Hivešová-Šilanová. Pôvodom Bratislavčanka, ktorá však za hlasom svojho srdca pricestovala na východ našej republiky, aby tu do jej života osudovo zasiahli Rómovia. Tým zasvätila najväčšiu časť svojho života. A to aj napriek tomu, že predtým o nich nič nevedela, nepoznala ich mentalitu, ani históriu. K pomoci tejto menšine ju však, ako sama tvrdí, primala nespravodlivosť. A tak už desiatky rokov bojuje za ľudské práva a zasadzuje sa proti diskriminácii.

"V podstate som mala tri životy - súkromný, literárny, ktorý už upadol do zabudnutia, a rómsky," hovorí zadumane pani Daniela, ktorá písala básne, prózu a scenáre, robila divadlo, odjakživa sa zasadzovala za práva menšín, organizovala humanitárne podujatia, založila prvý parlament detí na Slovensku... Menovať veci, pri zrode ktorých stála, by sa dalo nekonečne dlho. A aj tak by sme dozaista na niečo zabudli.

Talent organizovať iných sa v nej prebudil už veľmi skoro. Na strednej škole začala so spolužiačkami robiť divadlo a stala sa z nej avandgardná bojovníčka. "Bojovala som za ľudské práva a za práva všetkých utláčaných - či to boli študenti, ktorí chceli vykrikovať v noci, či ľudia, ktorí chceli na ulici oslavovať."

Skoro sa začala venovať ľúbostnej poézii, próze pre deti, neskôr ju fascinovali sociálne témy sveta, čo vyústilo aj do organizovania pochodov mieru. "Tieto pochody som robila. No prvých májov som sa nezúčastňovala. Bola som rebel. Aj teraz som. Je to moja podstata."

Vážne problémy s bývalým režimom sa jej však, našťastie, akosi vyhli. "Čo ma už vtedy, ale aj teraz veľmi hnevalo, bol fakt, že sa všetko robí ´hore´. Vy dostanete maximálne správu na pripomienkovanie, ale pripomienkovať to môžete maximálne do včera večera. Zavolajú vám, myslíte si, že môžete niečo zmeniť, ale je to omyl. A toto sa od minulého režimu vôbec nezmenilo."

Na východ republiky pritiahlo mladú Danielu, dovtedy vernú Bratislavčanku, divadlo a... láska. "Divadlo, ktoré sme v Bratislave robili, ma zaviedlo na Akademický Prešov. Vtedy som bola vysokoškoláčka. A ako to má byť, zaľúbila som sa do porotcu, dokonca do režiséra operiet. Hotová telenovela," smeje sa D. Hivešová-Šilanová, do života ktorej však vtedy režisér operiet akosi nepasoval. "K avandgardnej rebelke by pasoval ešte nejaký ten muzikálový režisér, alebo keby robil nejaký underground, ale opereťák? No my sme sa vzácne doplnili. Ja som ho tlačila do modernejších vecí a on mi zas vysvetlil, že to nie je až také hlúpe, pretože opereta bola v istom období avandgardou. Tak sme si našli na tom to pozitívne (smiech)."

Hoci ešte v tom období chcela byť mladá Daniela režisérkou, spisovateľkou alebo divadelníčkou, jej prvým zamestnaním boli prešovské Závody priemyselnej automatizácie. "Práve tam som sa zoznámila s Rómami. Urobili sme si tam prvé Divadielko cigánskej poézie, hudby a tanca, ktoré ´gádžom´ prezentovali ich kultúru. Chodievali sme aj na súťaže, kde sme vždy niečo vyhrali. To bol môj prvý kontakt s touto menšinou."

Začiatky v Prešove boli pre Danielu Hivešovú-Šilanovú istým vykúpením z nekonečného množstva aktivít, ktoré rozbehla v Bratislave. No len načas. Už po krátkej chvíli so svojím presťahovaním premiestnila aj svoje aktivity. V Prešove sa tak konal Palmeho pochod mieru, mládežnické plesy, majálesy, ktorým nechýbala pravá dedinská atmosféra s kuriatkami, čerstvo nasadenou trávou, trhom... "Všetky akcie som si vlastne preniesla postupne do Prešova a ešte som to rozšírila o spoluprácu s Rómami, o ktorých som v Bratislave nič nevedela. Do tejto problematiky ma vtiahla predovšetkým nespravodlivosť voči nim, nepochopenie i názor Nerómov na Rómov."

Bojovať s rasizmom sa rozhodla po prvých osobných skúsenostiach s ním. "Spomínam si, že sme stáli na stanici v Kysaku, pretože sme cestovali na nejakú súťaž. Boli sme tam ako partia obyčajných ľudí. No v momente, keď nás zbadali, prišli nás legitimovať. Zažila som aj situáciu, keď nás nepustili do reštaurácie. Bolo to strašné. Aj som sa hádala, nič mi to však nepomohlo. A tento postoj som nemohla pochopiť."

Preto sa rozhodla, že urobí všetko preto, aby sa niečo zmenilo na tejto nespravodlivosti, ale aj na samotnom pohľade Rómov na seba samých. Predsudky majú totiž nielen Nerómovia, ale aj samotní Rómovia. "Je ťažké otvorene o sebe povedať, že ste Róm, keď celé desaťročia o sebe čítate, že patríte do skupiny, ktorú treba prevychovať."

Preto boli prvými vecami, ktoré chcela Daniela Hivešová-Šilanová dosiahnuť, národnostné divadlo a noviny. "To sa nám napokon aj podarilo. Máme vlastné divadlo, noviny, konzervatórium. Dúfala som, že hnev bude potlačený takýmito úspechmi."

No v mnohých oblastiach sa problémy ešte viac prehĺbili. "Kým koncom socializmu bolo 320 osád, kde neboli základné veci, ako je napríklad voda, dnes je ich 620. To je strašné. A ešte horšie je, že na to nikto neupozorňuje. Že títo ľudia sú posudzovaní ako ľudia druhej kategórie, ktorým je všetko dobré. Aj to, že im ešte iba budujeme základné veci, ktoré sú pre nás bežné. Možno bolo trošku chybou, že sme pre nich žiadali jazyk a školstvo na úrovni ostatných národností, ale nikto nemyslel na riešenie otázky, ako je ich zamestnanosť..."

Napriek tomu sa teší, že v mysliach mnohých Rómov istá zmena nastala. "Už máme v každej osade rómske združenie. To má svojho lídra, ktorý je schopný napísať projekt," hovorí pani Daniela, ktorá je presvedčená, že Rómovia sú práve v období národného obrodenia. "Musia ešte zistiť, že na to, že sú Rómami, môžu byť verejne hrdí. Práve na to treba školy. No vychovávať treba aj majoritu."

Za jeden z problémov považuje, že je všetko riešené od "zeleného stola". "Nedávno istá konzultantka Fondu sociálneho rozvoja povedala, že našli skvelé riešenie neplatičstva. Zo škôlky idú urobiť azylový dom. Veď to je smiešne. Toto má byť riešením? Niekde ich napchať?"

Hoci niekedy aj ona prepadá pesimizmu, stále má chuť bojovať ďalej. "Musíme búrať stereotypy, ukazovať, že aj medzi Rómami sú kvalitní ľudia, aby Nerómovia videli, že to nie sú len tancujúci a na husliach hrajúci ľudia, ale že dokážu aj iné veci," hovorí pani Daniela miešajúc kávu v šálke a nahlas uvažujúc, čo všetko by ešte chcela urobiť. "Keď sa nad tým zamyslím, čo sme vlastne urobili? Máme divadlo, noviny, ale veľa sa toho nezmenilo. Je to také maličké... Ja stále cítim a myslím globálne. Keby sa nám podarilo aktivizovať ľudí, aby sme nejako reálnejšie vnímali rozdelenie sveta a schopnosť pomáhať si," dodáva nominantka na Nobelovu cenu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.