ako v Bratislave. Keďže na tejto strane približujeme minulosť vrátime sa do 19. storočia - aké boli vtedy platy vo verejnej správe na východnom Slovensku?
Tak ako aj inde v Uhorsku, boli stanovené podľa mestských a obecných štatútov. Tie zaviedli do praxe po úprave organizácie verejnej správy a súdnictva po roku 1867 po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Vo veľkých obciach Zemplínskej župy obecných a obvodných notárov volili doživotne s platom, ktorý určila župa, ale vyplácala ho obec príslušného obvodu. Obvodný notár dostával ročne 315 zlatých, podnotár 223 zlatých. Obecné štatúty určovali základný plat richtárovi 80 zlatých, podrichtárovi, ktorý bol súčasne aj pokladníkom, 120 zlatých, obecnému tútorovi 75, obvodnému lekárovi 180, pôrodnej babici 40 zlatých, nočnému strážnikovi tak, ako v mestách 35 zlatých, policajtovi 120 zlatých. Vtedy existovali aj služobné cesty do iného chotára. Ak vybavovali predstavitelia obcí a miest služobné povinnosti v inom chotári, mali nárok na denný prídavok. Vtedy sa zrodila "diéta", ktorá pretrvala do súčasnosti, ibaže v inom poňatí a iných hodnotách. Richtári a podrichtári za jedno vybavovanie v obci dostali popri plate 50 grajciarov, mimo obce až jednu zlatku diéty. Mali zaručený riadny plat tak, ako aj notári, lekári, pomocný personál a služobníctvo v obci. Dočasne zvolení zástupcovia do obecného zastupiteľstva dostávali iba čestné odmeny. Komisie, ktoré zriaďovali pri obecných zastupiteľstvách, nedostávali nič, aj keď bola ich činnosť pre prospech obcí rozsiahla.
V 16. a 17. storočí bol vo vyplácaní miezd ustálený poriadok, či to bolo v peniazoch alebo v naturáliách. Zvyčajne ho určovali zemepáni, a to podľa toho, čo pestovali roľníci na ich zemepánskych poliach. K povinnostiam obyvateľov okolitých obcí patrili peňažné a naturálne dávky, ktoré odovzdávali v apríli na Juraja, v septembri na Michala a na Vianoce. V okolí Trebišova a Sečoviec mali obyvatelia povinnosť kupovať aj zemepánske víno. Čapovali ho zvyčajne richtári. Napr. v Zemplínskom Hradišti mohli kupovať víno iba v zemepánskej krčme, v ktorej ho čapovali dvaja richtári. Niekde platili obyvatelia za to, že pásli dobytok na panských pastviskách. Platili za používanie pastviska naturáliami. k pásli svine na žaluďoch v panských lesoch, v jeseni musela každá sedliacka domácnosť, aj želiarska, ak chovala ošípané, odovzdať po 5 hlávok kapusty. Na Veľkú noc vajcia, chleby a spoločne ako obec jedno jahňa. tam, kde boli rybníka ako na Zemplíne, lovili ryby po povolení pána, za ktoré mu ročne dávali jeden okov rýb - číkov. Kde boli vinice, tam platili daň vo forme vopred dohodnutej práce. zemepáni si týmito dômyselnými predpismi zabezpečili zásobovanie potravinami a poľnohospodárskymi plodinami.
Vráťme sa opäť do 19. storočia. Vtedy boli mzdy viacmenej ustálené a v určitých rozpätiach. Na stavbách boli v lete nižšie a v zime vyššie. V roku 1849 dostávali murári a stavební robotníci dennú mzdu. Na Spiši mal vtedy murársky majster 1 zlatku 30 grajciarov, tak isto tesársky majster, palier 1 zlatku a 6 grajciarov, murársky a tesársky tovariš 1 zlatku, k tomu raňajky aj olovrant. Miešač malty dostal za deň 36 grajciarov a stravu, pomocný robotník na stavbe 30 grajciarov, ak to bola žena, 24 grajciarov.
Ceny potravín sa pohybovali podľa úrody, dopytu, konkurencie. Niektoré mestá ako Prešov, Levoča aj Košice sa často dostávali do sporu s mäsiarmi, ktorí sa limitovaním cien cítili ukrátení. Nielen počas rokov neúrody, ale aj pri iných mimoriadnych udalostiach sa ceny potravín niekoľkonásobne zvyšovali. V júli r. 1848, keď maďarské bankovky stratili platnosť, odrazu vyskočili ceny mäsa, lebo mäsiarom nikto nechcel predať dobytok za peniaze. Vtedy stúpli aj ceny obilia, zdražel chlieb i pečivo. Napríklad biely pšeničný chlieb stál 12 grajciarov, tiež čierny tzv. ženský chlieb. Žemľa bola o polovicu lacnejšia. V tom istom roku predávali jeden viedenský funt hovädzieho mäsa po 17 grajciarov v Levoči. V Košiciach stála hovädzina 19 grajciarov, lebo mesto limitovalo ceny. Slanina bola za 50 grajciarov a uhorská holba bravčovej masti stála až jednu zlatku 30 grajciarov. O štyridsať rokov neskôr stála masť 65 - 68 grajciarov, pričom údená varená šunka za 1,20 zlatky bola lacnejšia ako saláma, ktorá stála rovné dve zlatky. Pred prvou svetovou vojnou pýtali za vykŕmenú kačku 1,80 koruny a za sliepku 1,60. Prasa stalo 2 - 5 korún, 1 liter mlieka 20 halierov. Pomer koruny a zlatky bol 2:1, čiže 2 koruny za zlatku. Dom na košickom námestí sa dal kúpiť za 4 - 4 500 zlatých. Nuž, čo vy na to?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
