spotrebovali viac ako tri milióny litrov vody. Plochu s rozlohou 460 štandardných futbalových ihrísk pomáhali hasiť letecké zložky, dobrovoľní hasiči a brigádnici.
Od soboty do nedele vyliali lietadlá na najrozsiahlešie požiarovisko v Tatrách dovedna 250 000 litrov vody. To je bilancia dvoch leteckých spoločnosti ktoré sa podieľali na hasení požiaru vo Vysokých Tatrách.
Garantom Leteckej Požiarnej Služby je košická spoločnosť Aero Servis, a.s. , ktorá si privolala k spolupráci dve lietadlá z Nitry. Z-137 Agroturbo, ľudovo nazývané Turbočmeliaky, boli celé dni vo vzduchu. "Ešte máme problémy na severe a západe," informoval nás riaditeľ Aero Servisu Štefan Sanislo, keď sme v nedeľu doobeda zisťovali momentálny stav. V pondelok sa situácia po výdatnom daždi síce stabilizovala, no už večer pred tým sa podarilo dostať oheň pod kontrolu. Za obrovského úsilia a spolupráce všetkých zložiek.
V utorok však ranný letecký monitoring zistil osem dymiacich ložísk. Slnko a silnejúci vietor hrozili rozdúchavaním ďalších plameňov. Našťastie sa približne 90 hasičom s lesníkmi podarilo zlikvidovať ich. Mimoriadnu situáciu, ktorú
vyhlásili v sobotu, odvolali až v stredu popoludní. Rozhodol o tom krízový štáb pod vedením prednostu Obvodného úradu v Poprade Milana Barana.
Na hranici inferna
"Letel som tam ako prvý a urobil som prvý deň osem letov. To bolo v sobotu a v nedeľu už bolo na mieste hotové peklo. Nalietali sme od rána do večera osem hodín. Bolo by ich aj viac, ale máme zdravotné normy, ktoré nesmieme prekročiť. Maximálne môžeme za deň nalietať osem hodín a v službe môžeme byť maximálne 12 hodín, nie dlhšie. Každý z nás urobil zhruba 50 letov za tie dva dni," rozpráva pilot Rudolf Tarasovič už v pohodlí kancelárie Aero Servisu.
Do utorka boli lietadlá v pohotovosti v Poprade. "Donedávna sa poniektorí pozerali na úlohu Turbočmeliakov pri hasení cez prsty. Čo už zmôže taký čmeliačik, mysleli si. Ale my sme dokázali, že naša prítomnosť má opodstatnenie. Ide o stroje českej výroby, s ktorými robíme aj postrekové práce, toto je novší typ. Pojme až 1200 litrov vody do nádrže a má silnejší motor aj výkon. Nemusí ho obsluhovať toľko ľudí. A v niečom má aj výhody oproti vrtuľníku," hovorí pilot.
Lietanie nad horúcim infernom nie je nijaká hračka. Napokon na celom Slovensku sú iba piati letci, ktorí niečo podobné dokážu. Rudolf Tarasovič je jedným z nich. "Aby bolo hasenie dostatočne účinné odhadzujeme vodu nad vrcholkami stromov. Musíme sa však vyhýbať dymu, lebo je tam veľké nebezpečenstvo, že dôjde k nejakej tragédii. Vždy máme preto presne rozdelené sektory na území, v ktorom sa pohybujeme. Základom je nepustiť oheň ďalej a zabrániť jeho šíreniu. Ďalšia vec je, že nechodíme do jadra požiaru, to sa nedá. Keď sme trebárs štyria, všetci presne vieme na ktoré miesto hádžeme vodu. Keď robíme každý na vlastnú päsť, potom je ten efekt menší, ako keď hádžeme postupne. Vtedy vieme zmočiť požiar tak, že sa nešíri. Boli prípady ako napríklad na Jakubkovej lúke, strážili sme práve tú stranu. A oheň skutočne preskočil zjazdovku a začal horieť na druhej strane. My vieme dobre lokalizovať práve okraje požiaru. Zhora vidíme presne ako sa to šíri. V tom je naša výhoda, že vidíme kde je to kritické," dopĺňa Tarasovič.
Jeho kolega Dušan Šamko sa k letcom pridal v nedeľu kedy sa situácia mimoriadne zdramatizovala. Odvolali ho z dovolenky v Bojniciach. "Zavolali mi, že kolegovia majú už nalietané zdravotné normy a musím prísť. Spočiatku to vyzeralo, že napokon ani nebudem musieť letieť, ale v nedeľu doobeda som už štartoval," hovorí tento majster v leteckej akrobacii.
Hasenie požiaru zhora si vyžaduje skutočne veľkú dávku odvahy a leteckého kumštu. "Ste vlastne neustále v turbolentnom prostredí. Sú tam vysoké teploty a tým pádom prúdia všelijaké víry. Človek s tým musí rátať aby ho to neprekvapilo. Aeroplán spotrebuje hromadu kyslíka, oheň ho spotrebuje tiež. Pri nedostatku kyslíka motor stráca na výkone. A pri tom všetkom máte ešte v kabíne okolo 40 stupňov. Vozili sme teraz vodu až do výšky 1 150 metrov. Letím v úplne malej rýchlosti tesne na klapkách, aby som zvýšil vztlak, lebo čím pomalšie letím, tým lepšie sa viem trafiť. A čo je lepšie, tá voda sa neroztiahne na veľkú plochu ako keby som to odhodil vo veľkej rýchlosti a voda sa rozprskne. Keď spadne do ohňa naraz tona vody, to už je sila," opisuje spôsob hasenia Dušan Šamko.
Každý z letov k požiaru trval iba niekoľko minút. Spustiť vodu a potom opäť pristávanie na popradskom letisku, kde už hasiči s leteckými technikmi súbežne čerpali do stroja vodu aj pohonné hmoty. O chvíľu stroj štartuje opäť. Zásobník Čmeliaka pojme 1 200 litrov, je to presne rovnaká váha ako váži samotné lietadlo. Priemerne počas dvoch dní urobil každý z pilotov okolo 45 vzletov.
Aká je vôbec bezpečná výška aby nehrozil lietadlu pád? "Čím bezpečnejšia je výška, tým je menšia účinnosť zásahu. Musíme často riskovať. Určite to nemôže robiť začiatočník, ale len vylietaný pilot. Preto je nás tak málo," konštatuje Šamko. Objaví sa občas aj strach? "Sú situácie, keď človeku od strachu stiahne aj šnúrky od topánok. Ale o tých by som nechcel rozprávať," smeje sa.
Svoj krst ohňom si Aero Servis odkrútil v roku 2001 v Hrabušiciach v Slovenskom Raji pri obrovskom lesnom požiari. "Tam sme si overili všetky postupy. Toto je to náš štvrtý požiar, kde sme sa aktívne zúčastnili. Ideme vždy na výzvu. Hrabušice sme však robili na vlastné náklady, bez nároku na mzdu. Chceli sme sa presadiť, ukázať, že naše lietadlá sú schopné takúto činnosť robiť. Začiatky boli také, že ani piloti vrtuľníkov nás veľmi neuznávali. Mali reči, že vy postrekujete dym a my ideme hasiť. Takéto si už dnes nedovolia," hovorí Štefan Sanislo.
Monitorovanie požiarov nad územím Slovenska sa začalo vlastne po Hrabušickom požiari. Nariadilo ho Ministerstvo pôdohospodárstva a Ministerstvo vnútra SR. V období sucha sa robia prelety každý deň a vlastne sa využíva každé letové počasie na monitorovanie lesných požiarov. Samozrejme je čo monitorovať hlavne v jarnom období pri vypaľovaní trávy a v horúcom letnom období počas sucha. Územie si rozdelili dve spoločnosti z Nitry a Košíc. Od Sliača, cez Nízke a Vysoké Tatry až po Ukrajinu monitoruje Aero Servis Košice, ktorí sú garantom Leteckej Požiarnej Služby na Slovensku.
Jeden z takýchto monitorovacích letov sme absolvovali s Dušanom Šamkom iba pár dní pred požiarom v Tatrách. Nad územím, ktoré minuloročnú jeseň postihla kalamita sa nám vtedy naskytol fascinujúci pohľad. Zhora pripomínal obrie mikádo, rozsypané na obrovskej ploche. Niekde sa sivá bezútešná plocha končila až pri pásme kosodreviny. Budovy zotavovní a hotelov, kedysi utopené v zeleni, smutne trčali uprostred splanírovaných plôch. Bizarný pohľad. Ako na stavenisku nového sídliska kde ešte nestihli nasadiť stromy. "Potrvá to roky, kým sa Tatry opäť ponoria do zelene. Vlastne to ani nie stavenisko, toto je hotové požiarisko. Pováľané zoschnuté kmene stromov si o to priam koledujú," pomyslela som si vtedy. "Teraz je dobre, lebo bolo vlhko, ale čo prídu suchá," poznamenal pri našej ceste Dušan Šamko. Netušil ako rýchlo sa jeho pochybnosti naplnia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
