pobehujúcej svorky psov. Atmosféru umocňuje temnosť okolostojaceho lesa v kontraste so snehobielymi kožúškami jahniatok. Nejeden z nás pri pohľade na túto idylu spoločne s Jarkem Nohavicom zatúži být hlídačem kráv (v našom prípade oviec) a aspoň na chvíľu vymeniť svoj život nabitý hektikou za pokojnú prechádzku kvitnúcimi stráňami doplnenú o cvengot zvoncov či zopár dní strávených uprostred hôr v lone nádhernej prírody. V kútiku duše závidíme obyvateľom salaša ich sladké ničnerobenie, litre lahodnej žinčice či hrudy syra na dosah ruky.
"Hej, pekne je tu, ale roboty veľa," povzdychne si nejeden bača pri pohľade na svoj salaš. Postarať sa o niekoľko stoviek oviec dá veru poriadne zabrať. "Vstávame ráno o pol štvrtej, o štvrtej už dojíme, teraz, keď majú ovce menej mlieka, stačí nám vstať o štvrtej," opísal typické ráno šuňavských salašníkov bača Ján Nebus.
Podojiť viac než 500-kusové stádo zaberie šiestim chlapom niečo vyše hodiny. Akonáhle sú kade s mliekom plné, ovce spoločne s pastierom odchádzajú na pašu, ostatní sa pustia spracúvať mlieko. "Ak by sme ho nechali stáť, skyslo by. Už by z neho nič nebolo," prízvukuje bača. Zatiaľ čo jeho pomocníci "zarábajú" syr a odvárajú žinčicu, bača predvádza svoje "kulinárske" umenie. Poradiť si musí sám, pre ženy miesto na salaši nie je. "Väčšinou máme polievku s rezancami či krúpy, k tomu "nejaku gruľu" alebo guláš, salámu, klobásu," prezradil typické obedňajšie menu Lendačan, ktorý v Šuňave bačuje už desiaty rok. Na nejaké veľké "vyváračky" mu čas neostáva, pred príchodom oviec musí ešte statok obriadiť, drevo narúbať, čo-to opraviť, košiar prehradiť či kolibu upratať. A to všetko neraz aj za asistencie zvedavých pohľadov turistov.
S úderom jedenástej sa ozve cvengot zvoncov. Ním sa svojmu pánovi ohlasujú ovce prichádzajúce z paše. O hodinu neskôr sa ranný kolotoč opäť rozkrúti. Dojenie oviec, výroba syra, odváranie žinčice, kŕmenie dobytka, umývanie nádob. Celá procedúra sa zopakuje aj večer. "Nemôžeme si povedať, že počkáme do rána. Mlieko sa znehodnotí, nádoby by zosmradli," pripomína bača. Na žiadne ponocovanie čas neostáva, ráno začína šichta odznova. "Či soboty či nedele, robiť musíme stále," povzdychne si Lendačan.
Od jari do jesene vyzerajú dni slovenských bačov a ich pomocníkov rovnako. Deň čo deň, za každého počasia vyháňajú svoje ovečky na horské stráne a po nociach ich strážia v maringotkách neďaleko košiara. Zmena nastáva až v polovici októbra. Vtedy bačovia so stádami schádzajú zo salašov, okolo oviec sa však "motajú" aj naďalej. Prikrmujú ich, strihajú a pripravujú na bahnenie. To začína od polovice februára. Väčšina novonarodených jahniatok z tunajších salašov končí na veľkonočných stoloch v talianskych domácnostiach. Nie je ťažké uhádnuť prečo. Lákavá chuť a dobrá cena jahňaciny sú najlepším predpokladom preto, aby sa zo slovenských jahniat stal skvelý vývozný artikel.
"Poľnohospodárstvo upadá, družstvá nemajú peňazí, aspoň to je spôsob ako si privyrobiť," zamyslel sa nad súčasnou nelichotivou situáciou v slovenskom hospodárstve bača Nebus. "Väčšina salašov v okolí už zanikla a na tých, čo ostali, sa už nič nevyrába, len ovce podoja a mlieko odovzdajú," dodal. Svoj podiel na úpadku salašníctva majú podľa baču aj neprimerané požiadavky Európskej únie. "Súhlasím, hygiena musí byť. Ale to sa tak, ako chcú oni, urobiť nedá. Aspoň nie s tými peniazmi, čo máme," skonštatoval bača. "Tí, čo robia normy, nerozumejú našej práci, pretože ju nikdy nerobili a teda nemôžu vedieť, čo obnáša. Je to ako s tým vtipom: Cigán jedol si už halušky? Nie, ale brat ich jedol," povzdychol si J. Nebus, ktorý bačovaniu zasvätil celý svoj život.
Prvýkrát sa na salaši ocitol ešte ako dieťa, od pätnástich sa stal jeho domovom. "Môj dedo bol bača, môj otec bol bača, tak i ja bačujem." Začal presne pred štyridsiatimi rokmi ako pomocník baču na salaši vo Vyšnej Boci, neskôr sa vypracoval na renomovaného strihača oviec. S "nožnicami" vo vrecku prebrázdil celý východ, v roku 1989 ich definitívne zavesil na klinec a stal sa bačom na plný úväzok.
"Keď som začínal bačovať vo Vyšnej Boci, kolibku sme mali zrubovanú, len trošku väčšiu než je táto. Spali sme na zemi celé leto ako štence," ukazujúc na pravú bačovskú kolibu, akej široko-ďaleko nie je v okolí páru, zaspomínal J. Nebus na svoje začiatky. "Teraz chlapci strážia ovce v maringotke, my sme mali len takú búdku ako psy, možno dvakrát jeden meter mala, čečinou alebo igelitovými sáčkami sme si ju vystlali a tak sme košiarovali," popustil uzdu svojim spomienkam bača, ktorý si na takýto nocľah začal zvykať už v detstve. "Vtedy bola katastrofálna bieda, paše bolo málo, kolibku sme mali takú biednu, spali sme na jednej prični, deka neexistovala, len pršiplášťom sme sa prikryli," vrátil sa do detstva šuňavský bača. "Chcel som sa vyučiť za mäsiara, ale nejako z toho zišlo. Od svojich pätnástich rokov som pri ovciach. Strihám, dojím, syr robím, také dievča pre všetko zo mňa je, ale nesťažujem si, toto je môj život," dodal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
