vojny, vyšiel dvojjazyčný sprievodca, zároveň čítanka Košice boli európskym mestom. Michael Okroy, histórik z Wuppertalu, sa podujal takto skúmať podiel Židov na histórii i súčasnej podobe druhého najväčšieho slovenského mesta a v jednej kapitole aj Prešova, medzičasom partnerského mesta Remscheidu v susedstve Wuppertalu. Titul cituje maďarského spisovateľa, košického rodáka Sándora Máraia v jednom z posledných listov napísaných v americkom exile.
Prvý záznam o Židoch v Košiciach pochádza síce z r. 1484, jednako ešte r. 1765 mestská rada zakázala židom nocovať v meste. Od Jozefa II. dostali síce náboženskú slobodu, cisár zároveň oklieštil samosprávu židovských obcí a možnosť pôsobiť v hospodárskom živote. Židia jednako prichádzali do mesta, za revolúcie 1848 sa vo všeobecnosti prejavili ako horliví uhorskí, totiž maďarskí vlastenci. Zrovnoprávnenia sa dočkali až r. 1867, keď došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Rok nato sa uhorské židovstvo na kongrese rozdelilo na neológov (k nim sa hlásila väčšina Židov v meste) a ortodoxných, ponajviac prišelcov z vidieka, ktorí časom nadobudli početnú prevahu. Okolo r. 1910 tvorili židia pätnásť percent Košičanov, vyše sto ich padlo za prvej svetovej vojny.
Židovský život sa diferencoval najmä v prvých rokoch ČSR (ktorú inak väčšina odmietala). Vznikla politická strana, spolky a organizácie, vydávali vlastnú tlač, na Puškinovej ulici postavili ortodoxní veľkú synagógu. Dejiny Židov sa odvíjali v oboch mestách vcelku zhodne, a to až do vypuknutia druhej svetovej vojny. Na Slovensku rasové zákony promptne obmedzili ich podiel na hospodárskom živote na šesť percent, práve v Prešove ako prvom meste na Slovensku zaviedli drastické antisemitské opatrenia: najprv označenie páskou na ramene, potom potupnou hviezdou, vysťahovanie z bytov na Hlavnej ulici, zabavovanie majetku. V marci 1942 stade odchádzal prvý, dievčenský transport do Ovienčimu, po ňom ďalšie.
Maďarsko, ku ktorému pripadli Košice (vodcu Horthyho prevažná väčšina vítala s jasotom ako osloboditeľa), sa dlho považovalo za relatívne spoľahlivé útočisko, hoci sa tunajšie rasové zákony takisto inšpirovali norimberským vzorom. Židovskí obchodníci prišli síce o živnostenské listy, ale deportácie do koncentrákov (organizoval ich samotný A. Eichmann) sa začali až na jar 1944, keď Horthyho na čele štátu nahradil fanatický nacista Sálassy. Ak sa podľa Okroyových poznatkov stavalo obyvateľstvo tu i tam k deportáciám r. 1942 ľahostajne, na konci vojny, keď odvážali posledných Židov, sa už zďaleka nie ojedinelo prejavila ochota pomôcť, poskytnúť úkryt.
Po vojne sa väčšina tých, čo prežili, pobrala ďalej, do Izraela a USA. Nová moc, ktorá mohla spoľahlivo budovať na tradičnom antisemitizme, znárodnila synagógu na Puškinovej (späť ju obec dostala až r. 1989), zo synagógy na Moyzesovej sa r. 1960 stal Dom umenia.
Texty v literárnej miniantológii, ktorá dopĺňa dejiny Židovskej komunity, sa dotýkajú histórie Židov či vôbec východu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, Košíc i Prešova. S výnimkou Uhorského Simplicissima z čias baroka spočíva ťažisko na autoroch 20. storočia, vybraných podľa nejasných kritérií. Úvaha J. Rotha sa venuje židovskému údelu všeobecne, I. Olbracht i F. Beer zas židom na predvojnovej Podkarpatskej Rusi, ľavicový reportér E. E. Kisch podáva autentické svedectvo o atmosfére Košíc v 20. rokoch. Spomienkový žáner je okrem S. Máraia zastúpený českým germanistom, rodákom z Oravy, E. Goldstückerom. Dokumentárnu hodnotu má úryvok z románu O. Rácza zo 60. rokov lokalizovaného do vojnových Košíc, súčasnú literatúru reprezentuje poviedka D. Šimka zo Švajčiarska a meditatívna úvaha S. Rakúsa o potulkách nočným mestom. Rakúšan K.-M. Gauss zaznamenal dojmy z prešovskej synagógy pôvodne v knihe so sľubným názvom Jedáci psov zo Svinie. Nemálo autorov tu však chýba, napríklad H. Zelinová či J. Bodnárová.
"Na náhrobkoch a múroch sa v najnovšom čase množia antisemitské nápisy," konštatuje sa v prehľade dejín košickej židovskej komunity. Údaj z r. 2003 konkretizuje: "Za jednu noc je na židovskom cintoríne na Rastislavovej ulici pováľaných 163 náhrobkov a viacero hrobov zhanobených." Hoci usvedčení páchatelia boli maloletí, neznamená to, že by sa takéto činy mali bagatelizovať, brať na ľahkú váhu. Zrejme nie iba nemeckému historikovi chýba v našich krajoch úsilie pátrať po koreňoch antisemitizmu, ktorý tu a tam prejavuje pozoruhodnú životaschopnosť.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
