také, ktoré v nás vzbudzujú rešpekt. Jedným z takých je povolanie profesionálnych vojakov. Tých, ktorých vám teraz predstavíme v nasledujúcich riadkoch, sú z Výcvikovej základne mierových síl OSN (VZ MS OSN) v Nitre. Prinášame vám príbeh troch východniarov troch kamarátov, ktorí sa k tejto práci dostali viac-menej náhodou. A ani náhodou sa jej, aj napriek nástrahám, ktoré na nich číhajú, nechcú vzdať.... A to jeden z nich pred pár dňami odišiel do nebezpečného a ťažko skúšaného Iraku...

Ísť na misiu tak to nie je len tak. V každej misii platia určité štandardné postupy. Výcvik trvá dva mesiace. Hoci sa to môže na prvý pohľad zdať málo, stačí to. Na misiu môžu ísť totiž len profesionálni vojaci. Teda tí, ktorí už majú dostatočné skúsenosti s prácou v armáde. Čiže nejaký nováčik, ktorý si zmyslí, že si ide zarobiť "ťažké love" nemá šancu. "Podmienky výberu sú prísne," hovorí Košičan Róbert Knotek, ktorý sa zúčastnil na niekoľkých misiách.

Záujemca musí prejsť psychologickými aj fyzickými testami. Neskôr absolvuje skúšku z angličtiny. "Počas výcviku ide o to, aby sa jednotka, ktorá bude na misii spolupracovať, zosúladila," vysvetľuje podstatu Robo. Ak sa teda vojak rozhodne, že sa chce zúčastniť na misii, podá si žiadosť svojmu veliteľovi útvaru. Ak jeho žiadosti vyhovie, nasleduje pohovor pred výberovou komisiou. Tá mu potom ponúkne miesto podľa jeho odbornosti a hodnosti na niektorej z misií.

Pracovná náplň - odmínovanie

V čase, keď Robo slúžil na základnej vojenskej službe, v Čechách sa zakladal československý prápor. "Vtedy robili nábor medzi chlapcami -záklaďákmi," vracia sa v mysli o pár rokov dozadu. "Neváhal som ani chvíľu a prihlásil sa. Absolvoval som lekárske testy a psychotesty." Mladý Košičan uspel a do novozaloženého práporu ho neskôr povolali. Zlom nastal, keď spomínaný prápor odchádzal do Juhoslávie. "Vtedy ma na misiu povolali prvýkrát a vlastne vtedy sa to s chodením na misie celé začalo."

Hlavnou pracovnou náplňou Roba je odmínovanie priestoru. "Dostal som výbavu pozostávajúcu z vesty, prilby, mínohľadačku a šlo sa. Väčšinou sme odmínovali cesty a otvorené plochy."

Staviteľ mostov vojakom

Na VZ MS OSN sa dostal po zrušení Železničného vojska koncom roku 2002 aj Novovešťan Igor Podhora. "Pred tým som robil veliteľa ženijnej roty železnično-mostného práporu. Teraz vediem výcvik ženijnej prípravy u všetkých profesionálnych vojakov, ktorí sa v pripravujú sa na plnenie úloh v mierových a pozorovateľských misiách a operáciách. Najdôležitejšou tematikou, ktorá je nevyhnutná pre pôsobenie v zahraničných misiách je výcvik na mínovú bezpečnosť." Igor ako jediný z trojice východniarov nebol ešte ani na jednej misii. "Zo začiatku ma veliteľ nechcel pustiť. Nemal za mňa náhradu na výcvik a nevedel som anglicky, čo je u dôstojníkov dosť dôležité. A takisto aj rodinný život mal na to vplyv. Ale záujem stále mám, tak ako všetci - pre finančné prilepšenie. Do polovice budúceho roku určite vycestujem."

V Nitre je Igor starším dôstojníkom oddelenia špeciálnej prípravy. S Robom a Vladom Baranom sa spoznali v práci. "S Robom sa poznám už dlhšie. Je to fajn chlap. Keď môže tak pomôže, svoju robotu urobí zodpovedne. Často sa spolu stretneme aj po práci na pive a preberieme aj iné veci ako pracovné. A Vlado k nám nastúpil nedávno, ale je obľúbený a roboty sa nebojí." Spišiaka Igora trápi, že sa uvažuje a hovorí o zrušení VZ. "Podľa mňa, ale aj podľa iných by to bola veľká škoda. Veď je to jediná základňa tohto druhu na Slovensku. A má svoje opodstatnenie."

Podrezané hrdlá na misiách?

Tretí východniar, ktorý "zakotvil" v Nitre je rotmajster Vladimír Baran. Pochádza z dedinky Smilno v Bardejovskom okrese. "Po "odkrútení" základnej vojenskej služby som nastúpil na družstvo k nám do dediny. Bol som však sklamaný, vedel som, že tadiaľ cesta nevedie," smeje sa dnes Vlado. "Chcel som zmeniť život. Už vtedy som sa ako samouk začal učiť angličtinu. V 93 robili nábor v Leteckej škole v Košiciach do misie UNPROFOR. Vtedy sa chodenie na misie považovalo za také dobrodružstvo. Hovorilo sa kadečo, napríklad, že sa tam podrezujú hrdlá a podobné hlúposti. Mne to však problém nerobilo, ja som tam chcel ísť. Pripadalo mi to menej nebezpečné ako žiť život, kedy ideš z roboty do krčmy, potom domov sa vyspať a znova ideš do roboty. Toto pre mňa nebol zmysel života."

Vlado sa teda prihlásil do Nitry. Na začiatku, vo výcviku bol vodič kuchár. Neskôr sa stal tlmočníkom školiaceho družstva. Túto prácu robil s prestávkami na Srí Lanke a v Afrike to bolo humanitárne odmínovanie pre mimovládne organizácie. V tomto roku sa vrátil späť do VZ MS OSN do Nitry. Školí tých, ktorí odchádzajú na misie. "Každý, kto je nový v misii musí absolvovať školenie na tému mínová bezpečnosť. Najviac ľudí na misiách OSN zahynulo pri mínových incidentoch. Aj napriek tomu sú však takí, ktorí nedbajú na bezpečnosť a šľapnú na míny, alebo sa zrania manipulaciou s nevybuchnutou municiou. Ja som takú situáciu osobne nezažil, ale naši chlapci vyšetrovali aj mínovy incident Argentínčanov. Vtedy roztrhalo celé auto a traja z nich boli mŕtvi. Chlapci zbierali len kusy tiel."

Za všetkým dobrým hľadaj Slováka

Slováci sa na misiách ukázali ako veľmi šikovní. "Slovensko je vybavením na veľmi vysokej úrovni, ukázalo sa to v Sarajeve aj v Afrike. Okrem toho máme všeobecné znalosti z viacerých oblastí, čo sa týka ženijných jednotiek sme špička vo svete. Nehovorím teraz o odmínovaní počas ostrých bojov, ale o humanitnom odmínovní. Vždy boli s nami spokojní," hovorí Vlado.

O tom, že si slovenskí ženijsti vedia poradiť v každej situácii, svedčí aj vyriešenie problému v chorvátskom Zágrebe. "Bolo to v zime a Američania ostali visieť na ceste. Prechádzali sme okolo. Na ceste ležal zvalený jediný strom. No a Američania si nevedeli poradiť. Čakali, kým niekto príde a pomôže im. My sme mali v aute pílku, sekeru a za pol hodiny sme spadnutý strom odstránili z cesty," opisuje situáciu Vlado. "Oni len pozerali, čo všetko vieme. Oni si snáď ani koleso na aute nevymenia, keď majú defekt. Čakajú, kým príde mechanik a koleso vymení. Tak isto je to aj so zbraňami. Naši vedia zbraň nielen použiť, ale aj ju rozobrať, vyčistiť. Američania majú na údržbu mechanika. Proste, Slováci si boli na každej misii sebestační."

Jeho slová dopĺňa Robo. "V Afrike bola zo začiatku nevôľa zo strany miestnych obyvateľov, aby sme tam niečo robili. Keď sme tam prišli po prvýkrát, hneď na nás strieľali. Naše jednotky sa asi na mesiac stiahli, kým sa situácia vybavila prostredníctvom pozorovateľov, ktorí majú spomínanú oblasť pod kontrolou." Neskôr však na chlapcov čakala ďalšia nepríjemnosť. "Chlapci odmínovali územie odmínovacím tankom a keď sa vrátili po obede, niekto im naschvál zakopal do už odmínovaného priestoru mínu. Našťastie, nikomu sa vtedy nič nestalo, ale prišli sme o auto - Tatru."

Strach príde, keď sa začne strieľať

Ani jedna matka nie je nadšená, keď jej syn zrazu zahlási, že odchádza na mierovú misiu do zahraničia. Nehovoriac už o bojovej misii trebárs v Iraku či Afganistane. Tam už ide neraz o život. "Človek by si myslel, že najhoršie to bude človek znášať na misii. Lenže na základe svojich skúsenosti viem, že práve rodina doma to znáša najťažšie. Problém je v tom, že nemajú pravdivé informácie."

Robo sa nám priznáva, že iracká misia je špecifická a nebezpečnejšia. V Iraku sa odmínuje pre podmienky NATO. Iracká verejnosť však vníma slovenskú jednotku kladne, pretože zbiera míny a starú muníciu, ktoré teroristi používajú na útoky. Na zemi sa tam povaľujú míny, delostrelecké granáty to je materiál, ktorý je lákadlom pre teroristov. "Ale aj tam sa nájdu ľudia, ktorým to, čo robia vojaci z misie prekáža. Sú tam vždy nejaké iné záujmy, človek musí byť v strehu, lebo tam stále hrozí nebezpečenstvo," hovorí Robo.

Ako ďalej dodáva, vojenská misijná jednotka by nemala zotrvať na jednom mieste dlhší čas, alebo sa presúvať z miesta na miesto stále po tej istej trase. "Mohol by si ich niekto všimnúť a napadnúť ich." Keď Roba počúvame, nedá nám nespýtať sa, či nemá strach. Predsa len, Irak, to nie je žiadna sranda... "Nie, to čo cítim nie je to strach. Myslím, že je to rešpekt a určitá obava. Myslím si, že pud sebazáchovy by mal mať každý, čo aký je odvážny. So strachom do Iraku nejdem. Báť sa budem možno vtedy, keď sa bude strieľať. Už po mne na misiách strieľali a strach som pocítil až neskôr."

Robo odišiel na misiu do Iraku koncom augusta. O termíne odchodu sa na verejnosti nehovorilo. "Deň odchodu sa tají kvôli bezpečnosti, aby sa v Iraku teroristi nedozvedeli, kedy a kadiaľ pôjde konvoj s vojakmi."

Najvyššie možné ocenenie pre Vlada

Zážitky páčime aj od Vlada Barana. Keďže je skromný, až po prehováraní sa dozvedáme, že sedíme s výnimočným človekom. Vlado je totiž držiteľom najvyššieho vyznamenania v misii OSN. Ako prvý na Slovensku dostal vyznamenanie veliteľa misie do vlastných rúk. V spomienkach sa vracia do roku 1996. Vracal sa večer z tenisu vo Vukovare vo východnej Slavónii. "Do neosvetlenej vlečky naloženej zrnom narazilo auto so štyrmi ľuďmi. Dvaja z nich boli na mieste mŕtvi. Jedna žena bola ťažko ranená. Okolo prechádzala okrem nás aj jedna lekárka. Poranenú ženu však nechcela vziať do svojho auta - vraj si predsa nezašpiní od krvi svoje auto. Tú ženu som autom OSN odviezol do nemocnice ja. Žiaľ, zraneniam podľahla." Vladove rýchle a rozvážne konanie si všimol okoloidúci náčelník štábu a neskôr mu udelili vyznamenanie.

Robo sa s nami podelil tesne pred odchodom do Iraku so svojimi pocitmi. "Vždy mi je veľmi smutno, keď na misiách niekto zahynie. Najmä ak je to niekto, koho som poznal. Je jedno, či som doma, alebo práve na misii. Lebo viem, o čom sú tie misie. Ide o to, aby tam človek niečo urobil, aby tam po ňom niečo ostalo. Ale hlavne ide vždy o to, aby to prežil. Tam si nikto nejde nič dokazovať. Ide o to, aby sa z každej misie vrátil - živý a zdravý."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.