Jana Kirschner strávila nahrávaním v londýnskom štúdiu, kde pripravuje európsku platňu. Momentálne oddychuje na Ibize a píše nové anglické texty. Časť nového repertoáru predstavila na festivale Pohoda. "Ak sa všetko podarí, presuniem sa na istý čas do Británie," prezradila očividne žiariaca speváčka, siahajúca po zahraničných métach. O tom, že Jana ich dokáže získať, je presvedčený aj jej manažér Jožko Šebo. Takáto ponuka príde raz za život.

V akom je anglická platňa momentálne štádiu?

- Dokončili sme štyri demonahrávky a na základe tých štyroch vecí má byť teraz veľká prezentácia, kedy sa rozhodne či začnem s nahrávaním normálneho albumu, určeného pre európsky trh. Alebo sa vrátim domov. Cha, cha... Uvidíme. Verím, že to bude všetko dobré ... a keď nie, aj tak budem nahrávať.

Práca v takomto štúdiu zrejme vyzerá inak.

- Je to úplne iné. Oni si veľmi dobre uvedomujú cenu štúdií. My tuná do tých štúdií chodíme občas aj trochu žúrovať, zabávame sa rozprávame a oni na rozdiel od nás tvrdo pracujú. Prídu ráno, dajú si čaj alebo kávu a potom pracujú. Na obed stačí sendvič a o chvíľu je večer. Využije sa skutočne maximum času a ten je sakramentsky drahý. Ale nie je to až také hrozné, raz za čas sa to nejako odľahčí. Spojením slovenského a anglického humoru.

Ako si to prežívala?

- Spočiatku boli také zmiešané pocity, radosť, že sa to všetko podarilo a na druhej strane obava: Preboha, čo ja tu medzi nimi robím! Tento človek pozná McCartneyho a všetkých veľkých ľudí okolo hudby, a ja s nimi robím. To fakt núti k pocitu zodpovednosti.

Spomenieš nejaké mená?

- S hudobníkmi som zatiaľ nebola. Len veci prichádzali postupne nahrané. Keď som odišla na Slovensko, tak sa zasa dorábali. Kto presne nahrával ani neviem. Viem, že tam bol človek ktorý robil pre Norah Jonessovú, nejaký Robbie Macintosh. Bol tam Hammis Stuart, ten robil pre Pretenders a podobní ľudia, sa okolo mňa motajú.

Čo Londýn?

- Veľa si z neho neužijem. Ráno sa zobudím, sadnem si do autobusu, prejdem niekoľko zastávok a som v štúdiu. Kúpim si cestou sendvič, dám si ranný čaj a idem pracovať.

Je inšpiratívny?

- Hlavne oproti štúdiu sú také staré továrenské budovy a v nich nejaké kancelárie a do tých okien oproti sa stále dívam a sledujem nejakých zaujímavých ľudí, ktorí tam pracujú. Poniektorí ma zaujali lebo mali na hlave také uletené veci. Asi tak po piatich dňoch som tam videla takú pani s oranžovými vlasmi a hovorím si: Tá je úžasná. Povedali mi, že je to Vivien Westwoodová. Tá prichádza každé ráno na bicykli do práce vedľa seba ťahá psa, na hlave oranžový výbuch a je úplne svetová. Také veci ma podnecujú. Je tu priam neznesiteľný pocit obrovskej slobody. Môžeš si dovoliť všetko.

Stretávaš Slovákov?

- Je ich tam veľa, aj Poliakov, Rusov a neviem ešte koho. Mieša sa to. Oproti New Yorku mám však pocit, že Londýn je také mestečko. Hoci je obrovský ale poskladaný z malých miest a štvrtí.

Každý chce vidieť West End s divadlami a klubmi, intelektuálsky Nothing Hill či dizajnérsku Cernaby Street, alebo štvrť mladých Canden Town. Navštívila si aj ty niektoré?

- Nebola som nikde. Bola som sa pozrieť na Piccadily a to je všetko. A ešte som bola v jednej čínskej reštaurácii, v čínskom bufete a v jednej reštaurácii, kde chodíme každý deň jesť. To je všetko.

Táto platňa bude pre západný trh. Čo chastáš pre Slovensko?

- Hoci album vyjde v Londýne, k nám príde ako zahraničná novinka. Čo bude celkom zaujímavé. Ale samozrejme, že sa popri angličtine venujem aj slovenčine. Človek keď vyjde z cviku, tak sa potom ťažko vracia. Takže sa snažím nestratiť kontakt. Nedávno som urobila nejakých osem vecí po slovensky. Začala som uvažovať čo s tým. Teraz vydávajú albumy všetci zo SuperStar...

A ty si sa múdro odpratala do Londýna. Siahaš na vyššie méty, takže ti to môže byť jedno. Alebo nie?

- Nikdy to nie je úplne jedno. To sa nedá. To by som musela byť nejaký ignorant. Nie je mi to jedno. Ale nech ukážu čo vedia. A keď sa im to podarí, klobúk dolu, keď nie, aj tak je to OK. Ale keď už bolo okolo toho toľko kriku narobené, bolo by fajn aby aspoň jeden z tých ľudí prerazil. A urobil niečo čo bude mať naozaj zmysel a nejakú hodnotu.

Hoci si dnes zaspievala iba dve pesničky, priniesla si na javisko obrovskú energiu. A hitovku Na čiernom koni ste s Petrom Bičom a Ajdžim Sabom zmenili na nepoznanie.

- Je to stále iné. A dnes to bolo také voľnejšie. Ale zaspievať dve pesničky to je ako natankovať na pumpe benzín vypnúť auto a odísť preč. To je pre mňa hrozné. A pritom sa musím na tie veci koncentrovať rovnako ako by som hrala celý koncert. Lebo to celé stojí iba na tých dvoch veciach. A o to je to možno aj ťažšie. Ale pre nás je to radosť, že sme si zasa zahrali. Keby sme mohli, zahráme celý koncert.

Sú ohlasy Angličanov na tvoju prácu?

- Boli. Dnes sú tie spevácke hlasy veľmi podobné. Buď sú to r´n´b´ speváčky typu Avril Lavigne, alebo Alicie Keys a potom rockové a neviem aké a hlasy sú. Sú strašne podobné a v podstate aj ich pesničky. Stále sa opakuje rovnaký model, ktorý zaberá na ľudí. A odrazu mám pocit, a nechcem nám nijako fandiť, ale veľa muzikantov, ktorí to počuli zrazu z toho zacítili, že môj hlas je iný. Nakoniec aj preto sa možno podujali, že to so mnou skúsia. My Slovania máme úplne inak posadené hlasy. Tá naša farba znie pre nich inak ako tá americká, alebo britská, nie je to zo Škandinávie ale je to odniekiaľ čo tu ešte nebolo. Počujú slovanský hlas. A to ich podľa mňa dosť zaujíma.

Máš šťastie na manažéra, ktorý ťa netlačí do ničoho nasilu. Ani typovo sa nesnaží k niekomu pripodobňovať. Na rozdiel od SuperStarov.

- SuperStar je o napodobňovaní. Celé je to na tom založené. Ale už nikto na Slovensku nemôže mať manažéra ako mám ja. Už som si ho obsadila. V tejto krajine je už nemožné si ho získať. Lebo je len jeden taký človek na Slovensku. S tými skúsenosťami a s hudobným rozhľadom a s tým všetkým.

Vraj dokáže byť na teba prísny.

- Ja potrebujem prísneho človeka. Inak zatočím s hocikým. Som hrozný manipulátor. Čiže potrebujem mať nad sebou tvrdú ruku. Ale my si pritom s Jožkom Šebom rozumieme absolútne vo všetkom. A komunikácia je jednoduchšia aj preto, že sa neodúvam. Nehádame sa a všetky veci sa snažíme riešiť hneď aj s kapelou rovno na mieste. U nás nie sú nejaké škandálne kapelové hádky ani zákulisné intrigy.

Chystáš na východe nejaké koncerty?

- Nechystám žiadne turné nič. Lebo som teraz všetku energiu venovala tomu ako to dopadne v Londýne. Ak to dopadne dobre, tak pravdepodobne budem musieť odísť do Anglicka lebo začnem nahrávať platňu. A musím sa vážne venovať textárskej tvorbe. Budú tam totiž všetko moje texty. Chystám sa asi na Ibizu. Budem ležať na pláži a písať anglické texty. A bude mi fajn.

Dovolili ti za tie drahé peniaze robiť vlastné texty?

- Áno. Je to zázrak a stále tomu neverím, čakám na nejakú kulehu. Stále keď tam prídem čakám na nejakú skrytú kameru. Hovorím si: Toto nemôže byť pravda. Ale je to fakt zázrak. Už len dostať sa do toho štúdia. Otvoriť dvere, pokiaľ nie ste donáška pizze alebo nejakej pošty. Je úžasné vstúpiť tam ako muzikant.

Vedia pomôcť?

- Vedia. Oni si uvedomujú, že je to obrovský handycap, keď sa tam človek nenarodí a nerozpráva americkou ani britskou angličtinou. Keď otvoria ústa a začnú rýchlo rozprávať, tak im nerozumiem ani slovo. Rozprávam angličtinou bez gramatických pravidiel. Ale už som sa musela naučiť aj gramatiku. Pomáhajú mi vo všetkom aj v textoch. Voči mojej spievanej angličtine nemajú výhrady. A voči hovorovej mám zas najväčšie výhrady akurát ja vo svojej hlave. Občas mám mindrák niečo zo seba vysúkať. Lebo som si nie istá, či to poviem správne.

Čím teda teraz žiješ?

- Čakaním. Všetci tomu veria ja musím tiež tomu veriť. Už sa nebojím. Mala som taký záchvat zodpovednosti k sebe po prvý raz, keď sme tam vstúpili. Oblievali ma všelijaké poty. 'Čo tu preboha robím, je to také ťažké.' A druhá polovica zas: 'Čo si za zbláznila?' Normálne sa vo mne hádali dve bytosti. Jedna sebavedomá a druhá - decko, ktoré chce utiecť okamžite domov a skryť sa pod maminou posteľou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.