zaostrili, keď ju zbadali debatovať v 7 s.r.o. Zvyšku populácie došlo, kto Adela Banášová je, keď prirodzene, búrajúc dovtedajšie bariéry zaužívaných oficialít predstavovala finalistov SuperStar. Podarilo sa jej čo málokomu. Svojskosťou, ktorá nepresahuje hranice dobrého vkusu si získala masy. To sa darí len ľuďom, ktorí vedia čo chcú a napriek tomu, že majú možno v niečom iný názor ako väčšina, dokážu sa prispôsobiť. Taká je moderátorka a každú chvíľu čerstvá kulturologička Adela Banášová.

Od istého času si pre mnohých mladých idolom. Čo tvoje idoly? Sú v radoch obyčajných ľudí?

"Veľmi si vážim a obdivujem ľudí, ktorí vidia vo veciach vždy to pozitívne. A dokážu dopriať druhému. Totiž ja sama v sebe občas zacítim pocit, že vidím veci negatívnejšie, než v skutočnosti sú a možno neviem dopriať druhým to, čo by som chcela, aby priali oni mne. Sama sa to stále učím. Práve preto sa veľmi dobre cítim v spoločnosti spontánne pohodových, dobrých a pozitívnych ľudí. A musím povedať, že takých je mnoho. Veľkou inšpiráciu z radu známych ľudí je pre mňa napríklad český herec Jaroslav Dušek. Je to ohromne kreatívny, ľudský a vtipný človek."

Spoločne s Pycom ste neoficiálne odštartovali novú etapu moderátorského remesla. Jednoducho ste posunuli latku kvality, ktorej podliezanie je už aj pre bežného diváka veľmi citeľné. Ako to vnímaš?

"No, to povedal Julo Viršík, hoci ja som takto moderovala vždy, preto to tak neberiem. Pre mňa nebolo žiadne obdobie do SuperStar a po SuperStar. Jednoducho som si robila svoju robotu. Samozrejme, že človek sa neustále zdokonaľuje a na tej ceste som stále i ja, ale v tomto duchu som to robila odjakživa, už počas Fun rádia i pred tým. Tentoraz som to len prirodzene preniesla pred kameru SuperStar. Je pravda, že tiež veľa sledujem anglické a nemecké televízie a u nich je tá latka postavená ešte ďalej. No myslím, že my sme ešte v norme."

Čo ti vlastne dalo účinkovanie v tejto reality šou?

"Vždy som si myslela, že som príliš atypický človek a typ moderátora na to, aby ma akceptovalo viac ľudí. Zistila som napokon, že celá tá masa, čo to sledovala, ma celkom brala a to ma potešilo. Že ľudia predsa len nie sú až takí povrchní a nezávisí všetko od názorov čo nám médiá vtláčajú. Celkovo sa mi so SuperStar spája strašne veľa zážitkov, výborných pocitov, emócií, kontaktov. Obrovské pozitívum vecí, ktoré ma veľa naučili. No a napokon je tu ešte veľký posun. Ako moja mama povedala, ja som vždy musela chodiť s ľuďmi, s ktorými to nebolo úplne najlepšie, až Pán Boh musel zorganizovať SuperStar a ešte tam toho chudáka (rozumej Tomáš Bezdeda pozn.red.) zdržať až do tretieho finálového kola, aby som si ho vôbec všimla a našla si tak konečne niekoho poriadneho (smiech)."

Takže ty si si ho celý čas nevšímala?

"Ale však ani on mňa!"

Prečo si sa rozhodla svoj vzťah s Tomášom už na začiatku bez okolkov zverejniť?

"Pretože tomu sa nevyhneš. A ja nie som typ, ktorý sa nechá naháňať paparazzmi. Aj tak sú vzťahy, ktoré to nepriznávajú a aj tak sa o nich píše. Chcela som to vyriešiť na začiatku a mať pokoj."

Kto z vás dvoch bol pri nadväzovaní bližšieho kontaktu aktívnejší?

"O tom sa rozprávame s Tomášom dodnes a nevieme. Tak sme sa dohodli, že bude pre médiá hovoriť, že to bol on, aby som ja nevyzerala, že som si ho zbalila."

Nevnímala si ho počas súťaže len ako mladého zajačika?

"Jasné, že hej. Ale potom tam prerazilo jednoducho to, že zajačik nezajačik, keď sa raz zamiluješ, tieto veci neriešiš. Je to v niečom inom. Veď polovica národa ho má rada pre niečo, čo z neho vyžaruje. A tým, že ja som s ním bola v bližšom kontakte, tak ma to zasiahlo o čosi viac. Zrejme aj ja som ho zasiahla niečím. Nemyslím si, že mať rád tohto človeka je niečo zvláštne."

Čo ti na ňom najviac imponuje?

"To sa nedá jedným slovom... To absolútne dobro a pohoda, ktorá z neho ide. To človek v dnešnej dobe nestretáva často. Sú to veci, ktoré sú pre život dôležité."

Bývate už spolu?

"To je zatiaľ v rámci normálnych spôsobov chodenia dvoch ľudí, ktorí sú spolu tri mesiace ešte priskoro."

Aj si spolu zaspievate?

"Môj spev patrí do kategórie ťažkého priemeru. A s Tomášom máme dosť odlišný hudobný vkus. Do jeho vecí mu radšej nekafrem. No viem, že to, čo sa páči jemu sa k nemu aj hodí."

Na svoj vek púšťaš veľmi vyzreté hlášky a nadčasové názory, bola si takáto premýšľavá už v detstve?

"Neviem. Ja som bola veľa s mamou, keďže mama, ako výtvarníčka a manželka diplomata, bola často nútená sedieť doma a tak som jej robila spoločnosť. Bola som jej partnerom pri diskusiách. Moja mama je veľmi rozumný a múdry človek, čo ma rozhodne pozitívne poznačilo. Zároveň som však chodila aj do škôlky, takže som mala aj nejaký kontakt s reálnym svetom."

Si typ človeka, ktorý načúva ľuďom okolo seba?

"Myslím si že hej. Ale načúvam len tým, ktorí ma zaujímajú. Mávam však obdobia, kedy ma chytí taký jemný egocentrizmus, kedy rozprávam len ja. Neviem či aj preto nerobím robotu, akú robím (úsmev). Potom sa prichytím pri tom, že sa nezaujímam o iných. Ale učím sa, lebo si myslím, že je to veľmi dôležité. Vidím vzor v niektorých mojich rodinných príslušníkoch, ktorí to vôbec nevedia a viem aké je to nepríjemné. Niekedy je to najviac, čo môžeš vôbec človeku dať. Keď ho naozaj aktívne počúvaš."

Napriek tomu, že pôsobíš ako sebavedomá mladá žena, ktorá si je vedomá svojej hodnoty, z tvojich vyjadrení cítiť pokoru. Z čoho pramení?

"Možnože sa to sebavedomie strieda s absolútnym nesebavedomím, ktoré niekedy mávam. A stáva sa to pomerne často. Stačí, keď vyleziem na pódium a vidím pred sebou neviem koľko tisíc tvárí, ktoré čakajú, čo inteligentné zo seba zas vytlačím, začínam sa ich báť. Najmä, keď stúpa promile alkoholu v ich krvi a ja zneistiem, neviem, či zvládnem, keď na mňa niekto z nich zakričí niečo vulgárne. Ale tým, že som si vedomá toho, aká som nesebavedomá, ľahšie sa mi s tým žije. Ono sa to u mňa tak strieda. A pokora? Som fatalistka a často sa mi stáva, že sa mi vracajú ako dobré, tak zlé veci, ktoré spravím. Preto sa snažím udržiavať si karmu v prijateľnej hladinke. Je to veľmi plánované a premyslené, tá moja pokora, ale pramení z toho, čo cítim."

Vytkol ti už niekedy niekto tvoj sarkazmus?

"Ani nie sarkazmus, ale to množstvo. To bolo najmä v mojich začiatkoch vo Fun rádiu, keď som nemala problém možno niekedy niekoho i nechtiac zhodiť a ísť i do extrémov v rámci robenia si srandy. To mohlo niekomu aj ublížiť. Som rada, že som si tým prešla a že som z toho vyrástla. Teraz, keď si na to spomeniem viem, že to tak malo byť. Bolo to poučné. Hoci sú ľudia, ktorí majú hranice úplne inde ako ja, stačí im jediná moja nevinná poznámka a už sú z toho mimo, takže to je každého subjektívny pohľad."

Máš za sebou úspešné štátnice z kulturológie, aké obdobie sa tak pre teba skončilo?

"Ešte neskončilo, čaká ma diplomovka. Nechcem hovoriť, že sa niečo uzavrelo, lebo sa k tej diplomovke už vôbec nedokopem. To si uvedomím snáď až na promóciách. Nikdy som neviedla nejaký extra študentský život, ale k tým piatim rokom ma viaže kopec zážitkov. Štátnice boli trochu dramatické, asi tretina ľudí neprešla, ja som mala veľké šťastie na otázky. Keby som si vytiahla štyri katastrofálne otázky, neurobím to. Štátnice sú príprava na život. Aj ten je veľakrát o šťastí."

Máš ešte nesplnený sen?

"Neviem či mám sen. Chcela by som mať nejaký druhý oporný bod. Aby som nebola utopená len v tom, čo momentálne robím. Doteraz to bola pre mňa škola. Dúfam, že keď ju úspešne skončím, tak sa nejaký ďalší oporný bod zas nájde."

Čo ťa vie vytočiť?

"Hocijaká drobnosť, ktorú si niekedy pripúšťam viac ako iní ľudia. Potom to riešim, zaspávam s tým... Ale tie hlavné životné veci, o ktorých som presvedčená, ozaj ich chcem a mám ich jasné, sú nemenné. Vytočiť sa potom nechám ozaj len na maličkostiach. Nie som zas až taká pevná skala. Samozrejme, že ma niekedy dostali nejaké články v novinách, ktoré sa nie celkom zakladali na pravde, ale kto to nezvláda, nech nelezie do šoubiznisu."

Čo by si dnes robila, keby ťa náhody nepoposúvali tam, kde si teraz?

"Tak by ma poposúvali niekam inam. Nemám tušenia kam. Dokonca ma neťahá ísť ani nikam "vonku". Dosť sa toho bojím. Odísť z domu. Nie som ani lokálpatriot, som len fixovaná na mesto, na domov, rodinu, priateľov. Ťažko si zvykám na inú mentalitu, ak by som aj niekam odišla, maximálne do nejakej slovanskej krajiny. Dlho sme žili v Nemecku a v Rakúsku, kvôli otcovej diplomatickej službe a to teda nebola sranda. Bolo to pre nás možno i trochu tvrdé. Mám svoje v zahraničí odžité a odcestované, asi aj preto viem, prečo mi je dobre doma."

Istý čas si účinkovala v relácii 7 s.r.o. Bolo pre teba ako pre predstaviteľku mladej generácie ťažké pretlačiť svoj názor cez zástupcov staršej generácie, ktorú už verejnosť a priori vníma ako osobnosti?

"Ja neviem, ale fakt mám pocit, že spoločnosť začne človeka rešpektovať až vekom. Dovtedy asi najčastejšie počúvaš vetu - čo si ty už dokázal? A pritom je kopec ľudí, ktorí nič nedokázali, ale majú šesťdesiat rokov a to už je pre niekoho iné. Rešpekt sa u nás v mnohých prípadoch vzťahuje na vek. A pritom tu sú mladí ľudia, ktorí podľa mňa majú čo povedať. No mám dojem, že to majú ťažšie. Celkovo si však myslím, že v súčasnosti sa v médiách aj tak nejaké veľké posolstvá nedejú. Bez ohľadu na to, od koho by mali vychádzať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.