Halušky. Najslovenskejšie zo slovenských jedál, najúžasnejšia z úžasných poživatín, najkontroverznejší z kontroverzných produktov.
Polovica cudzincov odchádza zhrozene od stola, druhá polovica zo slušnosti doje aspoň polovicu. Viem, budete oponovať, že im naozaj chutilo, ale... Keď prídu domov, ktorý z nich si ich urobí doma ako príjemnú spomienku? Prdlajs, nikto. A žeby kvôli tomu navštívil vychýrenú slovenskú rešaturáciu, som tiež nezaznamenal, a to nielen preto, že som o žiadnej vychýrenej nepočul. Ja keď sa vrátim zo Španielska, hneď si vyskúšam domáce gaspacho, keď prídem z Talianska, okamžite si pripomeniem slastné chvíle teľacím v prvej talianskej reštaurácii.
Nie, nie, mizivé nadšenie cudzincov má iné pozadie. Po prvé, halušky cudzincom nechutia, lebo ich k nim nič neviaže. Jedia ich prvý raz, a tak to aj často naveky zostane. Naopak, pre našinca sú halušky nielen jedlo, ale najmä spomienky. Halušky sú chuť detstva, vôňa domova, závan bezstarostnosti. Pripomenutie opakovaných chvíľ radosti, pohody a nenapodobiteľnej chuti.
Po druhé, milujem mäso na všetky spôsoby, ale len zriedka pri ňom mám ten dokonalý pocit blaha, aký zažívam pri konzumácii halušiek. Vibruje vo mne a ja pradiem ako mačka, neustále mľaskajúc a znovu a znovu si pripomínajúc báječnú kombináciu štyroch surovín a jedného dochucovadla.
Bože, veď je to na zbláznenie, že mi stačí tak málo. Zemiaky, múka, maslo, tvaroh a soľ. Tak ich milujem najviac na svete. Nie s bryndzou, nie so slaninkou. Zemiaky, múka, maslo, tvaroh, soľ. Robil som si ich stokrát a vždy chutili trochu inak a vždy chutili rovnako. Strúham zemiačiky, prisypujem múku, sádžem haluštičky, rozpúšťam masielko, sypem soľ, vmiešavam tvaroh. Maznám sa s nimi, musím dávať obrovský pozor, aby zemiakov nebolo viac ako múky, aby masla nebolo viac ako tvarohu, aby sa príliš nerozvarili, aby sa príliš nerozpadali, aby priveľmi nestuhli, aby priveľmi nezmľandraveli. Aby sa zmiešali navzájom v radostnom tanci v očakávaní ošiaľu, haluškového bungee jumpingu, aby sa spojili v úprimnom slastnom bozku, ktorý vyústi v erotický sklz dolu dutinami.
A ja len hlcem celé kopy, odhadzujem úzku vidličku, ktorá ma znervózňuje a veľkou lyžicou hádžem halušky do seba, neprežúvam, lebo sa to nesmie, hmota musí vyplniť celé vnútro a každý nerv, každé zmyslové centrum sa nedočkavo trasie pred očakávaným stretom.
A potom ležím, fučím a vychutnávam slastné pocity.
To len aby ste vedeli, čo chýba haluškám v reštaurácii.
Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
