studenej vojny si súdruhovia v Moskve povedali, že je potrebné presťahovať letecké školstvo do metropoly východu. V tom čase to bolo hlboké zázemie a nepriateľské rakety nemali potrebný dolet. A tak sa dnes už bývalý učiteľ lietania, podplukovník letectva vo výslužbe Miloslav Rezek sťahoval. Počas svojej kariéry cvičil prvú a jedinú ženskú bojovú letku, podieľal sa však aj na výcviku irackých pilotov, ktorí neskôr verne slúžili Saddámovi Husajnovi.

"K lietaniu ma priviedol starší brat, ktorý sa tejto záľube venoval v aeroklube. Začínal som však lepením leteckých modelov, vtedy však neboli makety, a tak som si ich vyrezával z lipového dreva," spomína M. Rezek.

Prvý let absolvoval na lietadle Piper, ktoré kúpil aeroklub od americkej armády za 30 000 korún. Bolo to v roku 1945 na letisku Klecany pri Prahe a vtedy nemal ani pätnásť rokov. Neskôr pretínal modrú na oblohe na strojoch Praga - Baby, vetroni Šohaj či Krajánek. V roku 1948 sa prihlásil do leteckého učilišťa v Prostějove. Tam si zalietal na viacerých typoch lietadiel a po skončení školy sa prihlásil do ďalšej. Tá ho oprávňovala byť učiteľom lietania.

"Slúžil som na rôznych letiskách - Olomouc, Pardubice, Mladá. V roku 1959 prišiel rozkaz presťahovať letecké učilište do Košíc a začala sa tu budovať tradícia leteckého školstva. Do Košíc sme prileteli na 80 lietadlách Mig-15. Cvičili sme tu budúcich pilotov na lietadlách L-29 Delfín a L-39 Albatros."

MEDZITITUL: Cvičil prvú ženskú bojovú letku

Postupne sa M. Rezek vypracoval z učiteľa lietania na veliteľa výcvikovej letky. Jeho úlohou bol výcvik pilotov aj na trenažéroch a jeho rukami prešiel aj prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella. Málokto však vie, že po rozkaze veliteľa letectva vychovával prvú a jedinú ženskú bojovú letku. "Počas studenej vojny bola tendencia vychovať ženy - pilotky, ktoré by v prípade vojenského konfliktu riadili ľahšie lietadlá."

Začal sa teda nábor do pilotnej školy, kde sa postupne prihlásilo tridsať mladých dievčat. Školenie nebolo jednoduché, ale aj napriek tomu odpadla len jedna. Po základnom výcviku boli pilotky prevelené do Klecian pri Prahe, kde lietali na strojoch C-104, Aero 45, Brigadír a vrtuľníkoch M1. "Išlo im to celkom dobre. Neskôr sa však jedna z nich chcela predviesť rodičom. Urobila prelet nad ich domom, avšak nezvládla situáciu, zachytila sa o stromy a priamo pred ich zrakmi zahynula. Ďalšia zas ´pristála´ na poli, kde si okopávajúce ženičky klopali na čelo, že je čertica," uviedol M. Rezek.

S príchodom žien museli byť stanovené aj nové pravidlá. Pilotom pribudla robota a museli robiť menštruačné grafy. "Keď to dostali, strašne to s nimi mávalo. Stalo sa, že jedna z nich spadla aj s inštruktorom s lietadlom na brucho. Našťastie z malej výšky. Po tomto incidente mali zákaz lietania počas menštruácie. Robili sme im grafy a vždy nám museli hlásiť, kedy to na ne prišlo."

Nepríjemností však bolo oveľa viac. Raz sa dokonca stalo, že pilotka Anežka to hodila M. Rezkovi počas letu priamo do lona. "Videl som, že bledne, preto som sa opýtal, čo sa deje. Nereagovala, tak som ju ´poťukal´ a spýtal sa ešte raz. To som robiť nemal, za okamih som mal kombinézu plnú gulášu."

Trvanie ženskej letky nebolo dlhé. Postupne sa povydávali, mali deti a s lietaním prestali. Jedna z nich, kpt. Stanislava Vojtíková, sa však na lietadle L-29 Delfín v Košiciach pripravovala na zdolanie výškového svetového rekordu. Nakoniec jej to však nevyšlo, pretože náhle ochorela.

MEDZITITUL: Saddámovi sokoli

Za 35 rokov v službe M. Rezek vychoval vyše päťsto pilotov, nechýbali ani cudzokrajní z Egypta či Iraku. Samozrejme, čo národnosť, to iné mravy. "Vtedy bol Irak naším spojencom a výchova ich pilotov sa stala dobrým obchodom. Uzavrel sa kontrakt na výcvik pilotov na stíhačky Mig-15 a Mig-21 a samozrejme, že tieto lietadlá sa im potom predali."

V roku 1968 prišlo na územie bývalej federácie dvadsať irackých mladých ľudí, ktorí túžili stať sa pilotmi. Najprv absolvovali v Brne jazykový kurz, aj napriek tomu, že všetci hovorili po anglicky. Následne lietali na Sliači na Delfínoch, neskôr po "nečakanej" návšteve bratských vojsk ich preložili do Piešťan. Po základnom výcviku začali lietať náročnejšie stroje a prešli na Mig-15. "Desiati z nich prišli do Košíc a ostatní zostali v Piešťanoch. Cvičili sme ich dva roky. Vtedy to bolo bežné, pretože prinášali valuty, cvičili sme ich za bojových pilotov. Mali aj svoju prezývku - Saddámovi sokoli. Neskôr sa zúčastnili aj vojny s Iránom."

Muži irackého diktátora boli prevažne synovia bohatých otcov, ktorí vlastnili obchodné siete či naftové polia. Odmalička boli vychovávaní, že sú niekto, a tak to aj dávali najavo. Mali dostatok peňazí na to, aby si tu žili ako králi. "Stalo sa, že jeden z nich zavrel na zemi podvozok, pretože si splietol páčku. Samozrejme, že lietadlo sadlo na brucho a vznikol problém. Náš veliteľ za ním prišiel a kričal na neho, že nám tu demoluje lietadlá a robí hanbu," spomína si bývalý učiteľ lietania. V pamäti mu však utkvela aj nečakaná reakcia mladého muža z Perzského zálivu. "On sa proti veliteľovi postavil. Stiahol si kuklu z hlavy, šmaril mu ju medzi nohy a zakričal: ´Sir, vy na mne nervat, muj tatínek vám koupí deset takových letadel´. A mal pravdu, veď jeho otec bol multimilionár."

Irackí piloti si robili časté výlety do Tatier, brávali tam neraz aj dievčiny, ktoré zbalili v meste. Ich vreckové bolo dvakrát vyššie, ako plat ich učiteľa lietania. "Zbalili kočky a už sa išlo na tri dni do hôr či Prahy. Mali veľa voľna, nemuseli žiadať o opušťáky. Boli však márnomyseľní a vždy chceli byť hodnotení len veľmi dobre."

Boli tak vychovaní. Ale, ako sa neskôr ukázalo, aj napriek dobrému zázemiu dokázali skloniť hlavu. Minimálne jeden určite, a to potom, čo mu M. Rezek zachránil život. Spoločne robili kontrolný let zameraný na akrobaciu. Nachádzali sa vo výške 5 000 metrov nad zemou, keď učiteľ lietania zistil, že motor ide naplno. "Zakričal som naňho, aby nedržal plyn. Keď mi však odvetil, že nič nerobí, vedel som, že je zle. Bolo to zablokované a keby bol v lietadle sám, volil by katapultáž, alebo by sa zabil," hovorí dnes o stretnutí so zubatou skúsený pilot. "Mal som dosť skúseností, stroj som priviedol do stúpania a vysunul podvozok. Následne som vysunul brzdové štíty a kolísavým letom smerom do Maďarska sme strácali výšku. Takto sme sa dostali k letisku v Košiciach a asi sto metrov pred ním som vypol motor. Pristáli sme bez neho. Pri prehliadke lietadla sa zistilo, že v opravovniach v Trenčíne zabudli nejakú skrutku a tá zablokovala stúpač riadenia."

Vystresovaný Iračan doniesol na druhý deň M. Rezkovi fľašu whisky a kufor plný amerických cigariet. Následne ho pozvala rodina zachráneného do Bagdadu, kde ho však nepustili.

Bývalý pilot si dnes užíva dôchodok v Košiciach spoločne s manželkou, ktorá je z Moravy. Lietať prestal, keď mal 54 rokov, počas služby však absolvoval 12 000 letov, čo je 5 100 hodín strávených vo vzduchu. Pri priemernej rýchlosti 300 km/h nalietal 1,5 milióna kilometrov. Aj napriek tomu, že ho zubatá desaťkrát držala za krk, prežil.

"Lietanie je mojím životom, dnes som však hrdý nielen na seba, ale aj vnukov, ktorí sú slovenskými reprezentantmi vo vodnom póle."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.