tlačovej správe, venovanej najnovším objavom, ktoré urobil vesmírny teleskop Chandra. Naším vesmírnym domovom je Slnečná sústava, ktorej dominuje Slnko. Slnko je podľa astronómov vcelku priemerná hviezda a jeho podrobné štúdium môže priniesť mnoho poznatkov o štruktúre a evolúcii iných hviezd. Veľkou neznámou pre vedcov je však to, ako vlastne Slnko "pracuje", teda ako produkuje energiu, ktorú z nášho pohľadu môžeme spokojne nazvať životodarnou. Povedané presnejšie, problém predstavuje spôsob, akým "tečie" energia z jadra Slnka (tam je energia produkovaná jadrovou fúziou) na jeho povrch. Pri regulovaní množstva energie, ktoré sa z jadra dostáva na povrch, hrajú významnú úlohu atómy neónu, uhlíka, dusíka a kyslíka. Charakter prenosu tepla na povrch sa dramaticky mení približne 200 000 kilometrov pod povrchom Slnka, kde sa difúzia tepla mení na konvektívny prenos energie, teda na prenos tepla prúdením. V tejto oblasti dochádza k turbulentnému valcovitému pohybu horúcej plazmy, ktorý pripomína pohyb nestabilného vzduchu v búrkovej oblasti. Tento turbulentný plyn zohráva veľmi dôležitú úlohu, pretože temer všetka energia, emitovaná z povrchu Slnka, sa tam dostáva prostredníctvom prúdením. Poloha tejto turbulentnej oblasti, nazývanej konvektívna zóna, bola pomerne presne stanovená zo štúdia oscilácií na povrchu Slnka. Táto metóda sa nazýva helioseizmológia a je analógiou metódy, ktorá umožňuje študovať vnútro Zeme pomocou oscilácií jej povrchu. Polohu konvektívnej zóny však možno s rovnakou presnosťou stanoviť z teoretických výpočtov, ktoré sú okrem iného založené na relatívnom množstve neónu v porovnaní s množstvom kyslíka. Problém je ale v tom, že spomenuté metódy vedú k rozdielnym výsledkom. Už viacerí vedci však navrhli, že tento paradox by sa dal vyriešiť, keby sme predpokladali, že Slnko v skutočnosti obsahuje tri razy viac neónu než je v súčasnosti akceptovaná hodnota. Táto hodnota je založená na nepriamych odhadoch, pretože neón nevyžaruje pri relatívnej chladnej teplote povrchu Slnka (6 000 oC) na optických vlnových dĺžkach žiadne charakteristické žiarenie. Plyn, zohriaty na niekoľko miliónov stupňov, však produkuje výrazný neónový signál v röntgenovej oblasti. Takýto plyn vytvára hornú atmosféru (korónu) Slnka a jemu podobných hviezd. Štúdium solárnej koróny v röntgenovej oblasti by umožnilo rozriešiť spomenutý paradox. Teleskop Chandra však nemôže študovať slnečnú korónu, pretože by ho intenzívne slnečné žiarenie takpovediac spálilo. Americkí vedci Jeremy Drake a Paola Testaová preto prišli s nápadom, aby sa pomocou teleskopu Chandra zistil podiel neónu v 21 hviezdach, podobných Slnku. Tieto hviezdy sú od nás vzdialené od 4,2 svetelného roka do 440 svetelných rokov. Merania boli vykonávané v období od 17. septembra 1999 do 15. augusta 2002 , pričom celková doba pozorovaní bola 485 hodín. Vyhodnotenie meraní prinieslo prekvapenie: Pozorované hviezdy obsahujú približne tri razy toľko neónu (v porovnaní s kyslíkom) než je hodnota, doteraz akceptovaná pre Slnko. Je teda temer isté, že Slnko obsahuje tri razy viac neónu než sa doteraz myslelo a paradox je vyriešený. "Buď má Slnko svoje vrtochy medzi svojimi hviezdnymi susedmi, alebo obsahuje oveľa viac neónu, než si myslíme," povedala Testaová.
Možno ešte spomenúť, že vesmírny teleskop Chandra je pomenovaný po svetoznámom indicko-americkom astrofyzikovi Subrahmanyanovi Chandrasekharovi, ktorý žil v rokoch 1910 až 1995 a ktorý významnou mierou prispel k teóriám vývoja hviezd, atmosféry hviezd a všeobecnej teórii relativity. Teleskop Chandra, ktorý je väčší ako známy Hubblov vesmírny teleskop, bol do vesmíru vynesený raketoplánom Columbia v roku 1999 (Columbia v roku 2003 havarovala). Vesmírny teleskop Chandra je najväčším telesom, aké kedy do vesmíru vyniesol americký raketoplán.
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
