svoje záchranárske tímy. Naši záchranári operovali po zemetrasení v Turecku s vycvičenými psami. Po prvý raz v histórii SČK vycestovali štyria zdravotníci aj do Indonézie, do oblastí zasiahnutých vlnami cunami. Dvaja dobrovoľníci a dvaja profesionáli... Práve profesionálov sme stretli na európskej prehliadke v poskytovaní prvej pomoci FACE 2005 vo Svidníku, a tak sme ich oslovili.
Zaujímalo nás, kde konkrétne boli a čo bolo ich úlohou.
"Moje spomienky už od januára trochu vybledli, ale aj keď sme boli malý tím, urobili sme veľký kus práce pri záchranárskych prácach aj v poľnej nemocnici. Myslím, že sme tam zanechali dojem a tamojší ľudia už vedia, že existuje Slovensko, krajina v strednej Európe," spomína lekár Miroslav Vicen. "Hneď po príchode na mňa najmocnejšie zapôsobila zdevastovaná krajina. Ruiny, obrovské smetisko, veľký močiar. Aj po pol roku si to viem vybaviť." Podľa jeho slov mali na starosti síce len malý operačný úsek, ale išli do akcie dobre pripravení. Ich poslanie bolo špecifické. Mali lokalizovať ohniská epidémie a zabezpečiť preventívne očkovanie. "Akýmsi priaznivým riadením osudu k veľkým epidémiám nedošlo, tak sme sa sústredili na prácu v poľnej nemocnici v provincii Aceh."
Po návrate domov vypracovali spolu s nemeckým a švajčiarskym Červeným krížom projekt a získali grant na stavbu základnej školy. Už v septembri plánujú začať s jej výstavbou v provincii Band-Aceh.
Emília Pavleová bola na dvoch misiách. Na tú prvú si spomína podobne ako Vicen. Tiež ňou otriasla zdevastovaná krajina. "Videli sme síce pred odchodom spravodajstvo, ale realita bola otrasná. Najzarážajúcejšie bolo to mŕtvolné ticho. Pri druhej misii som už bola psychicky viac pripravená a potešilo ma, keď som s odstupom času videla, že ľudia urobili veľký kus práce a oblasť sa postupne mení. Ožívalo to, všade bolo počuť buchot kladív a zvuky píly, stavali sa domčeky. Znelo to optimistickejšie, hoci moji kolegovia z iných krajín, ktorí tam prišli po prvý raz, to tak nevnímali."
Po druhýkrát bola zaradená do medzinárodného tímu a pracovala v poľnej nemocnici. Presnejšie, na chirurgii, na ženskom a v prípade potreby aj na detskom oddelení ako zdravotná sestra. Museli improvizovať, keďže pracovali v poľných, zjednodušených podmienkach. Komunikáciu s pacientmi sa medzi nimi snažili vybudovať indonézske sestričky a prekladateľky. Učili sa navzájom. "Pracovali dňom i nocou. Veľmi tvrdo. Ľudia k nám boli veľmi priateľskí, vďační za pomoc. Aj napriek jazykovej bariére sme si rozumeli. Nešťastia zbližujú," dodala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
