Slovensku aktívnu činnosť vyvíjalo niekoľko partizánskych skupín - oddielov. Medzi ne patril aj sovietsky partizánsky oddiel "Sergej", ktorý po prekročení rieky San na poľskom území vstúpil 1. augusta 1944 na územie východného Slovenska pri dedine Osadné.
To všetko sa udialo pred pozíciami 2. slovenskej divízie, ktorá v tomto období bola rozmiestnená na východných hraniciach Slovenska. Zo strany tejto divízie nič partizánov neohrozovalo. Už v prvých dňoch sa utužovali vzájomné vzťahy. Vojaci neznepokojovali partizánov, ani oni ich. O celom presune bol dobre informovaný plukovník Jozef Husár a jeho štáb.
Po utáborení začali sa prvé deštrukčné akcie partizánov na železničnom úseku Medzilaborce - Humenné. Hlavné sily partizánskeho oddielu "Sergej" mali však namierené na krakovské operačné nástupište, na oblasť činnosti, ktorú prikázalo velenie Hlavného štábu partizánskeho hnutia v júli 1944. Zhadzovanie výsadkárov a nákladu so zbraňami neušlo pozornosti nepriateľa. Stále rastúci počet diverzií a prepadov, ako aj samotná prítomnosť sovietskych partizánov v tyle frontu /blízko operoval aj partizánsky oddiel majora Šukajeva/, to všetko znepokojovalo nemecké velenie. O tom všetkom sa zakrátko dozvedeli partizáni neobvyklým spôsobom. V jeden podvečer v prvých augustových dňoch oznámila spojka veliteľovi oddielu podplukovníkovi N. A. Prokopjukovi príchod slovenského dôstojníka z 2. divízie, ktorým bol poručík Jozef Popol. Po príchode k partizánom štábu doniesol so sebou fotografickú mapu, na ktorej im vysvetlil, kde velenie divízie na základe rozkazu sústreďuje svoje sily na postavenia sovietskych partizánov v Karpatoch. V rozkaze nemeckého velenia sa žiada, aby divízia začala protipartizánsku výpravu. Spomínaný slovenský dôstojník od partizánov žiadal, aby na mape vyznačili svoje postavenia pre prípad, keď by divízia musela "prečesávať" terén od partizánov. "Ak bude divízia k tomu prinútená", podčiarkol dôstojník, "my v ten deň prídeme k vám zahrať si šachy", žartovne poznamenal.
K "prečesávaniu" terénu divíziou však nedošlo. Táto skoro žartovná príhoda poslúžila ako východiskový bod k vzájomnému pochopeniu vtedy už dozrievajúceho povstania na Slovensku, ktoré o niekoľko týždňov vypuklo. 10. augusta 1944 opustil obranu v Karpatoch 4. slovenský pluk, ktorý sa mal priblížiť k partizánom. Plukovník J. Husár odišiel do Sabinova k plukovníkovi Markusovi a nevrátil sa.
V druhej polovici augusta partizánskemu oddielu "Sergej" padla do pozornosti nemecká tanková armáda, ktorá sa začala preskupovať v Karpatoch. Velenie tejto armády prevzal generál G. Heinrici, ktorý na tomto poste vymenil veliteľa gen. Rausa. Oddiel partizánov celý čas sledoval presun tejto tankovej armády.
Vráťme sa ale na krátko ešte na obdobie pred príchodom partizánskeho oddielu "Sergej" na východné Slovensko cez Lupkovský priesmyk. Okrem už spomínaného Osadného partizáni prechádzali ďalšími dedinami - Vyšná a Nižná Jablonka, Zubné, Hostovice a ďalšie. Všade ich vítali miestni obyvatelia, ktorí domov vyšli na ulicu. Z dvorov vychádzali i muži s puškami a pridávali sa k pochodujúcim partizánom. Boli to všetko vojaci 2. slovenskej divízie, ktorých bolo okolo 400. Z miestnych dedín Osadné, Pčolinné a Čukalovce sa pripojilo 180 obyvateľov. Z vojakov východoslovenských divízií sa potom vytvorila samostatná vojensko-partizánska brigáda Kriváň, ktorá úzko spolupracovala s partizánmi oddielu - brigády Sergej. Na čele slovenských oddielov boli dôstojníci por. Šimák, por. Feyer a por. Rempaský. Partizánskemu oddielu s delostrelectvom velil kapitán Jozef Tabiš.
Obyvateľstvo spomínaných obcí spolupracovalo s partizánmi a dokonca z jednej dediny veliteľovi N. A. Prokopjukovi darovali občania pekného koňa, ktorý dostal meno Bajkal a Prokopjuk ho potom používal pri bojových akciách.
Nemecké velenie vedelo o pôsobnosti partizánskeho oddielu "Sergej", neustále ho prenasledovalo a podnikalo proti nemu bojové výpady. Neprešiel takmer ani deň, aby nedošlo k bojovému stretu medzi nimi v tomto partizánskom kraji. Takto došlo aj k bojovej akcii pri Snine, kde sa partizáni stretli s prvou nemeckou rotou 538. ženijného práporu, 1. tankovej brigády, ktorá mala obnoviť rozrušené cestné mosty na tomto úseku. Počas tvrdého boja partizáni túto rotu rozbili. Čoskoro na toto miesto vyslali Nemci agitačnú brigádu. Pozostávala z troch áut agitátorov, ktorí boli pod ochranou 28 esesákov s troma guľometmi MG-34. Títo agitátori zúrivo vyzývali občanov na boj proti partizánom, aby odovzdali zbrane a potrestali vinníkov. Rozhadzovali aj letáky s tým istým obsahom a predpovedali blížiace sa víťazstvo wehrmachtu. Všetko to tradične končilo hrozbami.
Celú túto skupinu "agitátorov" ako aj tri autobusy s letákmi a vysielačkami partizáni zlikvidovali pri Nižnej Jablonke. Najzraniteľnejším miestom pre nemecké vojsko boli železničné trate. Diverzné skupiny partizánskeho oddielu "Sergej" pri výpadoch na železnice, spôsobili dezorganizáciu nemeckej 1.tankovej armáde pri jej presúvaní do určených pozícii. Preto velenie armády sa rozhodlo pre rozsiahlu akciu proti partizánom.
Centrom partizánskej oblasti bola dedina Zubné. Tu bol aj štáb slovenského vojensko-partizánskeho zväzku "Kriváň", ktorého veliteľom bol podplukovník Jozef Vogel, bývalý veliteľ 2.slovenského delostreleckého pluku. Spolu s ním tu bol aj jeden delostrelecký oddiel. Ostatné časti zväzku boli umiestnené v dedinách Adidovce, Hostovice, Pichne a Pčolinné.
Partizánsky oddiel "Sergej" sa opieral najmä o kótu 511 severne od Zubného a utáboril sa mimo dediny. Početnú silu partizánskej jednotky tvorila delostrelecká batéria, ktorej veliteľom bol kpt.J.Tabiš. Batéria mala svoje postavenie asi 6 kilometrov západne od dediny Zubné.
Štáb zväzku, delostrelecká batéria a partizánsky oddiel "Sergej" boli medzi sebou prepojené narýchlo postavenou telefónnou linkou.
Prvé dôkazy o chystanom nemeckom útoku proti partizánom sa podarilo rozviedke zistiť 14.septembra 1944 od nemeckého dôstojníka výzvednej služby, ktorého zajali pri dedine Udavské. Dôstojník a jeho vojaci boli narýchlo pristihnutí v okamihu, keď sa stretli s miestnym horárom, ktorý sympatizoval s Nemcami.
O pár dni na to v predstihu začali partizáni s bojovou výzvednou akciou proti nemeckým postaveniam. Bojové zrážky trvali po celé dni od 17. do 23.septembra 1944 až do samotného začiatku hlavnej operácie. Spoločným plánom partizánskeho oddielu "Sergej" a vojenského partizánskeho zväzku bolo, aby vybudovali dlhú obrannú líniu južne od Zubného. Rátalo sa s tým, že pri takomto rozostavení síl sa podarí zadržať nemecký útok do dediny Zubné.
Boj o Zubné a hlavne o kótu 511 začali nemecké jednotky delostreleckou paľbou, ku ktorej sa pridalo 15 nemeckých Pantherov a zo smeru od dediny Telepovce (Osadné) sa spustil delostrelecký uragán šesťhlavňových ťažkých mínometov. Urputný boj od samého začiatku nadobudol neobyčajnú ostrú intenzitu. Bol to obľúbený taktický manéver nepriateľa, ktorý mal mať psychologický účinok. Jeho cieľom bolo vniesť do radov partizánov patričnú nervozitu. V takýchto prípadoch sa partizáni obyčajne odmlčali a čakali na útok, na ktorý potom odpovedali protiúderom.
Keď tanky a delostrelectvo ukončili paľbu, na rad prišla pechota a začala útočiť. Postupujúce nemecké jednotky partizáni nechali postúpiť bližšie a potom začali na nich páliť zo všetkých pechotných zbraní. Rady postupujúcich nemeckých vojakov začali rednúť a tak sa vojaci začali ukrývať pod ochranu pancierov tankov. Tých ale zastavila batéria delostrelcov kapitána Tabiša, ktorý bol v spojení s partizánmi. Ďalší priebeh bojov bol obyčajne taký ako v mnohých bojových prípadoch. Delostrelecká a mínometná paľba sa striedala s útokmi peších jednotiek a naopak. Avšak paľba Tabišovej batérie usmerňovaná z postavenia partizánov upravovala pomer síl v prospech partizánov. Na samé poludnie boli zasiahnuté 2 nepriateľské tanky a zhoreli. Ďalšie dva boli zničené na hradskej ceste. V tom čase ale padla dedina Zubné a jej obsadením bolo prerušené spojenie partizánov s delostrelcami kpt. Tabiša. Ten ale potom preniesol paľbu na Osadné, kde umlčal nepriateľské mínomety. V priebehu bojov sa pomer síl vyrovnal jedna k jednej a situácia sa menila iba v tom, že na strane nepriateľa sa stále objavovali nové sily, ktoré boli zasadzované do boja.
Bojové operácie v tomto priestore sa skončili 24. septembra 1944 a ich výsledok bol celkom prekvapujúci pre obidve strany. Čo sa týka partizánov, tí pochopili, že v boji treba pokračovať až do samej noci. Potom buď nepriateľ ustúpi, alebo sa im podarí preraziť z obkľúčenia. V popoludňajších hodinách sa boje stupňovali a nadobúdali na intenzite. Dochádzalo k situácii, keď došlo k bojom zblízka na bodáky a tu sa odrazu na oblohe objavili skupiny sovietskych Iljušinov, ktoré zaútočili na postupujúce tanky a pechotu. Pod paľbou týchto šturmovníkov začali potom nepriateľské tanky z bojiska ustupovať. Na mieste zostali štyri poškodené tanky, ktoré potom strážili menšie skupiny. Večer nasledujúceho dňa dosiahli partizáni N.A.Prokopjuka priesmyk Východných Beskýd, urobili okružný pochod po hrebeňoch vrchov, kde pred 20 dňami vstúpili na územie východného Slovenska. V tomto priestore sa nachádzalo niekoľko skupín slovenských vojakov i oddiel "Hurban" pod velením poručíka Andreja Krempašského. Tu bolo rozhodnuté zostať a sformovať sa na tomto mieste, evakuovať ranených za líniu frontu a pripraviť sa na prípadné prebitie cez líniu frontu. V tom čase sa sovietska armáda nachádzala 6 km od miesta kde boli partizáni. Tí žili v presvedčení, že na tomto úseku sa nepriateľ nenachádza. Situácia však bola iná a rozhodnutia sa museli meniť. Keď partizáni opúšťali Vyšnú Jablonku nechali v nej len rozviedčikov Jozefa Šuhajdu a Michala Jacka, ktorí mali vyúčtovať peniaze obyvateľstvu za dodané potraviny. Tí, keď začali svoju prácu medzitým za krátky čas do dediny bez zastavenia vtrhlo 11 nepriateľských tankov. Tankisti iba prešli dedinou z horného konca na dolný a hneď odišli. Rachot tankov vyľakal pritom kone rozviedčíkov, ktoré sa odtrhli od miesta, kde boli uviazaní a zutekali do lesa. Vycvičené oddielové kone sa však vrátili k partizánskemu oddielu.
Rozviedčici Šuhajda a Jacko dlho nerozmýšľali a pokúsili sa ukoristiť nové kone. To sa im aj podarilo. Pustili sa dole dedinou na hradskú a v tom objavili štyroch nemeckých jazdcov. Tí ale neboli v strehu, lebo boli posmelení predchádzajúcim presunom svojich tankov. Šuhajda a Jacko si na nich na vhodnom mieste počkali a všetkých zajali. Potom o polnoci ich na koňoch priviedli do tábora. Medzi zajatými nemeckými vojakmi bol feldvébel Otto Vilnes, ktorý vo vypovedaní povedal, že 82.divízna skupina, ktorej je príslušníkom, zaujme ráno 26.septembra pozície v priestore východných Beskýd s úlohou udržať ho do príchodu čerstvej 254. pešej divízie. Táto informácia postačovala partizánom, aby zmenili svoje rozhodnutie, ktoré predtým prijali.
Na základe tejto skutočnosti bolo rozhodnuté, že partizáni oddielu "Sergej" nedovolia 82.divíznej skupine príchod na priesmyk a udržia ho do príchodu Červenej armády.
K blížiacej sa sovietskej 271.streleckej divízie, veliteľom ktorej bol gen.V.N.Moložajev, vyslali partizáni spojky s úlohou upozorniť sovietske velenie so situáciou a súčasne, aby robili sprievodcov sovietskym armádnym jednotkám. Partizánsky zväzok začal urýchlene budovať obranné postavenie. Vybraný priestor na priesmyku mal výhodnú pozíciu, preto všetky podmienky nasvedčovali o úspechu. V danom prípade bolo potrebné udržať priesmyk niekoľko dní. Informácie, ktoré predtým poskytli nemeckí zajatci, sa potvrdili.
Ráno 26. septembra 1944 začali sa nemecké jednotky cez obec Vyšná Jablonka presúvať smerom k Lupkovskému priesmyku a v sile jedného práporu o 11 hodine dosiahli priesmyk. Partizáni nič netušiacich vojakov pustili na dostrel a mohutnou paľbou zmietli nepriateľský prápor. Uprostred južného svahu na utekajúcich nepriateľských vojakov partizáni pripravili pascu a tak bola v tento deň dovŕšená víťazná akcia.
Nastalo ráno 27. septembra 1944. Nepriateľské vojská sa opäť začali približovať k partizánom po hrebeňoch Lupkovského priesmyku, tentokrát z východnej strany. Začal sa boj, ktorý trval s krátkymi nočnými prestávkami takmer 66 hodín až do noci 30.septembra. Počas týchto bojov podnikal nepriateľ aj nočné útoky, zvlášť delostrelecké a mínometné prepady. Úsek zeme v šírke asi dva a pol kilometra bol doslova ako preoraný. To prinútilo partizánov priblížiť sa k nepriateľovi na vzdialenosť menšiu ako na dohodenie granátom. V dňoch 28. a 29.septembra 1944 odrazili partizáni 32 útokov.
O 6. hodine ráno 28.septembra 1944 sa k partizánom priblížili sovietske frontové jednotky. Bol to prápor kapitána Poliňuka a nadporučíka Pychtina z 271.divízie a batéria nadporučíka Pušina z 496.horského Ostropolského pluku, ktorý tvoril rezervu hlavného velenia sovietskej armády. Boli to prvé sovietske jednotky, ktoré priviedol poručík Kutiščev. Keď prišiel k veliteľovi partizánskeho zväzku podplukovníkovi N.A.Prokopjukovi zahlásiť splnenie bojového rozkazu, v tom okamihu vybuchol delostrelecký granát a pred očami veliteľa smrteľne ranený dôstojník padol.
Sovietska jednotka, ktorá prišla k týmto partizánom bola prvá i posledná. Na priesmyk, ktorý bol obsadený partizánmi i jednotkami 271.streleckej divízie, zasadil nepriateľ v ranných septembrových hodinách čerstvú 254.pešiu divíziu sformovanú zo skupiny armády "A", ktorej veliteľom bol generálplukovník Harpe.
Táto divízia sa rozmiestnila v pásme sovietskych frontových jednotiek, ktoré sa prebíjali k partizánom. Pri tom začala podporovať 82.divíznu skupinu, určenú na likvidáciu postavenia partizánov. Začali sa tvrdé a neľútostné boje s väčšou intenzitou ako tie predošlé.
Potrebný bol nejaký čas na to, aby partizáni zneškodnili divíznu skupinu, ktorá prehradzovala cestu sovietskym jednotkám. Situácia partizánov sa z hodiny na hodinu zhoršovala a stavala sa ťažšou a zložitejšou. 29.septembra 1944 delostrelecká batéria vystrelila na nemecké pozície posledné delostrelecké granáty. Delostrelci tejto jednotky potom sa vyzbrojili guľometmi a automatmi po padlých vojakoch a zaujali pozície vedľa partizánov. Aj zásoby nábojov do guľometov a automatov začali dochádzať.
Túto situáciu rádiostanicou hlásil podplukovník Prokopjuk veliteľovi 271.sovietskej divízie, od ktorého dostal príkaz, aby pokračoval v boji podľa vlastného uvažovania orientujúc sa na situáciu na mieste. Prvý pokus partizánov prebiť sa do vnútrozemia Slovenska sa pre nich ukázal veľmi ťažký a zložitý. V svojich radoch mali partizáni 50 ranených a zostať na mieste znamenalo podstúpiť riziko likvidácie. Zostalo jediné riešenie prebiť sa cez front. Boje pokračovali ďalej a o polnoci partizáni odrazili posledný útok a nastalo ticho. Využijúc túto situáciu, vytvorilo velenie partizánskeho zväzku "Sergej" dve úderné skupiny, ktoré dostali za úlohu prebiť sa k frontu. Ranení vojaci boli odovzdaní jazdcom, ťažko ranení boli priviazaní na sedlá koni. Takto v tichosti potom partizáni opúšťali svoje pozície a vydali sa na pochod k frontu. Vzdialenosť medzi nimi a Červenou armádou sa každým metrom krátila. Potom prišiel na rad ešte posledný boj partizánov, bol však krátky, no nemilosrdný a tvrdý. Partizáni sa nakoniec prielomom v obrane prebojovali k Červenej armáde a dosiahli vytýčený cieľ pod velením podplukovníka N.A.Prokopjuka. Bolo to v ranných hodinách 30.septembra r. 1944 a v tento pamätný deň sa partizáni zväzku "Sergej" stali vojakmi Červenej armády a v jej radoch potom bojovali pri oslobodzovaní Československa.
Autor: Dr.Jozef R o d á k
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
