojej fyzickej zdatnosti./ V čakárni mám vždy strach/ a oči veľké./
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
