Uršuľa Kovalyk, jedna z postáv košického undergroundu. Porozprávali sme sa s ňou nedávno v Artfore, kam prišla priaznivcom predstaviť svoju najnovšiu knihu Žena zo sekáča.
Kto je Uršuľa Kovalyk?
- Spisovateľka, ktorá sa hlási k feminizmu, ktorá napísala knihy poviedok o ženách a pre ženy a napísala aj nový román, v ktorom je hlavná hrdinka takisto žena. Ale je to aj žena, ktorá robí sociálnu prácu a divadlo s bezdomovcami.
Ako sa v skutočnosti voláte?
- To vám nepoviem. Ani to nie je dôležité, lebo píše Kovalyk. Je to meno, ktoré mala za slobodna moja prababka. Ja som ju nikdy nespoznala, pretože zomrela dosť mladá. Ale z toho, čo mi hovorila babka a moje tety, bola to taká trošku uletená ženská, ktorá mala, bohužiaľ, tú smolu, že sa narodila na dedine v rokoch, keď ženy nemali tie výhody, ktoré majú teraz, teda tie výhody, aké im vydobyli feministky. To znamená, že musela hlavne rodiť, pracovať a poslúchať muža. Ale ona popritom vždy chcela hrať divadlo, čítala a túžila sa venovať veciam, ktoré ju vzdelávajú. Nikdy to nikam nedotiahla, zomrela veľmi mladá a ja som si povedala, že nechcem, aby jej meno zapadlo do zabudnutia. Lebo ona možno chcela robiť niečo také ako ja.
Známi vás volajú Vlčica.
- To je moje pankáčske meno. Nebola som však pankáčka v zmysle, že by som mala číro, ale hýbala som sa v spoločnosti s rôznymi subkultúrami, ako je punk, hippies atď. Často som fungovala v tzv. košickom undergrounde, ktorý je zložený z ľudí, ktorí majú zvláštne záľuby. Z výtvarníkov, ktorí maľujú sporadicky, z ľudí, ktorí aj napriek tomu, že o nich nie je počuť, žijú veľmi kvalitný život, ovládajú umenie života. Je strašne dôležité, aby takíto ľudia existovali, ako protipól masmediálnej kultúry, ktorá tečie z televízora. Ako napríklad básnici, ktorí v živote nič nevydali.
Ale takí sú najlepší.
- Aj ja si myslím.
Prečo ste odišli do Bratislavy?
- V mojom prípade to bola nutnosť. Odišla som kvôli práci, mala som pocit, že musím zmeniť môj život. Zrazu som mala pocit, že sa stretávam s tými istými ľuďmi a chcela som si vyskúšať nové pracovné pozície. Práca v Nota Bene sa ma dotkla, aj vďaka tomu, že som tam odišla.
S akým pocitom sa vraciate do Košíc?
- S veľmi dobrým. Košice vnímam ako domov, mám tu rodinu, kamošov, zažila som tu mladosť, prvé úspechy aj neúspechy. Prejdem sa tu po ulici a každému tretiemu poviem čau. V Bratislave to tak nie je, mám tam väčšiu anonymitu, čo má svoje výhody aj nevýhody. Tam môžem lepšie pozorovať, lebo nikto nevie, kto som. Nie som mediálne známa, chvalabohu. Tu je tu iné, je to tu viac o kontaktoch a ľudskom spolužití, v Bratislave sa viac pracuje. Nehovorím, že tu sa nepracuje, ale tempo je tu iné.
Nezdajú sa vám Košice oproti metropole ako ospalá diera?
- Košice sú pokojnejšie. Áno, navonok pôsobia ako ospalá diera, lenže ja tu poznám ľudí a viem, že to tak nie je. Keď prídem, hneď viem, kde je koncert a kedy sa kam ide. V skutočnosti tu funguje určitý prúd, o ktorom sa buď nevie, alebo nehovorí.
Prečo píšete knihy?
- Myslím si, že mám talent na písanie. Je to môj spôsob vyjadrovania sa. Nevedela by som robiť napríklad moderátorku, vyjadrujem sa totiž ťažkopádne. Odpoveď ma napadne, až keď som na schodoch za dverami. Odmalička som písala. Najprv do šuplíka, dlhé roky. Mám z toho dobrý pocit, keď sedím za počítačom, vidím pred sebou tú bielu plochu a začnem písať. Nikdy nemyslím na to, že to niekedy vyjde. Ale ten pocit, že to môžem napísať a že tam môžem dať veci, ktoré sú zo mňa, ktoré cítim a ktoré som prežila, to je strašná sloboda. Oproti tomu robím sociálnu prácu, čiže musím byť tímová hráčka. Písanie je pre mňa strašne oslobodzujúce.
Debutovali ste ako 32-ročná, čo je pomerne neskoro. Aký to bol pocit?
- Zvláštny. Vždy je to zvláštne, lebo keď niečo napíšeš a keď si to naozaj myslíš, to znamená, že nehráš pred sebou žiadnu hru, ani sa nestaviaš do nejakej pozície, vždy dávaš kožu na trh. Aspoň ja tak píšem, srdcom. A zistíš, že mnohí ľudia vidia veci úplne inak. Tak to je, to je život. Občas je to príjemné, občas nepríjemné. Rozhodne je to ísť s kožou na trh.
Hovorí sa, že chcete svojou tvorbou šokovať.
- Áno, ľudia to o mne hovoria. Tiež že som zbytočne drzá. Nie je to však moja ambícia. No na druhej strane si myslím, že netreba veci zjemňovať. Život naozaj nie je veľmi jemný. Pracujem v takých kruhoch, ktoré sú fakt drsné, robiť s „bezďákmi" a počúvať ich príbehy nie je sranda. Keby som napísala všetko, čo som si vypočula za to obdobie, a napísala by som knihu, obvinili by ma z toho, že je to nonsens, preto to ani nenapíšem. Niektoré veci papier neunesie.
Vaším zamestnaním je sociálna práca. Ako ste prišli k tejto voľbe?
- Bavia ma ľudia. Som pozorovateľka - rada sledujem ľudí.
Aká je práca s bezdomovcami?
- Robím v Divadle bez domova. Doteraz som písala scenáre, teraz robím všetko: od organizovania, chystania kostýmov po šepkanie. Sociálne divadlo sa líši od komerčného hlavne v tom, že cieľom nie je ten výsledok na pódiu, ale práca s bezdomovcami. Niekedy skúšame aj rok. Učia sa pracovať s telom, dodržiavať čas, chodiť triezvi. Tá hra, ktorú ukážeme divákom, je len čerešničkou na torte.
Hlásite sa k feminizmu. Ak vás tak označia, je to pre vás lichôtka?
- Pre mňa to je naozaj pocta. Keď som sa prvýkrát dozvedela o feministkách, uvedomila som si, že vybojovali volebné právo, aby sme mohli študovať, aby sme sa mohli slobodne hýbať po meste, aby sme nemuseli celý deň tvrdnúť doma a starať sa o deti a čakať na muža, kým ti dá výplatu. To sú také práva, ktoré nám veľmi skvalitnili život. A tie ženy boli častokrát väznené, strieľalo sa do nich, umreli v absolútnej chudobe, pľuli na ne, mali ťažký život, no napriek tomu to vybojovali. A môžeme voliť a byť volené. Keď mňa označili za feministku, povedala som si, že fíha, ďakujem, patriť k takýmto bojovníčkam, klobúk dole.
A čo je úlohou feministiek dnes, keď sú už tieto práva vybojované?
- Dohliadať na to, aby neboli vzaté späť.
Také niečo podľa vás hrozí?
- Myslím si, že vždy to hrozí. Keby sa napríklad zmenila politická garnitúra, nastolil by sa klérofašizmus, tak by sa to mohlo zmeniť. Politika mení rôzne veci. Ale feministky teraz poukazujú aj na iné veci, ktoré sa dejú. Stále tu existuje domáce násilie, ženy na tých istých pozíciách zarábajú menej ako muži, do niektorých pozícii sa veľmi ťažko dostávajú. Niektoré ženy na svete sú stále obrezávané. Keď sa napríklad v Indii zistí, že žena čaká dievčatko, pošlú ju na potrat, sú zabíjané. Napriek tomu, že sme populácia s nadpolovičnou ženskou väčšinou, neparticipujeme na moci, tak ako by sme mali.
Existuje vôbec ženská literatúra?
- Niektorí spisovatelia hovoria, že neexistuje. Vraj je len dobrá a zlá, ale nie je to pravda. Každý píše cez svoju matricu, cez svoje oči. A môj život je iný ako život muža. Keď ide muž večer po parku, nehrozí mu, že ho znásilnia. Ale ženám áno. Mnohé ženy majú skúsenosti, ktoré sú neprenosné.
Koho čítate vy?
- Priznám sa, slovenskú literatúru veľmi nečítam. Mám veľmi málo času, pretože mám dvojročnú dcérku. Moja obľúbená autorka je Virginia Woolfová. Z našich mám rada Janu Juráňovú a Timravu.
Živíte sa písaním?
- To sa nedá, na Slovensku je primalý trh. Musela by som písať mainstream a to potom klesá kvalita. To by bolo o remesle a to nie je môj cieľ.
PROFIL
Narodila sa v roku 1969 v Košiciach
Vyštudovala sociálnu prácu
Pôsobí v ženskej mimovládnej organizácii
Publikovala časopisecky, v literárnej súťaži Poviedka 2001 získala cenu InZine
Debutovala knihou Neverné ženy neznášajú vajíčka, ktoré vydalo záujmové združenie žien Aspekt
Diela: Obyčajný mŕtvy otec, Travesty šou, Žena zo sekáča
Žije v Bratislave, kde sa stará o bezdomovcov
"Píšem srdcom, nehrám sa na nič, idem s kožou na trh."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
