bez akejkoľvek príčiny. Siedmy má strach vrodený, ôsmy ho nadobudol. Moja žena, napríklad, sa stále bojí, že zostane s dvoma deťmi a dvoma kuframi na ulici a bohuprisahám nenájdete v našej jedenásťročnej histórii spolužitia ani najmalilinkejšiu príčinu z mojej strany, ktorá by túto obavu mohla podnietiť, a to nehovorím o tom, že žiadne dieťa ešte nemáme (kufre áno).
Musím sa však priznať, aj ja mám z niečoho obrovský strach.
Z lietania.
Patrím k veľkej skupine ľudí, ktorá sa bojí lietať. Presnejšie, nevadilo by mi brouzdat vzduchem, ak by som Boeing pilotoval. Vadí mi, keď sedím bezmocne zaklincovaný medzi ďalšími navidomoči spokojnými pasažiermi a pozorne načúvam. Uši mám nastražené na všetky strany, lebo čudné zvuky môžu prísť z hocikade. Stúpame a tu zrazu tudududu, vrtule sa prestali točiť a ja som skoro zamdlel. Lenže, vysvetlil mi kamarát, to sme sa len chystali pristávať. Alebo stúpame a zrazu tichý cvak a motory prestali ťahať. Tiež som zbordovel, ale to sme len prestali stúpať.
Dveapol hodiny sedím a predstavujem si, čo sa stane. Ako lietadlo začne padať, ako to dlho trvá, ako ľudia vreštia, ako nietboha dopadnúť, ako sa s tým hovno dá urobiť.
Práve tá bezmocnosť spôsobuje najväčšiu paniku. Viem, že lietadlo je najbezpečnejší dopravný prostriedok, veď to aj po pristátí každému zdôrazňujem. Viem, že pri dopravných nehodách umrie oveľa viac ľudí. Lenže v aute mám volant pevne v rukách a ak sa aj niečo stane, neznamená to automaticky, že zhoríte na uhoľ. Kdežto v lietadle...
Toto všetko sa mi ako nočná mora vracia dva dni do roka, pri každom lete na dovolenku a späť, ktorá sa takto stáva najnenávidenejším obdobím roka. Bože, aká to bola slasť terigať sa do Chorvátska 12 hodín v dlhých a pomalých kolónach. Cha, ak sa aj ozvalo tudududu, prd ma zaujímalo, či nám v aute vŕzgajú čapy, alebo prevodovka.
V lietadle len sedím a nasilu sa usmievam. Aha, piloti vyskočili, vravím žene. Neviete, prečo sa odlomilo krídlo, pýtam sa susedy. Je to v poriadku, keď šľahá oheň z motorov, štuchám do malého chlapčaťa. Pristali sme, len či aj zastaneme, keď nám brzdy nefungujú, upokojujem sám seba.
A potom vystúpim z lietadla a mám 350 dní pokoj. Kým nepríde obdobie oddychu a zaslúženej odmeny po ťažkej celoročnej práci...
No, chuj do takej odmeny.
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
